Mladý Tatranec si kliesni cestu do NHL so Záhorákmi na prilbe. Gajan si od štrnástich varí a perie sám, Amerika mu zatiaľ "wau" nepríde

„Najlepšie bude, keď si zavoláme cez víkend. Čaká nás dlhá cesta, budem mať more času,“ usmieval sa prospekt Chicaga Blackhawks – organizácie, ktorá z neho vlani spravila najvyššie draftovaného gólmana.

Slovo dalo slovo a rodák z Popradu nastúpil v severoamerickom Wisconsine do autobusu, aby následne začal ochotne hovoriť.

„Cestujeme na zápas USHL do Michiganu, čaká ma osemhodinová štreka, autobus si teda poriadne užijem. No máme tu postele, aspoň že tak – môžem ležať, natiahnem si nohy, ale nemyslite si, žiadny luxus to nie je. Človek si však zvykne, veď na budúci týždeň nás čaká ešte dlhšia cesta do Omahy,“ opisuje gólman Green Bay Gamblers.

Unavuje vás to, však?

Dá sa to vydržať. Čudovali by ste sa, aj v Amerike nájdete všakovaké cesty – sú tu síce nekonečné a široké diaľnice, no koľkokrát chcem v noci spať, ale hlava mi neprestáva skákať. Vtedy mám z toho nervy. Katastrofa. (úsmev)

V hokejových tímoch zvyknú autobus upratovať najmladší. Ale ako to je v mužstvách, kde sú samí mladíci?

Aj tam, kde hrávajú iba mladí, je vždy niekto najmladší. Vlani bol som mnou v tíme chalanisko s ročníkom narodenia 2007, čiže bol o tri či štyri roky mladší ako ostatní.

V Green Bay však tréner dbá na to, aby sa nerobili rozdiely, všetci musíme pomáhať. Niekde to funguje tak, že mladí sú na všetko, u nás to je podelené na skupiny, každý má niečo na starosti.

Čo vám prischlo?

Niečo málo áno. Ale čo sa týka autobusu, niektorí chlapci sú fakt bordelári a nevedia si upratať ani miesto, na ktorom hodiny sedeli. Ja nechávam po sebe poriadok, mám rád, keď sú veci tam, kde majú byť. Napriek tomu po ostatných veci upratovať nebudem. Starám sa len o svoj flek. (smiech)

Nemajú brankári v rámci mužstva výnimočné postavenie?

Od niektorých vecí sme naozaj oprostení. Nebudem na plochu nosiť predsa puky, keď mám dosť svojho – lapačka, vyrážačka, betóny. Mimo ľadu to je iné, tam väčšinou funguje hierarchia, je pochopiteľné, že na mladších toho zostane trošku viac. Treba im však pomôcť.

A čo draftovaní hráči? Obchádzajú si ich v tíme?

V Green Bay sme tuším piati. V tomto smere patríme medzi špičku USHL. Jasné, každý vníma, že toho či onoho hráča si už vybralo niektoré z mužstiev v NHL.

Povedzme, že to so sebou prináša aj nejaké postavenie, ale určite sa to nepreháňa. Keď som bol vlani na juniorskom šampionáte, so Šimonom Nemcom sme síce boli na jednej úrovni, ale kdesi v podvedomí som predsa len mal, že po ňom už siahlo New Jersey Devils, hoci tam vtedy ešte nehrával.

A keď porovnáte obdobie spred draftu a po ňom, zmenilo sa niečo?

Úprimne? (smiech) Vlani v Chippewe, keď som bol ešte prakticky neznámym hráčom a neštartoval na žiadnych MS do 20 rokov, sa ku mne správali, akoby som bol draftovou jednotkou alebo mal za sebou päť rokov v profilige .

A pritom som tam prišiel len zo skalickej juniorky a dá sa povedať, že ešte nič nedokázal. Napriek tomu sa ku mne takto pekne správali – povedal by som, že až nezaslúžene. Nerobil som ramená, bol som pokorný, zrejme sa im to páčilo.

Ako to je teraz?

Je to iný tím, iná liga. A zopakujem, náš tréner si dosť potrpí na tom, aby sme boli partia, kde nikto príliš nevytŕča.

Keď sme sa nedávno rozprávali s Nelou Lopušanovou, niekoľkokrát povedala, že život v Amerike je „wau“… Aký je podľa vás?

Mám to trošku inak ako Nela. Bez rodiny som od štrnástich rokov, keď som šiel do Fínska. A keď som sa vrátil na Slovensko, doma v Poprade som bol maximálne v lete a jeden deň na Vianoce, lebo som chytal na Záhorí.

Žil som sám v byte, varil si a pral, všetko bolo na mne. Som zvyknutý. Pravda, Amerika je trošku iný svet, ale desaťtisícová Chippewa bola niečo ako naša Skalica a stotisícové Green Bay je v rámci USA tiež len mestečkom.

