Vďaka nim dodával mužstvu veľké sebavedomie. Pražský rodák, ktorý v marci oslávil 78. narodeniny, je úzko spätý so Slovenskom. V Košiciach prežil väčšinu hviezdnej kariéry, našiel si tu manželku.
Stal sa z neho brankár, ktorý odmietol milión dolárov a domov nosil zlato. Výrazne sa podieľal na troch tituloch majstra sveta. Prvý raz v roku 1972. Pamätný triumf z Prahy má päťdesiat rokov.
Čo vám prvé zíde na um, keď sa začne spomínať na šampionát 1972?
Mal som veľké šťastie, že sa v národnom mužstve zišli skvelí hokejisti. Vo vyváženom tíme boli výborní hráči – v obrane i v útoku.
Zo skromnosti ste pomlčali o výbornom brankárovi…
Občas ma puk trafil… (smiech). Chrbát mi kryl výborný Vlado Dzurilla. Bol o dva roky starší. Keď som ako osemnásťročný prišiel do reprezentácie, chytal som ešte v Slavii v druhej lige, stretli sme sa prvý raz. V čase MS 1972 som bol jednotkou, ale Vlado sa správal vždy kamarátsky a férovo, rešpektoval to. Utvorili sme silnú dvojicu. Keď mi to nešlo, vliezol do bránky on a bolo to v pohode.
Neraz ste spomínali, že v začiatkoch bol práve on vaším vzorom…
Ako jeden z prvých brankárov robil rozkľak. Do Európy ho priniesol Kanaďan Seth Martin. Sledoval som ho a vravel som si, toto sa musím naučiť. Vlado mal rozkľak vo svojom brankárskom repertoári skôr ako ja. Trénoval som ho dlhší čas v Slavii, ešte predtým, ako som nastúpil na vojenčinu.
Šampionát sa vrátil do ČSSR po trinástich rokoch. Aké podmienky ste mali v domácom prostredí?
Bývali sme za Prahou v športovom stredisku v Průhoniciach. Mali sme tam pokoj, dosť možností na trávenie voľného času, na odreagovanie sa, hrávali sme minigolf. Nenudili sme sa a boli sme stále v pohode. Vždy keď sme vyrazili na zápas či na tréning, bolo to v sprievode polície. Vďaka tomu sme bez problémov prefrčali Prahou do holešovickej haly, kde sa prvý raz hrali zápasy MS.
Začali ste turnaj výhrou, ktorá sa zdá byť dnes neuveriteľná: Švajčiarsko ste zdolali 19:1. Tento zápas už niečo signalizoval?
Švajčiari ešte neboli výkonnostne na úrovni štyroch-piatich najlepších tímov. Zbierali skúsenosti. Teraz sú už hokejovo niekde inde. Pre nás to bola zábava, akoby sme hrali prípravný zápas. Ale aj toto víťazstvo už potvrdzovalo, že v tíme vládne veľká pohoda. Výborný vstup nám pomohol v ďalších zápasoch.
Tím ZSSR sa stal deväťkrát po sebe majstrom sveta. Bolo jasné, že zápasy s ním budú kľúčové. Ako ste ich vnímali?
Tak ako hovoríte: bolo nám jasné, že v nich sa bude rozhodovať. Ak niekto mohol nad ním vyhrať, boli sme to my. Až neskôr sa to podarilo aj Švédom. Nad Rusmi sme zvíťazili už rok predtým vo Švajčiarsku, všetci čakali, či ich dokážeme zdolať aj doma. Už sme si na nich verili, nezdolávali sme ich síce pravidelne, ale pohoda nám v týchto zápasoch vydržala takmer desať rokov.
Čítajte aj Sovieti? Vždy z nás mali strach. Trošku som sa im aj posmievalNa pražskom šampionáte sa prvý zápas so ZSSR skončil 3:3. Aj vy ste podali skvelý výkon. Bol váš najlepší na MS?
