
„Cítil som morálnu povinnosť pomôcť Mirovi, keďže som jeden z ľudí, ktorí iniciovali potrebu zmeny. Teraz je čas položiť hlavu na klát. Chcem pomáhať mladým talentom, aby zažili krásne pocity, aké som si vychutnával ja po veľkých víťazstvách a medailách. Nech robia Slovensku radosť," uviedol pre slovenské médiá. Popri práci s mládežou bude i trénerom brankárov pri seniorskom národnom tíme.
O rozhodovaní
Ponuku od Mira som dostal asi pred štyrmi týždňami a odvtedy som toho veľa nenaspal. Cez deň som nadšený a teším sa na novú prácu. O tretej ráno sa zas zobúdzam a rozmýšľam, či som spravil dobre. No už sa to nedá vziať späť. Navyše, rozhodujú dni a nie noci. Som nadšený z toho, čo ma čaká. Hokej je pre mňa najkrajšia práca na svete. Ak pomôžem deťom zažiť krásne emócie po víťazstvách, bude ma to napĺňať hádam viac ako hokej teraz.
O zvolenskom lákaní
Mal som ponuku zo Zvolena, nielen na lavičku, ale aj na ľad. Lákalo ma zahrať si doma pred rodičmi a blízkymi, ktorí ma počas celej kariéry nemali možnosť sledovať. Nedá sa však robiť všetko. Cítil to tak, že je správny čas odovzdať moje skúsenosti mladším brankárom.
O svojej pozícii
Moja hlavná priorita bude mládež a cestovanie po Slovensku. Štartuje nám síce olympijská sezóna, ale seniorských zrazov je málo. Navyše, týchto brankárov už netreba vychovávať, pracujú v profesionálnych kluboch, kde má každý špičkového trénera. Bude dôležité vybrať si správnych adeptov a sledovať ich formu. Pri deťoch a mládeži bude roboty oveľa viac. Plánujem pomáhať všetkým kategóriám. Keď pôjdem napríklad do Michaloviec, nebudem na ľade dve hodiny, ale strávim tam dva-tri dni po päť či šesť hodín. Pokúsim sa vzdelávať a pomáhať trénerom, ale zároveň učiť sa od tých, ktorí to robia dlhé roky.
O plánoch
Musíme vytvoriť akúsi komunitu trénerov brankárov. Hoci sme v kluboch konkurenti, v takej malej krajine si musíme pomáhať. Všetci, s ktorými som zatiaľ hovoril, boli nadšení, že sa niečo deje. Budeme dávať dokopy reprezentantov ale aj ostatných brankárov v regionálnych kempoch. Pokúsim sa ich správne motivovať a ísť im príkladom. Pri seniorskej reprezentácii budeme sledovať osem až deväť kandidátov. Aj teraz sme hľadali najlepšiu alternatívu na dva zápasy s Českom. Niektorí chalani chytajú v Lige majstrov, Jana Laca skúšať netreba a KHL už bude v plnom prúde. Veľmi chcem vidieť Tomáša Tomeka, lebo v sérii so Zvolenom chytal veľmi dobre a páčil sa mi jeho pohyb v bránke. Som na neho zvedavý.
O brankároch pre olympiádu
Pjongčang je ešte veľmi ďaleko, príliš som nad tým nepremýšľal. Okruh ôsmich-deviatich brankárov je však daný. V mojich očiach je jasná jednotka Jano Laco. Ostatné je otvorené. Budeme sa rozhodovať podľa aktuálnej formy a zdravotného stavu. Zbytočne je robiť si dopredu veľký plán. Môžu vyskočiť aj nové mená.
O atmosfére v slovenskom hokeji
Po nástupe Mira Šatana sa to upokojuje a zlepšuje. No práve teraz je chvíľa, keď treba zabrať a pomôcť. Aby ľudia dostali impulz, že sa to hýbe správnym smerom. Jedna vec je o tom len rozprávať a druhá robiť. Musíme pracovať a ukázať ľuďom, že nám ide o dobro hokeja a nie peniaze. Keby som chcel zarábať, tak pokračujem v kariére. Musíme prenášať radosť medzi deti, potom sa upokoja rodičia aj funkcionári.
