Legendárny Jozef Golonka (84) hrával za bratislavský Slovan 14 rokov, ale na titul v československej lige nesiahol.
„Je to škoda, lebo belasí mali vtedy najlepší útok v krajine,“ vraví štvornásobný vicemajster sveta.
Spolu s ďalšou legendou, bývalým spoluhráčom Júliusom Černickým, pokrstili ľadom z Nepelovho štadióna publikáciu My sme Slovan, ktorá mapuje storočnicu klubu z hlavného mesta.
Poteší vás, keď si klub aj takýmto spôsobom uctí svoje legendy?
Áno, i keď by som privítal viac slov o zakladateľoch starého Slovana. Nie každý si môže kúpiť honosnú knihu a na dôležité postavy z histórie by sa nemalo zabúdať. Tiež treba poďakovať všetkým prezidentom klubu, ktorí ťahali klub zo svojich peňazí.
Na Slovensku sú aj bohatí ľudia, ale len málo z nich nájde peniaze na to, aby podporili šport. Už to nie je tak, že šport má podporu od štátu ako v časoch, keď sme hrávali my.
Foto: TIMOTEJ STEFFEK
Bolo to tak aj na začiatku vašej kariéry?
To nie. Vyrástol som na zimnom štadióne. Bývali sme v Ružinove, ktorý bol vtedy ešte perifériou. Pomohli nám saleziáni, ktorí brali chudobných chlapcov ako ja športovať. Mama robila na štadióne najskôr v šatni, potom sa stala trénerkou korčuľovania.
V začiatkoch učila aj Nepelu či Sabovčíka. Mne najskôr učaroval tenis. Darilo sa mi, ale sekol som s tým, keď namiesto mňa poslali do Wimbledonu slabšieho hráča. Zahodil som raketu a viac sa venoval hokeju.
Boli by ste taký dobrý tenista, ako ste boli hokejista?
Ešte lepší! Bol som jedným zo štyroch Slovákov, ktorí za 70 rokov vyhrali Pardubickú juniorku a stali sa juniorským majstrami Československa. Ako 18-ročný som vyprášil seniorského šampióna, Košičana Vrbu. Mal som kvalitu.
Ľutujete, že ste si vybrali hokej?
Áno, niekedy. Mohol som byť viac zabezpečený. Ale nesťažujem sa, mám sa dobre. Niektorí bývalí spoluhráči skončili ako bezdomovci, nevedeli sa presadiť po kariére. Vyštudoval som dve vysoké školy, vedel som sa obracať.
Čítajte viac Regenda a spol. otvárali ústa. Hviezda Anaheimu skórovala spoza bránky
Bol Slovan od začiatku vaša srdcovka?
Prvýkrát som si obliekol belasý dres ako 17-ročný, klub sa vtedy ešte volal Sokol Bratislava. Hral som federálnu ligu s najlepšími hráčmi v krajine, pre tínedžera skvelá škola. Zavolali ma aj do národného tímu, ako náhradníka.
Vo Švédsku som strelil gól a všetci o mne písali ako o novom objave. Na letisku som však odmietol odniesť batožinu skúsenejšiemu spoluhráčovi a z reprezentácie ma za to vyrazili. Dodnes sa na tom smejem… Zobrali ma späť krátko po 18. narodeninách.