Rodák z Michaloviec, ktorý stále patrí do absolútnej špičky, dnes oslavuje štyridsiatku.
Pred pár dňami ste ukončili lukratívne pôsobenie v nemeckom tíme Rhein-Neckar Löwen, ktorý vedie bundesligu. Prečo už v klube nepokračujete?
Skončila sa mi zmluva. Objavila sa nepresná informácia, že som ju mal do konca sezóny. Pravda je, že sme sa dohodli len do decembra, na tri mesiace. Vedel som, do čoho idem.
Bundesliga je vo všeobecnosti považovaná za najlepšiu ligovú súťaž sveta. Chceli ste ju aspoň raz okúsiť, zažiť?
Presne tak. Doteraz som nemal šancu si v nej zahrať. Keď mi povedali, že je takáto možnosť, neuvažoval som ani chvíľu, hoci išlo len o krátky angažmán. Oslovili ma aj preto, lebo tréner Nikolaj Jacobsen ma potreboval najmä na zápasy Ligy majstrov. Odišiel mu nečakane brankár Stanič, zlákala ho lukratívna ponuka do Kataru. Pomohol som tímu, nastúpil v ligových stretnutiach, ale aj v štyroch zápasoch najprestížnejšej európskej súťaže, tri z nich sme vyhrali.
Ukázali ste sa v dobrom svetle. Nechceli ste si predĺžiť pobyt v špičkovom klube?
Samozrejme, rád by som ostal, ale to by sme sa museli dohodnúť na ďalšej spolupráci. Robil som všetko pre to, aby som v tíme zostal. Prišiel však mladý brankár Borko Ristovski, vybral si ho tréner, chce mu dať priestor. Mne síce povedal, že bol so mnou spokojný, ale s Ristovským rátajú perspektívne na dlhší čas.
Aj vy ste sa usmiali, keď ste spomenuli „mladého brankára“. Prekročil už tridsiatku, mnohí v tomto veku končia pomaly so špičkovou kariérou…
Citoval som trénera, tak argumentoval. Nový brankár má tridsaťtri (smiech). Ale je výrazne mladší ako ja. Dali mu prednosť.
Nestraší vás štyridsiatka?
Nestraší, mladší už nebudem a cítim sa dobre. Ešte nekončím ani v hádzanej.
Štrnásť rokov pôsobíte v zahraničí. Čo vás tento život naučil?
Dal mi veľmi veľa, najviac – pokoru. Doma sa vám zdajú mnohé veci ako samozrejmosť a vonku vám to odrazu chýba. V zahraničí vám dajú rýchlo pocítiť, že ste tam cudzincom a ním aj zostanete. Aj keď hráte dobre a uznávajú vás. A keď nejaký zápas nevyjde, za to sú zodpovední cudzinci. Tí musia byť o triedu lepší ako domáci. Mne sa to, našťastie, darilo.
Kde by ste najradšej zostali žiť po kariére?
Jednoznačne na Slovensku. Ja som hrdý Slovák a vždy sa vrátim domov. Samozrejme, všetky krajiny majú svoje plusy i mínusy, všade žijú dobrí i zlí ľudia. Ale doma som na Slovensku.
Stravili ste kariéru v ôsmich krajinách. Kde ste sa cítili hádzanársky najlepšie?
To sa dá len ťažko povedať. Všade som sa cítil dobre. Z každého pôsobiska som si niečo pozitívne zobral. Samozrejme, človek zažije aj horšie momenty, ale spomínam najmä na tie príjemnejšie. Niekto môže povedať, že na Maledivách je lepšie ako na Ukrajine. Áno – na dovolenke. Ja som išiel všade hrať hádzanú. Zbierať skúsenosti, učiť sa, aj v jazykoch, to je niečo, čo sa vždy zíde, kto ich ovláda, má výhodu.
Koľko ich ovládate?
Šesť – sedem. Viem veľmi dobre po maďarsky, rusky i anglicky. Problémy mi nerobí srbština ani slovinčina. Po franúzsky rozumiem všetko, ale rozprávam málo. Žiaľ, nemčinu som sa nikdy poriadne neučil, neviem z nej veľa.
Vybojovali ste množstvo úspechov. Ktorý si ceníte najviac?