Všetko tu je neskutočne rozťahané, k domom patria obrovské pozemky, nikto nežije v bytovke. Los Angeles, Chicago alebo Las Vegas sú možno „wau“, ale inak mi to tak nepríde.

Znie to, akoby vás krajina nekonečných možností neočarila.

Páči sa mi tu, no prišiel som sem vyslovene kvôli hokeju. Je to to isté, akoby som hrával niekde inde.

Čítajte viac S následkami musia počítať... No chcel by som vidieť všetkých tých moralizátorov, keby im na stole pristál šek z Ruska, vraví Slovák z ukrajinskej ligy

Aj teraz žijete úplne sám?

V Spojených štátoch fungujú v juniorských súťažiach hosťovské rodiny. V Green Bay v jednej žijem. Väčšina hokejistov býva po dvoch, ale ja som preferoval byť sám. Keď po tréningu prídem domov, zvyčajne robím veci navyše. Vyhovuje mi to tak. Môžem sa sústrediť len na seba.

Typický brankár…

Presne. (úsmev) Aj preto som si v lete kúpil prvé auto – aby som aj po tréningoch mohol zostať na štadióne dlhšie. Mimochodom, rodina, v ktorej momentálne bývam, o hokeji veľa nevie. Učím ich, čo znamená zakázané uvoľnenie a podobne. Žiadni hokejoví fanúšikovia.

Juniorský zámorský ľad je často spojený aj so štúdiom…

Strednú školu som dokončil vlani. Poviem na rovinu, na Slovensku mi pani riaditeľka nechcela príliš pomáhať, takže štúdium som dokončil v Amerike – tu to ani zďaleka tak nepreháňajú. Oveľa viac mi vychádzali v ústrety.

Učil som sa online, nikto ma nekontroloval, povinnosti som si plnil, keď som mal čas a podľa vlastného uváženia. Nie ako doma na Slovensku. Ale na budúci rok by som mal začať študovať na Univerzite v Minneapolise.

Takže ľadový Wisconsin vymeníte za ľadovú Minnesotu?

Síce som Popradčan, ale od radosti neskáčem. Nemôžem povedať, že by som mal zimu extra rád. Tá tohtoročná je však znesiteľná, pred pár dňami sme tu mali cez deň dokonca 20 stupňov, čo je priam februárový unikát.

Aj keď v noci potom prituhlo a na druhé ráno bolo zrazu desať pod nulou. Tridsať stupňov rozdiel. Neuveriteľné.

Ako vyzerá váš bežný deň?

Voľno príliš nemám. Vstávam okolo ôsmej a ihneď odchádzam na štadión. V pondelok a v stredu je na programe posilňovňa, v utorok sa zasa venujem technickým zručnostiam.

Po tréningu robím strečing, dávam si masážne pištole, skočím do ľadovej kade a keď sa podvečer vrátim domov, robím napríklad aj očné cvičenia?

Očné cvičenia?

Na ipade mám rôzne programy, používam aj 3D okuliare. Dnes to je už bežná súčasť brankárskeho života v NHL. Tak si pridávam aj ja.

Vás asi nikto nemusí naháňať do tréningu, však?

Ani nie. Ale keď som bol mladší, tréneri ma dosť krotili. Vraveli mi, aby som zvoľnil, že musím robiť aj niečo iné ako hokej. No dnes už viem, ako sa cítim, veľa regenerujem a pomáha mi to. Počúvam svoje telo.

Pred rokom sme o vás robili rozhovor s Jánom Lašákom a povedal nám, že vám prízvukoval jednu nehokejovú vec. Tušíte, o čom hovoríme?

Zrejme áno, ale radšej to povedzte vy.

Že si okrem hokeja musíte nájsť aj iné záľuby, lebo ním žijete 24 hodín denne…

(smiech) Nechcel som to povedať nahlas, ale je to tak. Janko mi to neustále a najviac zo všetkých prízvukoval. Ihneď som na to myslel, keď ste ho spomenuli. Už som starší, viem, kedy zabrať a kedy sa upokojiť. No nepovedal by som, že sa veľa zmenilo.

Nie som ten, kto netrpezlivo čaká na voľný deň, aby niekam vyrazil. V tíme je so mnou Libor Nemec a veľmi dobre mi to padlo. V nedeľu chodím k jeho hosťovskej rodine a tam skočíme napríklad do vírivky. Prípadne si pozrieme nejaký film.

Keď sa povie Green Bay, každému napadne americký futbal… Je to v meste cítiť?

Všetci tu ním žijú. Packers sú miestnou ikonou, ale to je aj americký futbal pre celú Ameriku. Navyše, Green Bay je najmenšie mesto s profesionálnym tímom, no má obrovskú históriu. Všetko je tu zelené podľa klubových farieb. Bol som aj na jednom zápase – fanúšikovia ním žili celý deň.

Bol to zážitok?

