V Černošiciach vraj žijete v anonymite, nik vás nespoznáva…
Tak to bolo, keď som sa sem pred pár rokmi nasťahovala. Ani najbližšia suseda o mne nevedela. Pripadala som si ako pani Columbová. Hovorili o mne, ale nik ma nevidel a nepoznal. Boli to dva roky prázdnin. To už neplatí, ľudia sa dozvedeli, že tu bývam, spoznávajú ma, zastavia sa, prehodia vetu-dve.
Prečo ste sa nasťahovali do Černošíc?
Žila tu moja babička a na staré kolená aj rodičia. Trávila som tu prázdniny. Spomínam si na Veľkú noc, keď som bola už pomaly v puberte a prišiel ma vyšibať jeden mladík od susedov. Trošku mal predo mnou rešpekt, ale pri tejto príležitosti si trúfal. Keď ma už zopárkrát udrel, otec vyšiel z domu a zakričal na neho, aby už toho nechal a zmeral si so mnou sily. Bili sme sa a ťahal za kratší koniec. Keď som sa nedávno do Černošíc vrátila, zastavila som sa v krčme. Sedel oproti mne, ale nespoznal ma. Nechala som ho v tom.
To bolo v čase, keď ste sa po šestnásťročnej absolútnej izolácii vrátili opäť do života?
Áno, pred troma rokmi.
Žili ste striedavo v liečebniach i v domácom väzení, prežívali ste ťažké depresie. Ako vyzerali vaše dni, čo ste robili?
Absolútne nič. Pozerala som sa do stropu. Prežívala som také ťažké depresie, že mi bolo všetko jedno. Bola som pasívna, s nikým som nechcela hovoriť a ani nikoho vidieť, nič som neriešila.
Ako ste to taký dlhý čas vydržali?
To sa čudujem aj ja. Bolo to strašné. Utieklo mi množstvo dní, mesiacov a rokov života. Mohla som zvládnúť kopu užitočných vecí. Teraz som aspoň rada, že som sa z toho dostala.
Čo vám pomohlo?
Neviem, ani neviem povedať jeden moment, ktorý priniesol zlom. Pokladám to naozaj za zázrak. Vstala som z mŕtvych, vrátila sa do života.
Foto: PROFIMEDIA
Zrútili ste sa po tom, ako syn Martin v potýčke v krčme udrel otca a vášho exmanžela Josefa Odložila, ten spadol, udrel sa a zraneniam neskôr podľahol. Považujete to stále za nešťastnú náhodu?
Samozrejme, bola to nešťastná náhoda na dedinskej diskotéke, nijaký úmysel. Veľké nešťastie pre všetkých. Spustila sa nenávistná kampaň, ktorú viedla exmanželova rodina, objavili sa vykonštruované verzie. Neuniesla som to. Syna odsúdili na vyše štyri roky, ale vtedajší prezident Václav Havel mu udelil milosť.
Vy ste o ňu však nežiadali, hoci v tom čase ste pracovali ako Havlova poradkyňa…
O milosť požiadal nezávislý spolok Šalamoun, ktorý sa angažuje v prípadoch, keď je podozrenie na chybné rozhodnutie súdu. Keď som však o tom všetkom uvažovala a vracala sa k tomu, ľutovala som to.
Čo ste ľutovali? Že dostal Martin milosť?
Nie, že som o ňu nepožiadala ja sama. Bola som predsa jeho matka, nikoho bližšieho nemal a ani pre mňa nemohlo byť nič dôležitejšie. Nechcela som však, aby mal niekto pocit, že zneužívam svoje postavenie, že robím synovi protekciu. Nikdy som nič podobné nerobila, ani v najťažších chvíľach.
V štatistikách sa uvádza, že ste získali v kariére 140 medailí. Sedí to číslo?
Asi áno, nikdy som to nepočítala. Raz to urobil otec a neskôr aj nejaký novinár. V tom čísle sú zarátané, samozrejme, aj medaily, ktoré som získala na domácich majstrovstvách a rôznych medzinárodných súťažiach. Spomínam si, že Jan Werich mi raz vravel: Počúvajte, Čáslavská, vy sa mi páčite. A viete prečo? Lebo vy tie vaše metály nepočítate, ani neviete, koľko ich máte…
Věra Čáslavská a jej cvičenie na kladine na OH 1964
Neboli pre vás dôležité, vzácne?
Vážila som si každý úspech, každú medailu, ale nikdy som sa v nich nekochala. Pre mňa bolo podstatné, že potvrdzovali, že som úspešná, že som to zvládla. A išla som ďalej. Tie, ktoré som vybojovala na olympiáde a majstrovstvách sveta si však pamätám veľmi dobre.