O problémoch
Toto je jednoduchá otázka, ale odpoveď na ňu je náročná a nesmierne obšírna. Začal by som základňou. Vo Zvolene majú piataci alebo šiestaci v tíme len dvanásť chalanov… Treba postaviť viacero tréningových plôch v regiónoch, aby to fungovalo ako kedysi. Chalani mali prístup na ľad a keď sa dostali do určitého veku, stiahli si ich silnejšie kluby, kde vznikala potrebná konkurencia. Potrebujme výbery a nie nábory, materiálne zabezpečenie pre deti a dostať ich späť domov. Komunikujem aj s agentmi. Vravia, že nemajú tendenciu brať do zahraničia už 15–16 ročných chlapcov, no sú na to odkázaní. Hokejisti sa chcú posunúť ďalej a doma nemajú na to vytvorené podmienky.
O budúcnosti slovenského hokeja
Úspechy neprídu o rok, dva ani tri. Bude to trvať. Treba vychovať novú generáciu. Všetci dobre vieme, že na Slovensku je to náročné aj v iných odvetviach, nie len v športe. O politike by som sa však rozprávať nechcel, teším sa na svoju prácu medzi deťmi. Jednou z vecí, ktoré chcem zmeniť je sebavedomie. Boli sme vychovávaní tak, aby sme nevyčnievali a boli skromní. Pokoru treba, ale aj trochu amerického sebavedomia. Inak sa len ťažko vo svete presadíte.
O rozlúčkovom zápase
Mrzí ma, že to už nestíham. Pokúsim sa niečo zorganizovať o rok v lete vo Zvolene. Veľmi by som sa chcel rozlúčiť s chlapcami, s ktorými som hrával a získali sme medaily. Uctiť si priateľov, rodinu, fanúšikov i novinárov.
O voľnom čase
Očakával som, že keď skončím, tak si doprajem aspoň rok pauzu a nebudem robiť nič. Akosi sa mi to nepodarilo a už teraz som zavalený prácou. Na druhej strane ma to baví. Musím si však nájsť spôsob, aby som mal čas aj pre seba. Aby som nebol o pol roka príliš vyčerpaný, lebo deti a mládež potrebujú stopercentného človeka. Musí tam byť úsmev i nadšenie, nebrať to ako prácu ale vášeň. je to pre mňa nový život. Počas kariéry to bolo jednoduché – aj mesiac dopredu som vedel, aký mám presný program. Teraz je to časovo komplikovanejšie. Dám si poradiť od kamarátov, ktorí zažívajú to isté, ako si to celé nastaviť.

O trénerovi Ramsaym
Viac budem vedieť, až keď sa stretneme po jeho príchode na Slovensko. Je pre mňa česť pracovať po boku trénera, ktorý si odkrútil tri desaťročia v NHL. Svedčí to o tom, že ide o trénerskú špičku. Bude to pre mňa ďalšia vysoká škola hokeja po Liberci.
O najkrajších okamihoch kariéry
Nad všetkým čnejú majstrovstvá sveta v roku 2002. Na jednej strane sme vyhrali zlato a na druhej sme spojili krajinu, ako nikdy predtým. Bolo úžasné sledovať, ako ľudia držali pokope a oslavovali. Je to už pätnásť rokov, ale ešte stále sa na tej vlne vezieme. Keď niekam prídeme, ľudia začnú pri poháriku spomínať, kde boli a čo práve vtedy robili, keď sme získali titul. Tento moment si budú Slováci pamätať do konca života.
O kariére
Svoje čaro však má každá medaila Hneď prvé striebro s juniorkou Zvolena bolo úžasné, lebo sme neboli favoriti. Úžasný bol Winnipeg, kde sme získali juniorskú medailu i celá jazda v seniorskej reprezentácii. V Petrohrade som so slzami v očiach sľúbil, že raz domov prinesiem zlato. Nevedel som, čo hovorím, ale mal som to vysnívané odmalička – šiel som si za tým. Splnilo sa a tretie miesto bolo tiež super. Na klubovej úrovni to bolo najkrajšie v Pardubiciach a Liberci, tam som objavil tím ľudí, ktorý je pre mňa vzorom ako robiť hokej. Prišli aj pády a zažil som aj plno vecí, ktoré by som rád zmenil, ale úspechy to všetko prebíjajú.