Matej Tóth (33) sa v Kristových rokoch a v skvelej fazóne predstaví pod jeho sochou v Riu. A hoci na podobnú symboliku veľmi nie je, priznáva, že by medailový úspech mal inú príchuť. „Olympijská medaila je niečo, o čom snívam od začiatku kariéry,“ vraví člen VŠC Dukla Banská Bystrica.
Čo pre vás znamená chôdza?
Od mojich trinástich rokov je súčasťou môjho života. Je to niečo, čo ma napĺňa a pritom aj živí. Patrím medzi tých šťastných, ktorí robia to, čo ich baví.
Boli v hre aj iné športy, ktorým ste mohli zasvätiť svoju kariéru?
Šport patril k mojim denno-denným činnostiam. Nechodil som na krúžky, ale hýbali sme sa pred panelákom, v škole, na prázdninách. Symbolicky som skúšal karate a futbal, už trochu vážnejšie som uvažoval, že by som chcel byť hokejový brankár, ale nakoniec zvíťazila atletika. Asi ma viac oslovuje individuálny šport a výkon.
Čo zavážilo v prospech chôdze?
Odmalička ma bavili vytrvalostné športy a disciplíny. Keď som sa 11-ročný dostal do triedy zameranej na atletiku, hneď ma to ťahalo k dlhým behom a keď sme vyskúšali chôdzu, ponúkala sa ďalšia možnosť. Najviac asi zavážil môj prvý tréner – Peter Mečiar v Nitre. On nás vedel motivovať a správne zapáliť k tejto disciplíne.
Chceli ste byť odmalička športovcom, alebo ste premýšľali nad tým, že sa budete živiť iným povolaním?
Už keď som sa začal viac venovať chôdzi a prišli prvé úspechy, tak som sa snažil robiť všetko pre to, aby som bol profesionálny športovec. Dovtedy som to nejako neriešil. Ak teda nepočítam detské sny, že budem kombajnista…(smiech)
Kedy prišiel zlom a povedali ste si, že budete chodcom?
Bolo to relatívne skoro po mojich prvých chodeckých krokoch. Rok po začiatku seriózneho tréningu som sa stal majstrom Slovenska v žiakoch, potom prišli prvé reprezentačné štarty a bolo rozhodnuté.
Čo máte na chôdzi najradšej?
Páči sa mi, že na pretekoch sa odzrkadľuje tvrdá robota. Pri našej disciplíne neexistuje náhoda. Rozhoduje taktika, skúsenosti, cit pre tempo, športový intelekt. Má aj svoje špecifiká, napríklad pravidlá, ktoré musíme dodržiavať, inak je koniec nádejám.
Čo je pri snahe o progres do svetovej špičky najdôležitejšie?
Tvrdá kontinuálna práca. Chodec sa nenarodí z ničoho, ani sa nenaučí chodiť za týždeň. Je to veľmi dlhodobý proces. Ani najväčší talent nemá na 50-ke šancu proti menej talentovanému, ale pracovitejšiemu chodcovi. Na to treba byť odolný, cieľavedomý, inteligentný a hlavne pokorný.
Foto: SITA, Marko Erd
Vie vás aj nahnevať?
Nie je každý deň nedeľa, a to platí aj pri športe. Ale mňa osobne ani tak nenahnevá ťažký tréning alebo keď mi to nejde. Skôr ma rozčuľuje to, keď nemôžem trénovať kvôli nejakým objektívnym problémom, ako zranenie či choroba. Nie je nad pocit, keď človek môže ísť na tréning, nič ho nebolí, neobmedzuje a môže si užívať pohyb.
Na čo počas 50 kilometrov, okrem kontroly rozostupov, techniky a vzdialenosti súperov, myslíte? Nezablúdite v hlave aj k rodine, priateľom?
Počas pretekov je to na 99% koncentrácia na výkon. Tempo, súperi, rozostupy, technika, ale aj občerstvovanie, srdcová frekvencia. Na rodinu, čo je moja veľmi silná motivácia, zvyknem myslieť až v závere pretekov. Vtedy už ide kontrola stavu bokom a na rad prichádza boj a živelnosť.
Ako bojujete s náhlou krízou?
Väčšinou ide o energetickú krízu, keď telu dôjde šťava. Našťastie, v poslednom období som na päťdesiatku pripravený tak, že ak ma zastihne, tak až v úplnom závere a tam si vystačím aj s vôľou a prekonaním samého seba. Ak príde skôr, je nutné snažiť sa znížiť tep, aj za cenu spomalenia, doplniť energiu na občerstvovačke (iontové nápoje, športové energetické gely) a dúfať, že sa telo ešte zmobilizuje.
Pohrávali ste sa niekedy s myšlienkou, že by ste s chôdzou skončili?
