Do reprezentačnej kabíny sa 29-ročný útočník Juraj Mikúš vrátil po dva a pol roku. Síce má na svojom konte 85 štartov a 17 gólov v najcennejšom drese, čo je najviac z nominovaných hráčov, no i tak si po príchode na zraz pripadal trošku ako nováčik. Neskrýval menšiu nervozitu.
„Samozrejme, je to príjemný pocit. Návrat do reprezentácie bol jeden z mojich čiastkových cieľov. Verím, že si ešte v národnom tíme pár rokov zahrám. No som z toho akýsi spotený. Dva a pol roka som bol v ústraní a zrazu je o mňa veľký záujem. Je to zaväzujúce,“ priznal.
Dva roky bez hokeja boli pre neho veľmi náročné a vytrpel si množstvo bolesti. Veľmi však túžil vrátiť sa na ľad a aj vďaka veľkej nepoddajnosti sa mu to podarilo. Koncom minulého roka absolvoval náročnú i finančne nákladnú operáciu – transplantáciu chrupavky.
Keď zistil, že jeho telo zvládne tvrdé tréningy i osobné súboje, pustil sa do všetkého s obrovským odhodlaním.
„Na ľade sa nešetrím. Idem naplno. I keď v hlave, pochopiteľne, mám, čo sa stalo. Mimo ľadu som opatrnejší, nebehám, neskáčem a robím veľa posilňovacích cvičení na koleno. Samozrejme, že po 11 operáciách to už nikdy nebude ako predtým. Mojou výhodou je, že hokej je kĺzavý pohyb. Ten koleno zvláda. Futbal by som už hrať nemohol,“ hovorí Mikúš.
Pred začiatkom sezóny nemal vysoké očakávania. Bol pripravený aj na možnosť, že to nepôjde podľa jeho predstáv. Návrat mu výrazne zjednodušil fakt, že individuálne sa mu celkom darí. V 27 zápasoch strelil za Olomouc 9 gólov, na 8 prihral a so 17 bodmi je najproduktívnejší hráč svojho mužstva.
„Mal som aj dve hluché obdobia. Prvých šesť zápasov a potom nedávnu sériu, keď sa nedarilo celému tímu a veľa sme prehrávali. No zväčša to bolo fajn. V tabuľke sme desiati, čo nie je bohviečo, ale na druhej strane by sme sa radi aspoň do tejto priečky udržali až do konca základnej časti,“ prezradí.
Motiváciu i sebavedomie mu dodali aj pozvánky od reprezentačného trénera Zdena Cígera. Z Nemeckého pohára sa ešte pre špeciálne injekcie ospravedlnil, ale na decembrovú akciu sa už vopred tešil.
Je pripravený byť lídrom tímu zloženého z prevažne mladších hráčov?
„To sa ešte uvidí. Niekedy mám problém sám so sebou. Preto sa musím koncentrovať najmä na seba. Ak sa to tak vyvinie, pozíciu prijmem. Len to človek najprv musí ukázať na ľade, až potom môže byť lídrom v kabíne,“ približuje rodák zo Skalice.
„S čím zvyknem mať problém? Asi udržať si hmotnosť. Čím som starší, tým je to o čosi ťažšie. Chlapci v klube si zo mňa robia srandu, koľko som pribral. Momentálne som z útočníkov najťažší, len jeden obranca váži viac,“ prezradí a s humorom sebe vlastným dodáva: „Vždy som mal ťažké kosti a teraz sa na to nabalili aj skúsenosti. Samozrejme, bolo by fajn dať nejaké kilečko dole, ale mám strašne rád čokoládu. Snažím sa dodržiavať nastavené stravovanie a azda sa to trošku zlepší.“
Viac kíl dokáže využiť pri mantineli i vedení puku, ale limitujú ho pri rýchlych štartoch. „Spoluhráči mi občas hovoria, že ma nevedia odstaviť od puku, ale ja nemám ten pocit. Občas ma odhodia ako handru,“ dopĺňa s neodmysliteľným úsmevom.