V mládežníckom hokeji to však nie je veľký extrém. Dievčatá totiž začínajú v chlapčenských tímoch a až vo vyššom veku prechádzajú do ženskej ligy. Čo ich na hokeji láka a prečo sú ochotné denno-denne tvrdo makať?
Chlapčenský kolektív funguje lepšie
„Skvelé zážitky, radosť z víťazstiev a emócie, ktoré vkladáme do každého zápasu,“ vymenúva najväčšie lákadlá kapitánka hokejovej osemnástky Sofia Vysokajová. „Presne tak, hokej je najmä o emóciách. Navyše, vždy ma bavili najmä chlapčenské športy – futbal či hokej, kde vynikne rýchlosť a akcelerácia,“ dopĺňa spoluhráčku Júlia Matejková.
Prvá sa na zimný štadión dostala vďaka bratovi Kristiánovi, druhá korčuliarskym výcvikom na základnej škole. Obe si hokej okamžite zamilovali.
Šestnásťročná Sofia začínala doma v Bardejove, momentálne zarezáva v Bratislave v projekte ŠKP. Rovesníčka Júlia stále pôsobí v materskej Banskej Bystrici, kde hráva v tíme s o rok mladšími chalanmi.
„Korčuľovanie ma chytilo hneď, ako som sa postavila na ľad. Mala som sedem alebo osem rokov. Od začiatku mi to celkom išlo. S chalanmi-spoluhráčmi som nikdy nemala problém a ani oni so mnou,“ prezrádza Júlia.
„Nie je to úplne jednoduché, ale zvyknete si. Keď hráte v tíme s chalanmi, je to akčnejšie. Tiež som nemala problém, aby ma prijali do kolektívu,“ dopĺňa Sofia.
Obe si pochvaľujú, ako fungujú chlapčenské kolektívy. „Od piatej do deviatej triedy na základnej škole som bola jediné dievča v hokejovej triede. Oni neriešia problémy ako dievčatá, trebárs ohováraním, ale ručne-stručne. Kolektívy sú niekedy lepšie ako babské. Samozrejme, s výnimkou našej osemnástky,“ rozosmeje sa Júlia.
Vancouverská motivácia
Sofia priznáva, že jej mužský hokej aj viac pasuje. V ženskom sa totiž nemôže hrať do tela a fyzickú hru často trestajú vylúčeniami.
Pochvaľuje si, že od začiatku cítila veľkú podporu rodičov. Nikdy ju od hokeja neodhovárali. Rýchlo pochopili, že ju dokonale opantal. Júlia priznáva, že mama spočiatku vidinou mladej hokejistky nadšená nebola.
„No keď prišla na náš posledný korčuliarsky tréning, zapáčilo sa jej to. Otec bol veľmi šťastný, lebo ako malý sa aj on túžil stať hokejistom,“ hovorí so smiechom.
Obe si pamätajú na rok 2010, keď sa slovenské hokejistky predstavili na olympiáde vo Vancouvri. Aj tento moment mal na ich kariéru dôležitý vplyv.
„Aj vďaka tomu hrám hokej. Tiež by som sa chcela niečoho takého dožiť. Dostať sa na olympiádu by bolo úžasné. Je to najviac, čo môže športovec dosiahnuť. Myslím si, že šancu postúpiť do Pekingu máme. Veľa trénujeme a veríme, že môžeme v kvalifikácii uspieť,“ naznačuje Sofia. Júlia dopĺňa, že šance Slovenska sú vyššie aj vďaka rozšíreniu turnaja z ôsmich na desať družstiev.
Okrem olympiády snívajú aj o tom, že sa raz budú hokejom živiť. Ako napríklad Nicol Čupková, ktorá pôsobí v ruskej Ufe a predstavila sa aj v nedávnom Zápase hviezd KHL.
„V elitných ligách vo Švédsku, Amerike alebo Rusku sa dá hokejom uživiť. Všetky o tom snívame. Samozrejme, treba mať aj nejakú poistku v podobe školy,“ vysvetľuje Júlia a Sofia ju dopĺňa: „Byť profesionálnou hokejistkou si vyžaduje ešte viac tréningu. No verím, že sa mi to raz podarí. Je výhoda, že sa u nás dá spojiť hokej so štúdiom na vysokej škole.“