„Nie je jednoduché skĺbiť basketbalové povinnosti s rodičovskými, ale snažím sa o to,“ tvrdí Zuzana Žirková, 34-ročná kapitánka národného tímu a mama 14-mesačnej dcérky Dorotky.
Ako sa cítite v mladom kolektíve?
Baby sú v pohode a mám tu aj jednu skoro rovesníčku Anku Jurčenkovú, hoci nie je až taká stará ako ja (smiech). Mám pocit, že sme vytvorili celkom dobrý kolektív.
Čo zohralo najväčšiu úlohu pri rozhodovaní, či sa vrátite do reprezentácie?
Bola to slabá chvíľka, keď som sa sľúbila trénerom (smiech). Po návrate na palubovky som si chcela dokázať, či mi to ešte pôjde. To bol asi rozhodujúci moment.
Oľutovali ste moment, keď ste sa sľúbili?
Ťažko povedať. Mám také stavy, keď sa sama seba pýtam – čo tu vlastne robím. Ale keď už som v tíme, tak dievčatám pomôžem.
Čo je najťažšie pri skĺbení basketbalových a materských povinností?
Najmä to, keď musím na dlhšie odísť od malej. Niekedy mám toho naozaj dosť a som unavená, ale veľmi mi pomáhajú mamina aj partner. Ostatné dievčatá si vedia po tréningu oddýchnuť, ja len veľmi ťažko.
Pre vás by mal byť teraz oddychom tréning…
To určite (so smiechom). Bodaj by to tak bolo.
Ako sa vám pozdával prvý kvalifikačný zápas proti Slovinsku?
Bol náročný. Nevedeli sme, čo od neho očakávať. Hrali sme málo prípravných zápasov, ale zvládli sme to. Výhra o pätnásť bodov je veľmi pekná, v závere môže rozhodovať každý bod. Hra však nebola veľmi pekná. V Luxembursku si teraz chceme spraviť dobrú náladu.
Po zápase v Luxembursku by sa k vám mala pripojiť Američanka so slovenským pasom Toliverová. Bude pre družstvo prínosom?
Veľkým. Vie rozohrať aj dať kôš, a to najmä vtedy, keď to družstvo veľmi potrebuje. To je pre nás najdôležitejšie. Každá sila, ktorá nám môže pomôcť dostať sa na olympiádu do Ria je dobrá. Vytvorí konkurenciu, ktorá v posledných rokoch v národnom tíme chýbala. Skôr sme museli robiť nábor ako výber hráčok.
Viete si predstaviť sama seba na olympiáde v Riu?
Prečo nie? Družstvá sú vyrovnané – šancu máme. Účasť ma olympiáde ma láka. Inak by som tu teraz nebola.
Dlho ste sa na prelome rokov rozhodovali, či sa vrátite pod koše?
Najprv som bola nastavená, že sa istotne nevrátim – nelákalo ma to. Potom sa však zbehlo viac vecí naraz. Dano Jendrichovský mal v klube problémy s hráčkami a mne už basketbal začal chýbať. Bola som zvedavá, či mi to ešte pôjde.
Čo ste zistili?
Hádam to ide. Ale posúdiť to musia iní.
Ako ste zvládli prvý euroligový duel v Bourges a dlhšie odlúčenie od dcéry Dorotky?
Bol to divný pocit. Dovtedy som bola s malou každý deň a zrazu som strávila tri dni bez nej. Našťastie, mamina bola zvyknutá postrážiť ju a všetci sme to zvládli. Musím priznať, že som si vtedy za tri dni aj celkom oddýchla.