Vynechal jeden a pol roka, no vrátil sa na ľad. Už vlani sa takmer dostal do kádra na juniorské MS do Kanady. Nevyšlo to a tak o svoju prvú účasť na veľkom podujatí bojuje znovu. „Vnímal by som to ako obrovskú česť,“ tvrdí útočník z Nitry. V aktuálnej sezóne pôsobil v projekte ligovej dvadsiatky. Predošlý ročník strávil v prestížnej juniorskej QMJHL v tíme Saint John Sea Dogs.
Ako prežívate posledné dni záverečnej prípravy pred odletom do Helsínk?
Každý z nás sa veľmi chce dostať na šampionát, takže všetci premýšľame nad tým, ako to dopadne. Kto bude v nominácii a kto nie. Tím vyzerá byť dosť vyrovnaný, boj o fleky je tvrdý.
Vlani ste prišli do kempu, ale na šampionát ste sa nedostali. Veľké sklamanie?
Áno, ale nechcel by som sa k tomu príliš vracať.
V lete ste sa rozhodli pre návrat na Slovensko. Zohrali pri tom úlohu aj ambície dostať sa na majstrovstvá sveta?
Práve preto som sa rozhodol ostať v dvadsiatke, lebo som chcel ísť na šampionát. To bol môj hlavný cieľ pre tento ročník.
Ako ste spokojný so sezónou?
Začala sa celkom dobre, ale zase som sa zranil. Natrhol som si bočný väz v kolene a vynechal dva mesiace. Už som zdravotne stopercentne v poriadku a zase sa do toho dostávam. Škoda, že je to u mňa so zraneniami stále to isté dokola – rozhodne ma neobchádzajú.
Sledovali ste vystúpenie Slovenska na minulom šampionáte?
Samozrejme, sledoval som každý zápas. Fandil som chlapcom. Bolo príjemné prekvapenie, ako turnaj zvládli. Aj sme o tom v šatni Saint Johnu so spoluhráčmi debatovali. Nik z nich nečakal, že pôjdeme tak vysoko.Výkony našich sledovali len okrajovo, pre nich bola dôležitá len Kanada.
Aké ciele si dáva mužstvo v Helsinkách?
Každý z nás si praje, aby sme aspoň obhájili tretie miesto z predošlého šampionátu (usmeje sa). Bude to extrémne náročné, ale ozaj by sme radi nadviazali na to, čo sa chalanom podarilo. Potrebujeme, ale najmä chceme, vyhrať prvý zápas s Bieloruskom. A potom aj každý ďalší.
Čo by to pre vás znamenalo, keby ste sa do tímu prebojovali?
Bola by to pre mňa obrovská česť. Dosiaľ som všetky veľké turnaje – či šampionáty alebo Memoriál Ivana Hlinku – vynechal pre zranenia. Nechcel by som zase prísť o vrchol. Ak to vyjde, chcem predviesť čo najlepšiu hru a dosiahnuť čo najlepší tímový výsledok. Vyzerá to tak, že žiadne výrazné ofenzívne individuality nemáme. Preto bude potrebné hrať ako tím.
V apríli 2013 ste si pri páde poškodili chrbticu a hrozil vám koniec kariéry. Čo všetko ste absolvovali?
Rekonvalescencia trvala takmer rok a pol. Boli to náročné časy. Zo začiatku lekári presne nevedeli, čo so mnou je. Bolo to dosť komplikované. Ležal som na Kramároch a čakal. O pol roka som šiel na operáciu krčnej chrbtice a teraz som späť. Dali mi tam špeciálne titánové spojky, ktoré držia stavec a platničku, aby mi to nevyskočilo a nenarazilo do miechy. Našťastie operácia prebehla bez komplikácií.
Aký náročný bol návrat na ľad?
Musel som začať úplne od nuly. Nemal som nič natrénované. V Nitre som najprv chodil na ľad s rôznymi partiami, popri tom sám trénoval a postupne nastúpil do letnej prípravy.
Brali v zámorí ohľad na to, že ste boli dlho mimo?
Áno, brali to tak, že som po vážnom zranení. Všetci mi predtým hovorili, že môžem na hokej i akýkoľvek iný šport zabudnúť. A ja som sa vrátil do ťažkej ligy. Som rád, že som si to vyskúšal. Bola to skvelá skúsenosť.
Čo pre vás po tom, čo ste si zažili, znamená hokej?
(dlhšie premýšľa) Venujem sa mu odmalička. Hokej je môj život. Žijem ním deň čo deň. Bez hokeja si život neviem predstaviť.
Z piatka na sobotu dostanú dvadsiatkári deň voľna. Ako ho plánujete stráviť?
Budem rád, ak si budem musieť sadnúť s rodinou a stráviť predčasné Vianoce. Spravíme si rodinnú pohodu. Bolo by to fajn.