V minulosti určite nie. Aj po dvadsiatich rokoch tréningu ma stále baví a napĺňa. Ale vekom prichádza opotrebovanosť organizmu a tým aj otázka, koľko ešte vydrží. Aj preto po Riu už nechcem uvažovať v štvoročnom cykle, ale prehodnocovať svoje zdravie a výkonnosť rok po roku. Netvrdím, že na na OH do Tokia nepôjdem, ale momentálne mi to príde veľmi ďaleko.
Na trati sa hodiny spoliehate len na seba. Je dôležité veriť vo vlastné schopnosti?
Jednoznačne. Je to veľmi podstatné, hlavne, keď sa máte pobiť o najvyššie priečky. Veľa športovcov je pripravených na takmer rovnakej úrovni a o medailistoch rozhodujú naozaj detaily a práve viera v seba samého, viera v úspech. Chuť ísť za víťazstvom je niekedy zlomová.
Vidíte chôdzu teraz inak, ako keď ste pred rokmi začínali?
Ani nie. Samozrejme, osobnosť človeka sa vyvíja. Odkedy mám rodinu, tak som si aj chôdzu začal možno viac užívať a neriešim malichernosti, žabomyšie vojny a skôr si to vychutnávam s radosťou a pozitívnou energiou.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Zmenil sa vám po zlate z majstrovstiev sveta v Pekingu 2015 život?
Zmenilo sa veľa, ale môj život ako celok určite nie. Stále som ten istý Maťo Tóth, otec dvoch krásnych dcérok, manžel úžasnej manželky a človek, ktorý robí v živote, čo ho baví a napĺňa.
Vzrástol záujem o vašu osobu?
Určite áno. Ľudia ma spoznávajú aj pri bežných činnostiach, pozývajú ma na rôzne spoločensky významné udalosti.
Zaregistrovali ste možno zvýšený záujem po chôdzi ako športovej disciplíne?
Ťažko hodnotiť, či po chôdzi, ale veľmi pozitívne vnímam zvýšený záujem o atletiku. Vďaka úspechom slovenského športu v poslednom období vidím aj celkovo oveľa vyšší záujem o šport ako taký.
Vaša atletická disciplína má na Slovensku v galérii slávy svoje čestné miesto. Ako vnímate fakt, že ste sa zaradili napríklad k jej velikánovi a olympijskému víťazovi zo Soulu 1988 Jozefovi Pribilincovi?
Je to pre mňa veľká česť. Na Slovensku má chôdza veľkú a dlhú tradíciu, pod Tatrami vyrástli mnohí skvelí chodci. Ja sa nepovažujem ani zďaleka za takú legendu nášho športu, ale už len prirovnanie k Jozefovi Pribilincovi v niektorých ukazovateľoch ma vždy tešilo a teší.
Na jubilejnej desiatej päťdesiatke ste ovládli svetový šampionát v Pekingu. Ako sa na tie preteky pozeráte s odstupom času?
Ako zatiaľ na najkrajší zážitok v mojej kariére. Užíval som si to, bol to môj deň a stále sa myšlienkami vraciam k tým posledným metrom na štadióne a slovenskej hymne na stupni víťazov. Sú to krásne spomienky a pre mňa skvelá motivácia.
Myslíte si, že v tom čase vaša forma vygradovala na maximum?
Myslím, že ešte o niečo lepšiu som mal v marci v Dudinciach, kde som zašliapal tretí najlepší výkon svetovej histórie.
Po Pekingu, kde ste to mali všetko pod palcom, ste vyhlásili, že to bola najľahšia 50-ka. Je reálne, aby sa podobný scenár zopakoval aj v Riu?
Je to možné, aj keď olympijské hry majú svoje špecifiká a každý sa na ne chystá na 110%. Ja tiež robím všetko pre to, aby som bol v Riu v najlepšej forme a mohol si preteky vychutnať.
Pred pár mesiacmi ste laborovali. Je zranená noha už v poriadku?
Noha je v poriadku, ale pri takých dávkach, ktoré mám za sebou, pobolieva hocičo, takže sem-tam sa ozvala aj oslabená šľacha. Našťastie, už som kvôli nej nemusel meniť tréningový plán a makal som bez obmedzenia.
Foto: Reuters, KIM KYUNG-HOON
Ako ste sa na olympiádu pripravovali?
Prípravu na Rio som začal v podstate deň po Hrách v Londýne 2012. Na samotný štart sa zvyknem špeciálne pripravovať desať týždňov. Začal som dvomi týždňami na Štrbskom Plese, odtiaľ som sa presunul k moru do talianského Caorle a následne na najdôležitejšie vysokohorské sústredenie v talianskom Livigne, kde sme trénovali v nadmorskej výške 1830 m, ale spávali sme v nadmorskej výške 2208 m.