Viedla ste si podrobný tréningový denník, ktorý dokumentuje obrovské úsilie i ctižiadosť, ktorú ste mali. Koľko ste trénovali?
Aspoň päť hodín denne. Popritom som bola zamestnaná a študovala, najprv večerné gymnázium a neskôr aj fakultu telovýchovy a športu. Boli chvíle, keď som sa na bradlá nemohla ani pozrieť. Bála som sa kladiny, ale milovala som prostné, ale aj preskok.
Pozeráte sa často do minulosti, na roky svojej slávnej kariéry?
To vôbec. Iba ak robím rozhovor ako teraz. S Pavlom Kosatíkom som písala knihu Život na Olympe a ten ma dva roky dusil. A s Olgou Sommerovou som nakrúcala film, dala dokopy množstvo archívnych záberov, museli sme sa mnohých vzdať, inak by film trval hodiny. V poslednom období som sa často na seba pozerala, ale brala som to už profesionálne, vžívala som sa do pozície režisérky, kameramana, strihača a najmä diváka.
Ktorý z úspechov si ceníte najviac?
Zlato v štvorboji v Mexiku. Vtedy som veľmi túžila, aby som vyhrala a aj som to dokázala. Cítila som obrovskú podporu, dostávala kopy listov. Počítali sme ich na kilá.
Na ktorú olympiádu radšej spomínate? V Tokiu ste získali tri zlaté, v Mexiku štyri. Nebolo však Tokio o niečo bezstarostnejšie?
Možno sa to dá tak povedať. Pred Mexikom som uvažovala, že skončím. Je celkom možné, že keby neprišli ruské tanky, tak prídem o štyri olympijské zlaté, lebo by som už nanašla silu pripraviť sa. Prišla však okupácia a chcela som dať Ruskám na frak, čakal na to celý národ a ja som cítila zodpovednosť ako nikdy. Tokio bolo dobrodružstvo, ale už aj vtedy sa odo mňa očakávali úspechy. Štartovala som aj na OH 1960 v Ríme. Do Japonska som cestovala ako skúsená gymnastka i favoritka.
Nedávno ste sa do tejto ázijskej krajiny vrátili a presvedčili ste sa, že ste tam stále populárna, Japonci vás milujú. Čím si to aj po takmer polstoročí vysvetľujete?
Olympiáda je vždy pre každú krajinu mimoriadnou udalosťou a tí, ktorí na nej boli úspešní, sú aj po rokoch uctievaní ako hrdinovia. Presvedčila som sa o tom aj predvlani v Mexiku, kde som bola na pozvanie prezidenta krajiny pána Calderona. Čo sa týka Japonska, naše väzby sú mimoriadne, stojím na čele česko-japonskej spoločnosti. V Japonsku som bola vlani, navštívila som miesta, kde vyčínalo ničivé cunami. Zažila som šok, ľuďom všetko odniesla voda a človek sa odrazu inak pozerá aj na svoj osud a svoje problémy, keď vidí tu hrôzu. Zasadila som nejaké sakury, pozvali sme do Česka tridsať detí, ktoré ostali bez rodičov a príbuzných. Boli tu nedávno, pripravili sme pre ne bohatý program. Robili sme benefičné koncerty, organizovali zbierku, získali vyše milión korún a aspoň máličko pomáhame.
Vystúpenie Věry Čáslavskej na OH v roku 1968
Čo sa stalo s vašimi medailami a pohármi? Máte ich niekde uložené?
Trofeje a medaily sú v krabiciach na povale a sadá na ne prach. Ani zlaté olympijské neleštím. Jeden pán mi raz vravel, že mám toľko zlata, že už do konca života budem bohatá. Medaily však mali len tenkú pozlátenú fóliu, sú dosť ošúchané, na stovkách besied išli z ruky do ruky a je to na nich vidieť.
Štyri zlaté ste venovali po návrate z Mexika predstaviteľom Pražskej jari – Dubčekovi, Svobodovi, Smrkovskému, Černíkovi…
To boli len repliky, možno vo veľkosti nechta, ale tie na rozdiel od mojich vyrobili z rýdzieho zlata.
Prijali vás štyria československí prezidenti. Svoboda sa však s vami odmietol neskôr stretnúť. Prečo?
V čase normalizácie som ho požiadala o prijatie, dostala som termín, ale na stretnutie sa nedostavil. Poslal len svojho tajomníka a odkázal mi, že ,,urobiť chybu je ľudské, ale zostávať v klamstve diabolské". Tak ako mnohokrát v iných prípadoch odo mňa chceli, aby som odvolala podpis pod Vaculíkovým manifestom Dvetisíc slov z leta 1968. Armádny generál a hrdina Sovietskeho zväzu podľahol režimu.
