Ako dlho ste toto rozhodnutie zvažovali?
Premýšľala som nad tým celý máj, mesiac pred štátnicami. Dlho som zvažovala, či ešte pokračovať, na koľko percent by som mohla hrať a ako veľmi riskantné by to bolo. Či to ešte stojí za to. Keď som si vyhodnotila všetky pre a proti, tak mi vyšlo, že najlepšie riešenie je skončiť. Potrebujem, aby mi fungovalo koleno aspoň v bežnom živote a nelimitovalo ma. Aby som si mohla ísť zabehať, keď budem mať chuť. Lebo chcem športovať aj naďalej.
S kým ste sa najviac radili?
V podstate som tým nikoho nezaťažovala, nechcela som sa dať ovplyvniť. Potrebovala som zistiť, čo vlastne chcem a rozhodnúť sa tak, aby som to neskôr neľutovala. Aj rodičov som postavila už pred hotovú vec. Boli z toho poriadne prekvapení. Keď som im to vysvetlila, tak sa zhodli, že je to rozumné riešenie s ohľadom na moju budúcnosť.
Zranenie kolena vás vyradilo z hry ešte v decembri. Odvtedy ste ani netrénovali?
Od deviateho decembra som nehrala, ale mesiac po zranení som sa začala pripravovať. Pracovala som s fyzioterapeutkou, no koleno haprovalo a musela som ísť na operáciu. V marci, dva týždne po zákroku, som začala opäť trénovať. Takže v čase môjho rozhodovania som bola v plnom tréningovom nasadení.
Vaše rozhodnutie je veľmi čerstvé. Dochádza vám pomaly, že už si asi nikdy nezahráte basketbal na najvyššej úrovni?
Samozrejme, nad tým som musela rozmýšľať asi najviac. Mrzí ma, že táto časť môjho života sa končí. Vďaka basketbalu som toho strašne veľa zažila, stala som sa trošku známou. Bolo príjemné robiť niečo, čo ma baví a zároveň sa tým živiť. Za ostatné štyri roky som však zažila aj veľmi ťažké obdobia. Mala som veľa zdravotných problémov a po každom je stále ťažšie a ťažšie dostávať sa späť. Človek sa postupne pýta, či to stojí za to. Dostala som sa do fázy, že by som už nemohla hrať bez ortézy a robiť všetko na sto percent, čo si sama neviem vôbec predstaviť.
Hralo vo vašom rozhodovaní dôležitú úlohu, že ste práve skončili vysokú školu?
Ak by som študovala, asi by som to ešte skúsila. No vzhľadom na to, že mám čerstvo po výške, je to ideálny čas na hľadanie zamestnania. Keby som hrala ešte dva roky, určite by sa mi potom ťažšie hľadalo miesto.
Máte už predstavu, čomu by ste sa chceli venovať?
Vyštudovala som ekonomickú fakultu, špecializáciu financie, bankovníctvo a investovanie, ale čo budem robiť, je zatiaľ pre mňa náročná otázka. Ešte som sa úplne nenašla, i keď mám niečo, čo by som rada skúsila. Uvidíme, ako to vypáli.
Čo vám bude z basketbalu najviac chýbať?
Najmä to, že patril pätnásť rokov neoddeliteľne k môjmu životu. Robila som, čo ma bavilo a zarábala si ním na život, čo je skvelé. Basketbal je náročný šport, musíte mu veľa obetovať, ale stále vediete bezstarostný život. Vzťahy a priateľstvá, ktoré som si vďaka basketbalu vybudovala, sa iste nestratia, pretrvajú.
Aký bol váš najväčší športový úspech?
Za najväčší osobný úspech som vždy považovala to, že aj po zdravotných problémoch som sa vždy dokázala vrátiť späť a tým dokazovala ostatným, že na to stále mám. Mohla som pravidelne hrávať Euroligu proti najlepším hráčkam na svete, čo boli neskutočné zážitky. Reprezentačný vrchol boli minuloročné majstrovstvá Európy, kde som sa cítila veľmi dobre. Utvorili sme dobrý kolektív a mali sme pocit, že Slovensko vtedy žilo basketbalom. Na zápasy v Maďarsku určite nikdy nezabudnem.
Čo vás basketbal naučil?
Pravidelný tréning a profesionálny šport formuje váš charakter a tvaruje vás ako človeka. Osvojíte si cieľavedomosť, dodržiavanie návykov, zvyknete dávať do všetkého maximum. Nikdy sa nevzdávate a chcete vyhrať. Mojím plusom je azda aj to, že som popri profesionálnom športe vyštudovala vysokú školu formou denného štúdia. Musela som si vhodne manažovať čas a stanoviť priority.
Do Košíc ste odišli z Bratislavy v šestnástich. Aké to bolo?
Príchod do Košíc bol veľký krok. Musela som sa postarať sama o seba, bola výzva trénovať so staršími dievčatami. Teraz mám pocit, že ma čaká podobný veľký krok. Mám z toho obavy, ale zároveň sa aj teším. Čaká ma vstup do reálneho života.
Prečo ste sa vrátili späť do Bratislavy?
Zvažovala som, kde mám ďalej pokračovať. Košice som však mala veľmi silno spojené s basketbalom a nevedela som si úplne predstaviť, že ostanem tam a nebudem hrať basketbal. Bratislava je väčšie miesto, vraciam sa späť ako nový človek a začínam s čistým kontom, čo je pre mňa veľká výzva.