Takú otázku som už dostal, uvažoval som o tom, ale neviem odpovedať. Vážim si všetky moje triumfy, lebo na všetky som sa nadrel, aj na tie, čo sa rodili v slabšej lige. Každý zápas beriem úplne rovnako, nerozlišujem medzi tým, či hrám v lige alebo na majstrovstvách sveta. Ani súperov nedelím na slabých a silných. Preto ani úspechy nie sú menšie či väčšie.
Máte deväť titulov z piatich krajín, ani niektorý z nich nestaviate najvyššie?
Nerobím si nijaký rebríček. Musím však povedať, že najkvalitnejšia liga, ktorú som hral, bola francúzska. Pravda, okrem nemeckej, v ktorej som však strávil len málo času. Vo Francúzsku sa navyše hralo v roku o štyri trofeje, najprv sme vyhrali tri a v ďalšej sezóne všetky, čo sa nikomu inému nepodarilo. Skvelú úroveň mala aj maďarská liga, ale tam som titul nezískal, bol som len bronzový. Všade, kde som sa stal majstrom, som vybojoval aj pohár. Takže úspechov a trofejí bolo množstvo.
Ocenili vás tiež deviatimi titulmi hádzanára roka na Slovensku. Čo pre vás znamenajú?
Veľmi veľa, je to pocta i vysvedčenie mojej práce. Vždy si poviem – asi som niečo urobil dobre.
Venujete sa vrcholovému športu aj v štyridsiatke. Dáva vám viac zabrať?
Určite to nie je ako pred dvadsiatimi rokmi. Myslím si, že kondične som na tom stále dobre, ale teraz neťažím z fyzických predpokladov, ale viac využívam hlavu a skúseností. To je zasa výhoda starších hráčov.
Ako ste vnímali hádzanú ako dvadsaťročný, tridsaťročný a teraz? Aké boli vaše prednosti v týchto etapách?
V dvadsiatke som bol veľmi silný fyzicky a inak som bral šport ako teraz, bolo v tom aj veľa živelnosti, nenadarmo sa vraví mladosť – pochabosť. V tridsiatke som si začal uvedomovať, že už nie som najmladší, ale neuvažoval som, že skončím. Vedel som, že keď budem naďalej makať, ešte sa môžem dožiť úspechov. Práve po tridsiatke prišli najväčšie. O brankároch sa hovorí, že čím je starší, tým je vyzretejší. Súhlasím.
Predpokladali ste pred desiatimi rokmi, že budete chytať ešte v štyridsiatke?
S tým som už nerátal. Hádzanú mám veľmi rád a vždy je to o motivácii. Vždy sa nájde niečo, prečo sa oplatí pokračovať.
Foto: SITA
Teraz už asi uvažujete o tom, čo budete robiť, keď sa rozlúčite s vrcholovým športom…
Som vyštudovaný pedagóg, takže by som mohol učiť. Ale predstava, že v 45 rokoch budem začínať ako „mladý“ pedagóg vyvoláva asi úsmev. Možno by som rád využil skúsenosti z hádzanej a zostal v nej pracovať. Nebránil by som sa práci s deťmi, mladými talentmi, ktoré by som sa pokúsil pritiahnuť k športu.
Sledujete špeciálne aj iných športovcov, ktorí sú vo vašom veku?
Sledujem ich, stále sa ich nájde pomerne dosť. A sú aj starší ako ja, pritom stále patria k lídrom svojich mužstiev, idú príkladom, pracujú dva razy viac ako mladší.
Narážate na niekoho? Na hokejistu Jágra…?
Presne na toho som myslel. Veľmi ho uznávam, ale nielen ja, celý svet. Hokej je ešte náročnejší na fyzickú prípravu ako hádzaná. Nemôžem sa s ním porovnávať, azda len trochu vekom.
V reprezentácii ste si pripísali 250 štartov. Pribudnú ešte ďalšie?
Urobím pre to všetko. Dostal som od trénera reprezentácie pozvánku na najbližší zraz, určite sa mu budem hlásiť a ostatné bude na ňom. Ja budem pripravený.
Máte ešte nejaké ciele, túžite po niečom, čo by ste chceli v hádzanej dosiahnuť?
Dosiahol som dosť, ale ambície mi nechýbajú. Tie musí mať každý. Keby som ich nemal, už desať rokov hádzanú nehrám. Nebudem však o tom hovoriť nahlas, aby som to nezakríkol.
Už viete, kde budete pokračovať v kariére?
Nie je to také jednoduché, nemám dvadsať. Nejaké ponuky sa objavili, ale ešte nie je nič isté.