O niekoľko rokov neskôr, keď ste boli v nemilosti, ste požiadali o prijatie aj Husáka. O čom ste debatovali?
Napísala som mu a pozval ma na hrad. Najskôr som nemala nijakú prácu, potom som niekoľko rokov upratovala kancelárie, nemohla som nikam cestovať. Žiadala som ho o pomoc. Možno po našom rozhovore aj niekam zavolal, neviem, ale moja situácia sa zásadne nezmenila. Pod najmocnejšími boli častokrát ľudia pápežskejší ako pápež.
Aj Husák robil na vás nátlak, aby ste odvolali svoj podpis?
Nespomenul to. Musím povedať, že to bol inteligentný človek a náš rozhovor by bol celkom obyčajný, nebyť toho, že na mňa stále mrkal. Spočiatku som si myslela, že je nervózny a má tik, ale dával mi nejaké znamenie. Pochopila som, že nás odpočúvajú a háklivým témam sa vyhýbal. Bolo to komické.
Do kín sa dostáva celovečerný dokument Věra 1968 a na pulty autobiografická kniha Bohovia na Olympe. Ale už na konci šesťdesiatych rokov chceli váš príbeh sfilmovať v Hollywoode. Prečo projekt padol?
Všetko bolo pripravené, našli dokonca malé dievčatko, ktoré malo stvárniť moje detstvo. Mal to byť filmový príbeh v americko-japonskej koprodukcii s dokumentárnymi zábermi. Najmä Japonci ich mali veľké množstvo, nielen zo súťaží, ale aj zo zákulisia, stále za mnou chodili a zachytávali každý môj krok. Republike to malo vyniesť čistý milión dolárov. Ani to nestačilo. Začala sa normalizácia, mohla som odcestovať, dostala som súhlas, ale podmienka bola rovnaká – verejne odvolať Dvetisíc slov.
Bolo ťažké odolať? Mohli ste si užívať zaslúženú slávu a mať svätý pokoj…
Ja som sa dovtedy a ani potom do politiky nehrnula. Ani ma príliš nezaujímala. Bol to môj občiansky postoj. Text som podpísala a stála som za ním. Po všetkom, čo sa dialo, som to brala ako princíp. Nikdy som kabáty neprezliekala.
Do Mexika vás však koncom sedemdesiatych rokoch nakoniec pustili. Čo sa stalo?
Vymenili ma za uhlie na pokyn zo Sovietskeho zväzu. Mexiko sa vtedy dohodlo s Brežnevom, že bude dodávať na Kubu uhlie, ale jednou z podmienok bolo, aby ma pustili do krajiny. Žiadal to priamo mexický prezident, ktorý mi ponúkol prácu na veľkom športovom projekte. Zabralo to.
Keď v auguste 1968 vtrhli do Československa spojenecké vojská, skrývali ste sa viac ako týždeň v lese v Jeseníkoch, kde ste sa aj chystali na olympijské súťaže. V príprave ste lopatou hádzali uhlie…
Vidíte, uhlie hrá v mojom živote vážnu úlohu, je to môj osud (smiech). Veď aj môj prvý systematický tréning spočíval v tom, že som v pražskom Karlíne, kde som vyrastala s troma súrodencami, nosila uhlie z pivnice na štvrté poschodie. Od toho som mala ideálne vypracované lýtka, čo je v gymnastike dôležité. Po okupácii v auguste 1968 sme nevedeli, čo sa stane, či vôbec do Mexika v októbri pocestujeme. Nakoniec si to Brežnev netrúfal zakázať.
Foto: PROFIMEDIA
Ako ste v takých podmienkach trénovali?
Na lesnej cestičke sa dobre trénoval rozbeh, vymerala som si 77 stôp a skúšala dynamiku. Zvalené kmene stromov mi slúžili ako kladina a vetvy stromov ako bradlá.
Nemali ste strach?
Na chate boli správcovia, starší manželia. Cítila som sa tam bezpečne, ale v tom čase musel človek počítať so všetkým, netušili sme, ako sa situácia vyvinie.
Mexiko zohralo významnú úlohu aj vo vašom osobnom živote. Zosobášili ste sa tam s Josefom Odložilom. Bolo to spontánne rozhodnutie?
Dohodli sme sa už pred odletom, že keď súťaže dobre dopadnú, vezmeme sa a to bude zároveň bodka za mojou kariérou.