(smiech) To bolo dávno, netrúfam si to tvrdiť. To by som musel porovnávať môj výkon v ďalších zápasoch. Ale vedeli sme, že zápasy s Rusmi sú pre nás vrcholom turnaja a celá republika s napätím čaká, ako ich zvládneme. Hovorili sme si medzi sebou, že to musíme dokázať, že sme to našim fanúšikom dlžní. Hralo sa dvojkolovo, v druhom stretnutí sme vyhrali.
Mali ste pred týmito zápasmi aj obavy?
Tešil som sa na ne a myslím, že ostatní tiež. Pretože na ne sa tešili vždy aj fanúšikovia, boli najsledovanejšie. Naše sebavedomie rástlo, motivovalo nás, že mnohí verili, že sme jediní, ktorí môžu tohto súpera zdolať. Mňa tieto zápasy bavili zo všetkých najviac, nemal som obavy z ničoho.
O titule sa rozhodlo vo vašom predposlednom súboji v turnaji, v ktorom ste zdolali ZSSR 3:2. Aká bola po ňom atmosféra?
Vynikajúca, poriadne sme to oslávili, aj sme niečo popili…
Aj keď vás o dva dni čakal záverečný zápas s Fínskom? Ako ste sa dokázali naň po takej eufórii skoncentrovať?
Samozrejme, titul sme zapíjali až po ňom… Vedeli sme, že máme pred sebou ešte ťažký zápas, nechceli sme si pokaziť dobrý šampionát. Nachystali sme sa na Fínov zodpovedne, ako na každý iný zápas. Na ľade to bolo aj vidieť. Vyhrali sme 8:2.
ČSSR získala titul po 23 rokoch. Prečo to trvalo tak dlho?
Museli sme počkať, kým sa objaví nová silná generácia. Tá sa potom tešila z viacerých úspechov. My nie sme krajina, ktorá bude získavať tituly majstrov sveta každý rok. Platilo to v minulosti a platí to stále.
Po Prahe 1972 ste vybojovali tituly aj v Katoviciach 1976 a vo Viedni 1977. Ktoré zlato bolo pre vás najjagavejšie?
Nerobím medzi nimi príliš rozdiely, cením si všetky. V roku 1972 sme hrali doma, po 23 rokoch sme sa tešili z titulu, boli to veľké emócie. Ale o štyri roky v Katoviciach sme mali asi najvýraznejšiu hernú prevahu. Opäť sme v základnej skupine zdolali ZSSR, vo finálovej sme remizovali. Ale celý turnaj sme vyhrali suverénne, s výrazným bodovým náskokom. Nik nemal proti nám šancu.
Výbornú formu ste potvrdili vzápätí aj na Kanadskom pohári, v ňom ste podľahli Kanade až vo finále. A vy ste dostali aj lukratívnu ponuku…
Priamo od legendárneho Bobbyho Hulla, bol pri tom i Stan Mikita. V hre bolo Chicago a milión dolárov. Vraveli mi, že by som patril medzi najlepšie platených hráčov NHL.
Prečo ste to odmietli?
Chceli, aby som sa už nevracal domov, musel by som zostať v Amerike, emigrovať. Mal som doma ženu, dve malé deti. Tvrdili, že prídu za mnou do Ameriky cez Červený kríž. Možno, ale trvalo by to aj dvadsať rokov, vravím. To neprichádzalo do úvahy. Zajtra letím domov s mužstvom, skúste to legálne, bola moja odpoveď.
Oľutovali ste neskôr toto rozhodnutie?
Nikdy, nemohol som sa rozhodnúť inak. Akurát by mi pomohli tie peniaze, najmä teraz, keď som dôchodca. Ale musím dodať, že v závere kariéry som si zachytal v Mníchove. Tam nebolo toľko peňazí ako v NHL, ale podstatne viac ako u nás. Niekoľko rokov som z toho žil a postavil som si aj „barák“.