Svojim spôsobom áno. Paradoxne vám už ani nepoviem, proti komu Packers hrali, nespomínam si. (smiech) Poviem pravdu, ovládam pravidlá amerického futbalu, no tento šport si neužijem tak, ako náš – normálny – európsky futbal. K nemu mám oveľa bližšie.

Na štadióne sa mi páčilo, no bola to skôr šou, oveľa viac ma však dostalo, keď som bol ešte ako mladší chalan na zápase Chelsea v Londýne. Ľudia na Stamford Bridge po celý čas stáli, keď som chcel niečo vidieť, nemohol som len-tak sedieť.

Môžu hviezdy Green Bay Packers chodiť len-tak po meste?

Keby boli všetci obyvatelia mesta ako ja, potom by pokojne mohli. Ak by totiž niektorý z hráčov sedel v kaviarni vedľa mňa, neprídem na to. Nespoznám ho. Pochopiteľne, americkí futbalisti sú v meste neskutočne populárni, azda niečo také ako McDavid v Edmontone.

Páčila by sa vám takáto sláva?

Vôbec sa na to nesústredím. Viem si predstaviť, že to nie je úplne príjemné, no ak chcete patriť medzi najlepších hráčov na svete, niečo musíte zniesť. Ako Ďuro so Šimonom (Slafkovský a Nemec) doma na Slovensku.

Váš osobný pocit – ste na správnej ceste?

Je to dlhoročný proces. Nie je to tak, že o rok by som mal chytať v NHL. Tohtoročné výsledky možno nemám na papieri najlepšie a často je to aj dosť frustrujúce, ale ak sa niekto príde pozrieť na zápas, možno zistí, že štatistiky sa nezapisujú úplne správne.

Keď niekto na Slovensku sleduje len moje čísla, možno si povie, že mám zlú sezónu, ale vôbec to tak nie je. Aj keď to môže byť lepšie. USHL je náročná súťaž pre brankárov, v Green Bay máme skvelý útok, ale biednejšiu obranu. V malých veciach sa však zlepšujem a raz sa to hádam ukáže.

Prečo tvrdíte, že o rok v NHL určite chytať nebudete?

Nikdy neviete, čo sa udeje, plán je taký, že v ďalšej sezóne by som mal ísť na univerzitu. Pravda, všetko sa môže zmeniť a ja som toho najlepším príkladom – vlani som bol pred MS do 20 rokov piaty slovenský brankár a vieme, čo sa nakoniec stalo.

Chytať v NHL je dlhý proces, dlhší, ako podstupujú korčuliari. Nechcem sa pozerať príliš do budúcna. Ale ani dozadu.

Ste v pravidelnom kontakte s Chicagom Blackhawks?

Organizácia má veľa ľudí a musím potvrdiť, že sa o mňa neskutočne starajú. Či už kondičný tréner, mentálny kouč či brankársky skaut. Som s nimi v kontakte, zavše sa prídu na mňa aj pozrieť a potom si dáme spoločnú večeru.

Neustále sa utvrdzujú v tom, že sa posúvam a ja zasa cítim, že im na mne záleží. Ale keď vás draftujú takto vysoko, je to aj pochopiteľné.

Aj vy občas zájdete do Chicaga?

Pred juniorským šampionátom som bol dokonca na jednom zápase. Dali mi lístky do štvrtého radu. Priamo nad striedačky. Hral tam Washington a ja som bol hádam pol metra od Ovečkina. Bolo to fajn, aj keď na NHL som bol už aj pred ôsmimi rokmi. Tiež na Blackhawks.

Čo ste si tentoraz najviac všímali?

Sledoval som to ako bežný zápas. Predsa len, človek to už nevníma ako niečo mimoriadne a špeciálne.

Predhadzujú vám často pred oči, že ste najvyššie draftovaný brankár uplynulého roku?

Napríklad vy teraz. (úsmev) Prípadne v rôznych článkoch a iných rozhovoroch. Úprimne, v bežnom živote sa mi to často nestáva. Občas ma niekto podpichne, ale to je asi všetko.

Keď sme už spomenuli Lašáka, videli ste na videu jeho zákrok v semifinále MS 2002 v predĺžení proti Švédom?

To som ešte nebol na svete, ale na youtube som to vzhliadol niekoľkokrát. Úžasné. V takomto dôležitom momente. Na to sa nezabúda.

O akom zákroku snívate vy?

Mám rôzne vizualizácie. Často si predstavujem uletené veci, ktoré sa ešte nikomu nikdy nepodarili. Sníval som o góle a vlani mi chýbalo hádam päť centimetrov. Niečo také, ako dokázal Janko Lašák, by ma určite lákalo.

Aj preto ste ho mali nedávno na reprezentačnej prilbe?

Spolu s Rasťom Staňom. Ako spomienku na MS 2002, keďže sme hrali v tom istom meste. Teraz mám vzadu slovenskú vlajku a logá Skalice a Chippewy, klubov, ktoré mi veľmi pomohli. Z vďačnosti. Poprad si tam dať nemôžem. (smiech)