Nela Lopušanová sa zo dňa na deň stala na špecializovanom hokejovom portáli najvyhľadávanejšou hráčkou. Objektom záujmu klubov z celého sveta. A na Slovensku športovou celebritou.
Superlatívy bez konca
Dohodnúť si rozhovor s mladou hviezdičkou dnes nie je otázkou zopár dní. „Má toho naozaj veľa, čo tak o dva týždne?,“ povedala nám Slávka Lopušanová, mama dnes už slávnej Nely, keď sme ju poprosili o sprostredkovanie.
Slovo dalo slovo a keďže u Lopušanovcov to, čo sa sľúbi, vždy platí, presne o dva týždne vznikol aj rozhovor. Bola sobota, v americkom Rochesteri deväť hodín ráno.
U pätnásťročnej dievčiny je zvyčajne o takomto čase deň už v plnom prúde, ale „včera som sa bola pozrieť na univerzitný ženský zápas Cornell – Penn State, asi dve hodiny odtiaľto. Vrátila som sa neskoro. Aj spánok sa mi posunul,“ zasmeje sa do slúchadla, pričom je zrejmé, že s otázkami nebude mať problém.
Tá prvá zvyčajne je, „ako sa máš?“ V tomto prípade však vyznie priam ako nahrávka na smeč. Nela spustí: „Naozaj super, mega a cool. Veľmi sa mi tu páči,“ vychrlí na nás a kdesi tam vzadu už počuť aj náznaky pravého amerického prízvuku. Akoby mala v ústach gaštany.
Chýry o výnimočne nadanej dievčine zo Strážova pri Žiline sa minulý rok začali šíriť do celého sveta, netrvalo dlho a Nela sa na opačný koniec zemegule naozaj vybrala.
Foto: Archív Nely Lopušanovej
Na konci leta odletela do Rochesteru, aby mohla hokejovo rásť. Chodí tam na strednú katolícku školu a hrá za úspešný dievčenský tím Bishop Kearney Selects.
Už necelé dva mesiace tak nasáva nový život.
„Len si predstavte, ako rýchlo mi to ubehlo. Pred pár dňami mi brat Šimon spomínal, že o dva mesiace pôjdem domov na Slovensko, ani sa mi veriť nechcelo. Letí to. Najmä, keď mi je dobre. Toľko nových vecí a kopec zábavy som tu už zažila,“ vyznáva sa.
V jej hlase počuť veľké nadšenie, akoby si ju nový svet získal na svoju stranu. „Viete, aké dobré tu mám spoluhráčky? Sme výborná partia, toľko sa spolu nasmejeme,“ vraví a pritom myšlienky často pretkáva slovami „skvelé a super“, akoby chcela aj takto domov odkázať, „nebojte sa, je mi tu fajn“.
Napokon, nejeden slovenský hráč, ktorý na začiatku 90. rokov odišiel za more, vo svojich pamätiach spomína, aké boli prvé mesiace ťažké. Koľko sĺz vyhŕklo a keby vraj bola možnosť, naskočí na prvé lietadlo domov. Toto však nie je ten prípad. Možno preto, že ženy sú odolnejšie.
A možno to len malej Nele v Amerike náramne sadlo.
„Asi sme o niečo tvrdšie. No ja si plním sen. Navyše, dnešné možnosti sú iné, s rodičmi pravidelne komunikujem, vidím ich na svojom telefóne. Hádam ani oni nemajú žiadne obavy,“ verí.
Vezmú jej mobil
Pre Nelu je to úplne niečo nové. Na Slovensku hrávala a šatňu zdieľala predovšetkým so žilinskými chlapcami, toto je jej prvý „babský“ kolektív, ak nepočítame jej účasť na reprezentačných zrazoch.
Foto: Archív Nely Lopušanovej
„Bože, také vedia byť hlučné. Strašne kričia,“ uškrnie sa a začne vyratúvať časť zo spoločných zážitkov. „Z takých typicky amerických napríklad ‚apple picking‘ (zber jabĺk, z angl. jazyka), bol krásny jesenný deň na farme plnej červených dýň, bol to zážitok,“ spomenie.
Na veľkomestá vraj doteraz nebol čas. Ale vidieť New York z lietadla bolo opäť „super“ a tiež Pittsburgh či Buffalo, hoci času veľa nebolo, keďže tam mala predovšetkým hokejové povinnosti.
A čo absolútna sloboda? Nela prvýkrát v živote žije bez dozoru. Je to tiež super? Sympatická dievčina sa rozosmeje a hoci vie, že článok bude čítať aj otec Jozef či mamina Slávka, zostáva nadovšetko úprimná.
„To je úplná paráda. Som typ, ktorý si chce veci robiť po svojom. Mám tu školu a hokej, totálne ma to napĺňa a na ostatné ani veľmi nezostáva čas. Pravda, rodina mi chýba, ale stále platí, že si tu žijem svoj sen.“
Jej bežný deň býva na prasknutie. „Škola sa začína tradične o ôsmej. Jeden deň mám tri hodiny, iný zasa štyri. Každá však trvá dlhšie ako doma na Slovensku. Keď zavriem knihy, začína sa mi tréning. Po ňom nasleduje posilňovňa a domáce úlohy. Tých je naozaj veľa, známkujú ich,“ opisuje svoju dennú rutinu.
„Posledné dva týždne boli celkom náročné. Od ôsmej večer do 21.30 máme akúsi študovňu, vezmú nám telefóny a musíme sa učiť. Nemám s tým však problém, úlohy si plním,“ povie.
Foto: Archív Nely Lopušanovej
Dávať znamienko – väčšie či menšie – medzi školské povinnosti a hokej zatiaľ nechce. Má to vyvážené, tvrdí, že v škole chce mať dobré známky a zároveň sa hokejovo zlepšovať.
„Zatiaľ mi všetko trvá trošku dlhšie, predsa len, v angličtine sa naďalej musím zlepšovať. Ale pracujem na sebe, neustále niečo robím navyše, občas pred školou zájdem aj do posilňovne,“ prezradí.
Hoci na slovenské hokejové podmienky nedá dopustiť, v Amerike našla všetko, čo potrebuje. „Samozrejme, že je to iné. Bývam na treťom poschodí, pričom na prízemí je škola. Vstanem, zídem po schodoch a som tam,“ povie.
Keď jej pripomenieme, že ešte nedávno chodila na štadión z domu v Strážove na bicykli, začnú jej hrať kútiky. „Tu by to teda trvalo. Do haly ma denne vozí autobus.“
Nela mala vždy tie najvyššie ciele. Nebyť toho, nevynikala by medzi žilinskými chlapcami. Táto vzácna vlastnosť ju neopúšťa. „S babami by som chcela vyhrať národné majstrovstvá Ameriky. Ale mám aj dlhodobý cieľ – neustále sa zlepšovať. Zo dňa na deň. Viac a viac,“ zopakuje.