Cítili ste sa v ten deň šťastná? Svedkovia vraveli o tom, že to bola dosť divoká svadba…
Určite by bolo lepšie, keby sme si tento deň užili v pohode, bez stresu. Netušili sme, že sa svadba stane celonárodnou udalosťou. Vypuklo šialenstvo. Išlo takmer o život, musela som sa sústrediť na to, aby ma neumačkali. Katedrála Zocalo je jedna z najväčších na svete, všetci sa chceli dostať dnu, pred ňou sa tiesnili davy. Prišlo viac ako päťdesiattisíc ľudí a museli sme ujsť z kostola zadnými dvermi.
Hovorili o vás ako o krásnom páre. Rozdelili vás iné pohľady na politický a spoločenský vývoj, ktorý nastal v Československu?
Určite aj to, môj manžel bol vojak. Ale to nebolo jediné a asi ani nie najdôležitejšie. Keď som podpísala Dvetisíc slov, vyľakali sa aj rodičia, neschvaľovali to viacerí ľudia z môjho okolia, niektorí mi to vyčítali. Len brat ma v tomto podporil. Vydržala som v manželstve takmer dvadsať rokov, hoci neklapalo už dlhšie. Deti mi neskôr vyčítali, že som sa mala rozviesť skôr ako v roku 1988.
Tichý protest Věry Čáslavskej v roku 1968
Ešte sa venujete športu?
Bojujem s časom, teraz nešportujem, dávam si pri rôznych príležitostiach predsavzatia, že už začnem… Chýba mi to. Potrebovala by som spevniť brušné svaly.
Čo by ste ešte zvládli v gymnastickej telocvični? Kotrmelec? Či aj niečo iné?
Kotrmelcov som sa narobila v živote už dosť, ten by som neskúšala. Špagát urobím stále bez problémov, aj bez rozcvičenia. Nedávno ma vytiahli do sokolovne a chceli do jedného časopisu niečo nafotiť. Precenila som svoje sily, myslela som si, že to mám v krvi a vravím, že špagát urobím aj na vysokej kladine. Zvládla som to, lenže som sa na kladinu nemohla dostať, museli mi pristaviť rebrík (smiech).
Keby ste niečo mohli vrátiť, čo by ste urobili inak?
Narobila som množstvo chýb, ale to je život. Nedá sa to vrátiť a nik nemôže ani tvrdiť, že je sám strojcom svojho osudu.
S kým by ste sa ešte chceli stretnúť, niečo mu povedať, čo ste nestihli?
Brat zomrel tragicky, za záhadných okolností ho zrazilo auto. Nemal ešte 33 rokov. Žil dosť samotársky, bol to rodinný rebel. V tom čase som často cestovala po pretekoch, nemali sme čas spolu si pohovoriť. Rada by som si to vynahradila.
Cítite sa po tom všetkom, čo ste zažili, teraz šťastná a úspešná?
Teraz sa cítim celkom spokojná. Naučila som sa lepšie relaxovať. Rada si niečo prečítam, veľa času trávim pri počítačí a s internetom. Necítim už nijaké bremeno zodpovednosti a nemusím už nikde nič dokazovať.
Najdôležitejšie fakty z Čáslavskej života a kariéry
Narodila sa 3. mája 1942 v Prahe.
Štartovala na troch OH – v Ríme 1960, Tokiu 1964 a Mexiku 1968. Vybojovala jedenásť medailí, sedem zlatých, štyri strieborné.
Na OH 1964 získala tri zlaté – vo viacboji, na kladine a v prostných.
Na OH 1968 štyri zlaté – vo viacboji, v preskoku, na bradlách a v prostných.
V roku 1968 ju vyhlásili za najlepšiu športovkyňu sveta a druhú najpopulárnejšiu ženu planéty (po Jacqueline Kennedyovej).
Na MS a ME získala dovedna 20 medailí – 14 zlatých, 4 strieborné a 2 bronzové.
Po skončení OH 1968 sa v Mexiku vydala za strieborného atléta Josefa Odložila, rozviedli sa v roku 1987.
V lete 1968 podpísala manifest Dvetisíc slov, ktorý nikdy neodvolala, hoci ju k tomu komunistický režim viackrát vyzval.
Po roku 1989 sa vrátila do verejného života a vyše dva roky pracovala ako poradkyňa prezidenta Václava Havla.
V roku 1993 zahynul exmanžel Josef Odložil. Stalo sa to po potýčke s ich spoločným synom Martinom na dedinskej zábave. Po páde sa udrel a neskôr zraneniam podľahol. Martina odsúdili na štyri roky väzenia, ale prezident mu udelil milosť.
Šestnásť rokov sa liečila z depresií, utiahla sa do ústrania až do roku 2009.
Bola členkou MOV, predsedníčkou Československého i Českého olympijského výboru. Je nositeľkou viacerých športových i štátnych vyznamenaní.
Má dve deti – Radku (43) a Martina (38).
