A súčasne fandí, lebo hokejoví reprezentanti zažívajú premiéru na šampionáte A-kategórie v neďalekej Viedni.Začína sa slovenské vytriezvenie…
Len zlato
Nebyť nezabudnuteľných MS 2002 v Göteborgu, smelo by sme mohli napísať, že nikdy predtým a ani potom nebola krajina taká hokejová ako vtedy.
Slovensko v najkratšom možnom čase stihlo napraviť krivdu, keď ho Medzinárodná hokejová federácia poslala do suterénu. Urobilo si meno na olympiáde a vybudovalo rešpekt aj medzi najmocnejšími.
Z hráčov národného tímu sa stali celebrity, ľudia ich zastavovali na ulici a ak by už vtedy mali mobilné telefóny, zachovali by sa nám stovky tisíc spomienok.
Svetové góly Slovákov
Národ po nich jasal – na tribúnach, námestiach, pri televíznych obrazovkách.
Predznamenali úspech – historickú medailu či postup.
Denník Pravda vám prináša seriál o góloch, ktorými slovenskí hokejisti uchvátili svet.
Každý týždeň – až do štartu MS v Lotyšsku – si prečítate jeden diel.
„Totálna eufória, strhli sme celý národ. Keď nadišiel čas šampionátu, ľudia riešili len hokej,“ spomína na čas spred 25 rokov obranca Ľubomír Sekeráš.
Pochopiteľne, tam kde je veľa, hoci aj pozitívnych, emócií a vytráca sa nadhľad, nebýva ľahko. Návrat do elitnej kategórie z céčka cez béčko akoby navodil dojem, že reprezentácia je nezdolateľná.
V novinách sa písalo o najvyšších ambíciách, fanúšikovia riešili boj o najvzácnejšie kovy. Nič iné neprichádzalo do úvahy…
„S jedlom rastie chuť. Všetci videli medailu. Ostatné si nepripúšťali. Pripomínali nám to na každom kroku. Mysleli si, že Slovensko nevie prehrávať,“ smeje sa dnes 52-ročný niekdajší reprezentant, ktorý hral vtedy za Třinec.
V takejto atmosfére odchádzali hokejisti aj na MS 1996. Do neďalekej Viedne, iba niekoľko desiatok kilometrov od hraníc. Dalo by sa povedať, že po šampionátoch v Poprade a Bratislave to boli pre Slovensko tretie domáce majstrovstvá sveta v rade.
Foto: JÁN SÚKUP
„Veru, žiadny rozdiel v tom nebol, kam som sa pozrel, tam bol Slovák. Presne ako doma,“ pokračuje Sekeráš s tým, že mužstvo žilo v realite, vedel, proti akým mužstvám nastúpi.
Zariadila to príroda
Prvá spomienka? „Vysoké ciele a drsný pád. Boli sme radi, že sme sa zachránili,“ vraví ofenzívny obranca, ktorý odohral za národný tím dovedna 152 zápasov.
Ale predbiehame…
Všetko sa začalo ako podľa najlepšie napísaného scenára. Slovensko čakal v „áčkovej“ premiére súper najzdatnejší. Kanada nabitá hráčmi z NHL. A v jej strede dve neskoršie legendy – brankár Martin Brodeur a útočník Paul Kariya. „Proti favoritom nám to vždy išlo. Nebáli sme sa,“ pripomína Sekeráš.
Jeho veľká chvíľa prišla v 24. minúte. Zverenci Júliusa Šuplera počas presilovej hry zvierali zámorské hviezdy, prvé dve šance nepremenili, až sa puk dostal pred modrú čiaru, kde stál rodák z Trenčína.
Toto je jeho parketa. Už keď napriaha, je to polovica gólu. O pár desatín sekundy svieti za kanadským gólmanom červené svetlo.
„Kto mi nahral? Zdeno Cíger?“ pýta sa neisto. Pravda je taká, že na premiérový gól Slovenska v elitnej kategórii asistoval Ľubomír Kolník.
„Ale na gól si spomínam. Napokon, zavše sa objaví na televíznej obrazovke. Nikto mi ho už nevezme. Ale viete, čo je na tom najhoršie? Dnes som o 25 rokov starší,“ uškŕňa sa.
Modrú čiaru miloval, brankári spozorneli, keď na nej Sekeráš napriahal. Aký bol jeho recept? Sofistikovanejší.
„Vždy nás tréner učil – zdvihni hlavu, zdvihni hlavu. Nie je to o sile, ale o technike. Ikskrát sa ma pýtali, ako to robím, veď som nemal sto kilogramov, ani do posilňovne som nechodil. Už len na prírodu sa môžem vyhovoriť,“ vraví.
Takže ten recept znie asi takto: trafiť puk priamo. Mimochodom, netrénujte to, s tým sa vraj musíte narodiť. Ako Sekeráš. Zdobila ho presnosť, ale aj rýchlosť. Neskôr, keď pôsobil v Minnesote, mal podľa meradla najtvrdšiu strelu v tíme.
Slovensko s Kanadou nakoniec remizovalo 3:3 a to je posledná pekná spomienka na šampionát vo Viedni. Potom sa začalo trápenie. A postupné fanúšikovské vytriezvenie.
Až pod zemou
Hneď na druhý deň podľahli Slováci Rusku 2:6. Poviete si, že to nie je žiadna tragédia. Tou bola až prehra s domácim Rakúskom 1:2.
„Tak veľmi sme chceli a tak veľmi nám to nešlo. Zasypali sme súpera strelami, ale akosi sme sa zadreli. A keď nám dal gól spoza bránky, bol to totálny klinec,“ opisuje krušné chvíle.
Foto: TASR, Ivan Majerský
Slovenské denníky už nepísali o semifinále ani finále, niektoré dokonca hovorili o fláme v noci pred duelom, čo hráči rázne odmietli. A, samozrejme, témou sa stala záchrana. „Aj na nás doľahli tieto myšlienky. Ale stále sme verili, že to zvládneme,“ spomenie si.
Nakoniec to aj zvládli. Výhrou 4:1 v poslednom skupinovom zápase nad Nemeckom si zabezpečili zotrvanie medzi najlepšími. „Aj nám spadol kameň zo srdca. Ťažko si čo i len predstaviť, že by sme sa museli vrátiť domov opäť ako druholigoví,“ zdôrazňuje bek, ktorý do NHL nazrel až o štyri sezóny neskôr. Ako 32-ročný.
Napriek tomu po návrate na Slovensko čakala na hráčov kritika. Pozíciu neustál tréner Šupler a nahradil ho legendárny Jozef Golonka. Vtedajší šéf SZĽH Ján Mitošinka niesol viedenské dobrodružstvo mimoriadne ťažko.
Ďalší diel
MS 2002: Zlatý gól
„Bolo to sklamanie, ktoré sa skončí zrejme až pod zemou,“ povedal dnes už nebohý funkcionár v dokumente Slovenskej televízie.
Všetko zlé je aj na niečo dobré. Hokejové očakávania sa zreálnili, verejnosť už automaticky neposielala národný tím pre medailu. „Došlo k prehodnoteniu. Na ďalší rok sa už pred šampionátom nehovorilo o zlate,“ dodáva Sekeráš.
Slovensko sa vo Viedni 1996 zachránilo, usadilo sa medzi elitou a začalo sa čakanie. Na zlaté hokejové obdobie z prelomu tisícročia.