Na MS ste vždy žiarili. Štartovali ste na desiatich a päťkrát vás vyhlásili za najlepšieho brankára…
To si cením. O to viac, že to nik doteraz neprekonal. Boli výborní brankári, ale stali sa najlepšími na MS maximálne tri razy, nik z nich nemá ani štyri takéto pocty.
To znamená, že ste sa dokázali na veľké podujatia vždy dobre pripraviť…
Sústredil som sa na to, šampionát bola scéna, kde sme sa mohli najlepšie predviesť, ukázať, čo je v nás.
Strelci si často pamätajú na svoj najkrajší, prípadne najdôležitejší gól. Máte aj vy svoj top zákrok či výkon?
(smiech) Nie, to sa nedá povedať… V každom zápase som mal viac úspešných zákrokov ako ktorýkoľvek strelec gólov. Proti Sovietom špeciálne. Mal som ich raz toľko ako na druhej strane v súperovej bránke Tretiak. On si pripísal 15 – 18 zásahov, ja 35 – 40. Vždy ich bolo veľa. Ale malo to výhodu. Keď som sa chytil, tak som si aj začal veriť. Pre brankára je to dvojnásobne dôležité.
Veľa nechýbalo a hokejistom by ste sa vôbec nestali. Začínali ste s futbalom. Čo rozhodlo, že ste loptu vymenili za puk?
Futbal som hrával od šiestich rokov až do dorastu. Ale od dvanástich som sa venoval aj hokeju. Kľúčové bolo obdobie, keď som rukoval. Na vojenskej správe mi povedali, že ak chcem hrať futbal, pôjdem do druholigovej Dukly Tábor, ak hokej, tak ma pošlú do Dukly Jihlava, špičkového klubu. Beriem prvú ligu, zareagoval som.
Holeček bol Fakír
Jiří Holeček mal prezývku Fakír. Dostal ju ešte na začiatku kariéry. „Dal mi ju Láďa Šmíd z Jihlavy, keď som bol na výbere brancov. Bol som ohybný a tenký. Vravel, že mu pripomínam fakíra, ktorý vystupoval s píšťalkou a hadom. To mi prischlo."
V Jihlave ste však nezostali, odvelili vás na východ do Košíc, kde hrala Dukla v druhej lige…
Hneď sme postúpili do najvyššej súťaže. Po roku som sa mal vrátiť do Jihlavy. Riešilo sa to na najvyššej úrovni. V Prahe na ministerstve národnej obrany rokoval priamo minister Dzúr s generálom Tyborom z Košíc a majorom Pitnerom z Jihlavy. Hádali sa a ja, radový vojak, som sedel medzi nimi. Ťahalo ma to do Jihlavy, mohol som s ňou získať viaceré tituly. Ale v Košiciach sa mi páčilo, dali mi tam šancu. Nechal som rozhodnutie na šarže.
Zavážili argumenty košického generála, ktorý vyhlásil, že mužstvo postúpilo do ligy a bez Holečka ju neudrží. A pracujúci vo VSŽ si takisto zaslúžia najvyššiu súťaž.
V Košiciach ste zostali desať rokov. Ako ste sa tam cítili?
Výborne, inak by som sa tam na taký dlhý čas neusadil. Mali sme výbornú partiu, väčšina z nás bola v podobnom veku. V Košiciach som sa oženil, narodili sa tam obe naše deti, ktoré sme krstili v Dóme svätej Alžbety.
S manželkou sme boli spolu 18 rokov. Pochádzala zo Žiliny, ale jej otec bol vojenský pilot a slúžil tam, kde ho odvelili. Zahynul v lietadle.