Prekonala by medaila z olympiády titul majstra sveta?
To sa ukáže až po pretekoch. Aj priebeh, výkon a okolnosti budú rozhodovať. Ale v podstate je to jedno, oba úspechy by boli skvelé a životné výsledky.
Bolo by to splnenie športového sna a vrchol kariéry?
Určite áno, olympijská medaila je niečo, o čom som sníval od začiatku kariéry.
Kto sú vaši najväčší konkurenti?
Svetový rekordér Francúz Diniz, olympijský víťaz z Londýna Austrálčan Tallent, silní budú Japonci, Číňania, Ír Heffernann, Ukrajinec Glavan, Ekvádorec Chocho – a tak by som mohol pokračovať aj ďalej… Konkurencia je silná a vyrovnaná.
Nerád hovoríte o umiestneniach. Pomýšľate v kútiku duše na medailové stupienky?
Ako majster sveta si iné ciele ani nemôžem dávať, no päťdesiatka je dlhá a zradná, takže na štart pôjdem tak ako vždy. S pocitom, že mám výborne natrénované, že mám na to, aby som to dokázal, ale aj s veľkou pokorou.
Beriete si do Ria nejaký talizman?
Nič špeciálne, veľmi na tieto veci nie som. Pre mňa je najlepší talizman telefón a počítač plný fotiek mojej rodinky. V poslednom čase mi deti ešte zvyknú nabaliť nejaké ich výtvarné diela, ktoré mi ich pripomínajú vo svete.
Ako budete relaxovať?
Regenerácia patrí k denno-dennej rutine. Bez toho by som nemal šancu vydržať takú záťaž. Veľmi sa však vždy teším na psychický relax v kruhu mojich najbližších. To je moja energia, ktorú si nosím stále so sebou.
Máte pred pretekmi aj nejaký rituál, ktorý nikdy nevynecháte? Prípadne nejakú atypickú aktivitu?
Nie je to ani rituál, skôr zautomatizovaný systém prípravy. Ja už nad tým ani nemusím rozmýšľať, telo a ruky vedia, čo majú robiť večer pred štartom a takisto aj v deň pretekov.
Bolo potrebné pred Riom obmedziť napríklad kontakt s médiami či iné aktivity?
Doteraz veľmi nie, aj keď pokoj v príprave som chcel mať čo najväčší a novinári to aj rešpektovali. Tesne pred štartom sa však budem snažiť byť čo najviac mimo mediálneho diania. Som radšej, keď sa o mne píše po pretekoch, ako pred pretekmi.
Foto: SITA, Pavol Uhrin
Mesiac pred začiatkom OH sa riešili viac dopingové škandály, vírus zika či kriminalita. Nemôže to Hrám uškodiť?
Také tlaky a snaha o vyvolanie škandálov tu boli vždy. Verím, že po olympiáde si všetci povieme, že v Riu boli úžasné hry.
Ako vnímate dopingový škandál ruských atlétov?
Veľmi negatívne. Hnevá ma, že niektorí tréneri a funkcionári si bez dopingu nevedia predstaviť prípravu svojich zverencov a nedávajú im ani na výber. Pritom Rusko ma taký silný potenciál, že aj bez dopingu by bolo svetovou špičkou.
Nie je podľa vás hlúpe zničiť si milovaný šport kvôli podvádzaniu?
Pre mňa je to nepredstaviteľné. Jasné, všetci sa snažíme, ako len vieme, aby sme podali čo najlepšie výkony a dostali sa medzi najlepších, ale stále je to len šport a ničiť si kvôli nemu zdravie a bezočivo podvádzať je scestné.
Ste vzorom pre deti, dospelých i starších. Aký máte pre nich odkaz?
Aby robili, čo ich baví, užívali si pohyb, tešili sa z každého pekného tréningu. Nech preteky berú ako odmenu za tvrdú tréningovú drinu. Keď už budú športovať serióznejšie, nesmú podceňovať detaily. Športovec je športovcom 24 hodín denne, nielen na tréningu, ale aj pri najvážnejších pretekoch. A najmä, aby nikdy nezabúdali na to, prečo športujú – pretože ich baví, napĺňa a milujú ho.
Pýtam sa preto, lebo zo športu sa stáva veľký biznis, z ktorého sa nesmú vytratiť pravé hodnoty. Je dôležité za ne bojovať?
Určite áno. Komercia a peniaze patria k všetkým oblastiam života, šport nevynímajúc. Ale práve on či kultúra by tu mali byť na pobavenie, zrelaxovanie, potešenie. V nich nejde predsa o život, ale o zábavu.