Vynikajúca austrálska rozohrávačka Erin Phillipsová by mala byť jednou z najvýraznejších opôr basketbalistiek Good Angels Košice v aktuálnej sezóne euroligy. „Mojím cieľom je potiahnuť tím do najlepšej osmičky,“ tvrdí sympatická 29-ročná rodáčka z Melbourne.
Po sezóne v zámorí a následnom svetovom šampionáte ste si príliš neoddýchli. Máte vôbec chuť na basketbal?
Samozrejme, na pôsobenie v Košiciach sa teším. Vnímam ho ako dobrú príležitosť opäť si zahrať v Európe a najmä v eurolige. Túto súťaž mám veľmi rada. Predpokladám, že v domácej extralige budem hrávať menej a oveľa viac ma bude tréner využívať práve v európskej lige.
Nepotrebujete si ešte pred štartom sezóny vydýchnuť?
Azda by som mohla dostať trošku viac voľna počas Vianoc. Ľudia v klube sa zaujímajú o to, ako sa cítim. Teraz som v pohode a hádam to tak aj ostane. Zmluvu mám do konca euroligy, potom budem mať priestor na oddych pred ďalšou sezónou WNBA. Vyhovuje mi, že som si našla takýto klub, lebo už veľa rokov som hrala v kuse bez poriadnej prestávky.
Zarobíte v Košiciach viac než predtým v Krakove?
Sú to veľmi blízke sumy. So zmluvou v Košiciach som spokojná.
Kde si hráčka vašej úrovne príde na viac peňazí – v Európe alebo vo WNBA?
To je ťažká otázka. Musím si to prepočítať a porovnať (smiech). Mám pocit, že viac zarobím v Európe.
Vraveli ste, že máte rada euroligu. Čo sa vám páči na európskom basketbale?
Euroliga je po WNBA druhá najlepšia súťaž na svete. Páči sa mi, že hráme v rôznych krajinách proti rôzne hrajúcim tímom, veľa cestujeme a spoznávam rôzne nové miesta.
Austrálsky basketbal má bližšie k európskemu alebo zámorskému štýlu?
Asi európskemu. Hráme viac tímovo a menej jedna na jednu. Tento rok sme však zmenili štýl aj vo Phoenixe. Hrali sme tímovo, a preto sme boli úspešné. No priznávam aj to, že sme mali asi najlepší tím v histórii súťaže. Vďaka obom faktorom sme dosiahli historicky najlepšiu bilanciu v súťaži.
Čo ste vedeli o Košiciach pred príchodom?
Párkrát som proti Good Angels hrala a viem, že to vždy boli veľmi náročné zápasy. Pamätám si dobrý tím, veľa fanúšikov a malú telocvičňu. Keď sme nad Košičankami vyhrali, vždy to bol pre nás veľký úspech.
V Steel Aréne ste nehrali?
Ešte nie, ale už sa na to teším. Od generálneho manažéra Daniela Jendrichovského som počula, že tam býva skvelá atmosféra.
Poznáte nejaké slovenské hráčky?
Samozrejme, Zuzku Žirkovú. Proti nej som hrala viackrát, je veľmi nepríjemná protihráčka. Na prvých tréningoch som spoznala Martinu Kiššovú a mladé hráčky, ktoré sú talentované a v budúcnosti môžu veľa dokázať.
Rozoberali ste možnosť ísť do Košíc aj s nejakou bývalou hráčkou Good Angels?
Bavila som sa o tom so spoluhráčkou z Phoenixu Candice Dupreeovou. Mala prostredie i klub rada, vravela mi samé pozitívne veci a odporúčala mi vziať to. Dodala, že krátka sezóna mi bude pasovať.
Ako ste zvládli únavný let do Košíc?
Z Dallasu do Košíc mi to trvalo 27 hodín (smiech). Vo Viedni som totiž čakala na spoj desať hodín. Chvíľu mi trvalo, kým som sa z toho dostala. Verím, že kým začne euroliga, od lietania si oddýchnem.
Aké ciele ste si stanovili pre sezónu v Košiciach?
Moje osobné ciele sú rovnaké, aké má tím. Chceme sa dostať do osmičky, a keď to dokážeme, sadnem si a zhodnotím, čo môžeme dosiahnuť viac. V eurolige nás čaká náročná skupina, ale na štvrtú priečku si môžeme trúfať.
Na majstrovstvách sveta ste obsadili tretiu priečku. Spokojná?
Vnímame to ako úspech. Vybojovať bronz v súboji s domácim Tureckom bolo skvelé. Škoda, že sme mali nešťastný žreb a na USA sme narazili už v semifinále. Odohrali sme proti nim dobrý zápas, hoci nám na turnaji chýbali dve veľké osobnosti – Lauren Jacksonová a Liz Cambageová.
Bolo vôbec možné zdolať na turnaji výber USA?
Áno, jednoznačne. Boli momenty, keď som na palubovke cítila, že môžeme kontrolovať priebeh. No urobili sme drobné chyby a Američanky aj také vždy využijú. Veľmi nám chýbala Cambageová – roztrhla si achilovku týždeň pred šampionátom. Na olympiáde sa dúfam stretneme až vo finále a bude to skvelé vyvrcholenie (smiech). Môžeme ich tam zdolať. Už som hrala v družstvách, ktoré neboli na papieri také silné, no hrali sme tímový basketbal a uspeli sme. Výborný príklad je triumf Indiany vo finále WNBA pred dvoma rokmi proti Minnesote.
Na šampionáte ste boli najviac vyťažená hráčka družstva. Vyhovuje vám taká pozícia?
Milujem basketbal a som rada, keď môžem tímu pomôcť. Vždy som pripravená odohrať toľko minút, koľko odo mňa tréner potrebuje. Pokojne aj štyridsať. Len nesmiem hrať zle. Som veľmi súťaživá, zápasy mám oveľa radšej ako tréningy.
S Austráliou ste získali bronz aj zlato na MS a striebro na olympijských hrách v Pekingu. Ktorá z medailí je pre vás najcennejšia?
Zlato zo šampionátu v roku 2006. Bolo to prvé zlato pre Austráliu na veľkom podujatí, o to chutil náš úspech viac. Bola som vtedy veľmi mladá a ešte som si neuvedomovala, čo sme dosiahli. Každým rokom si však ten titul vážim viac a viac.
Aké spomienky sa vám viažu k olympijským hrám?
Veľmi príjemné. Považujem za skvelú skúsenosť, že som mohla bývať v olympijskej dedine. Užili sme si to. Odohrali sme skvelý turnaj, ale Američanky boli neuveriteľne silné a zdolali nás. Dúfam, že v Riu si zahrám aj na druhej olympiáde.
Na drese nosievate číslo trinásť alebo tridsaťjeden. Ktoré máte radšej?
Trinásť. V Košiciach však budem hrať s trojkou. Trinástka je v klube vyradená.
Ste veľký fanúšik austrálskeho futbalu. Čím si vás získal?
Je to moja vášeň, mám ho rada! Môj otec austrálsky futbal hrával a je aj v Sieni slávy. Keď som vyrastala, pozerala som sa na neho a obdivovala ho. Sama som austrálsky futbal hrávala do trinástich rokov – ako jediné dievča medzi chlapcami. Vo Phoenixe som do dresov svojho obľúbeného tímu Port Adelaide obliekla aj spoluhráčky. Povedala som im, že toto je ich klub a jednoducho musia fandiť (smiech). Páči sa mi aj európsky futbal. Americký už menej, tam len držím palce Dallasu Cowboys.