Čítajte aj V Košiciach si uctili kvarteto niekdajších hráčovBoli ste svetový brankár a Košice, ktoré sa zmenili čoskoro z Dukly na VSŽ, sa pohybovali zväčša v strede ligovej tabuľky…
Mali o mňa záujem Vítkovice i Brno, ale moja odpoveď bola vždy rovnaká. V Košiciach som spokojný a keď odtiaľto odídem, tak len domov do Prahy a Sparty, keď bude mať o mňa záujem. To sa stalo. Presvedčil ma tréner Luděk Bukač.
Chvíľu pôsobil aj v Košiciach a keď ich opúšťal a mieril do Sparty, zobral ma v roku 1973 so sebou. Na staré kolená som si ešte päť sezón zahral v sparťanskom drese.
Máte ešte doma odložený svoj brankársky výstroj?
Už mi zostala len jedna stará maska. Kompletný výstroj, rukavice, chrániče, hokejku… som ponúkal do múzea, nik to nechcel. Ozvali sa z Kanady a tam som to predal na jednej aukcii. Dostal som za to 60-tisíc korún. Kúpil to nejaký český emigrant.
Krátko predtým, ako ste začínali, chytali brankári ešte bez masky. Vy ste však už túto éru nezažili…
Pepík Mikoláš, skvelý brankár, náš predchodca v národnom tíme, chytal ešte bez masky. Ja už nie. Hokej bol čoraz rýchlejší, strely tvrdšie. Kým kedysi boli v tíme možno dvaja-traja bombardéri, teraz ich je aj pätnásť.
Pred ktorým strelcom ste mali najväčší rešpekt?
U nás to bol Venco Nedomanský, naňho som si musel dávať vždy špeciálny pozor.
Čítajte aj Zeman ocenil legendu Slovana. Nevyhol sa trapasuA vo svete? Hrali ste proti všetkým legendám vo vašej dlhej kariére, koho ste najviac uznávali?
Najnebezpečnejší boli Rusi. Vynikali rýchlosťou, skvele korčuľovali, kombinovali i zakončovali. Michajlov, Petrov, Charlamov – to bol útok ako hrom.
Ešte sa občas postavíte aj na korčule?
Vôbec nie. Chodím sa len pozerať na vnuka, ktorý hrá hokej. Už sa ani presne nepamätám, kedy som ich mal na nohách. Možno to bolo pred tridsiatimi rokmi… Nemal som ešte päťdesiat. To som bol so synom na verejnom korčuľovaní.
Ako sa udržiavate v kondícii?
Každé ráno pätnásť minút cvičím, trochu posilňujem, chodím na prechádzky, aspoň dva-tri kilometre. V lete vyrazím na chalupu do Rakovníka, mám ju ešte po dedovi, chodil som tam ako malý chlapec na prázdniny, leží 60 kilometrov od Prahy. Cítim sa dobre. Zatiaľ ma nič netrápi.
MS 1972 v Prahe
- Šampionát sa uskutočnil od 7. do 22. apríla, šesť tímov hralo dvojkolovo systémom každý s každým, chýbala Kanada a USA.
- Československí hokejisti stratili jediný bod za remízu so ZSSR a oslavovali titul po 23 rokoch. Prerušili šnúru zbornej, ktorá triumfovala na MS deväťkrát po sebe.
- Výsledky ČSSR: 1. kolo: Švajčiarsko 19:1, Švédsko 4:1, NSR 8:1, ZSSR 3:3, Fínsko 5:3, 2. kolo: Švajčiarsko 12:2, Švédsko 2:0, NSR 8:1, ZSSR 3:2, Fínsko 8:2.
- Konečné poradie: 1. ČSSR 19 b, skóre 72:16, 2. ZSSR 16, 78:17, 3. Švédsko 11, 49:33, 4. Fínsko 8, 47:48, 5. NSR 6, 21:76, 6. Švajčiarsko 2, 19:96.
- All stars turnaja: Holeček – Machač, Pospíšil (všetci ČSSR) – Charlamov, Malcev, Vikulov (všetci ZSSR).