Pocit prehnaného rešpektu a obdivu k starším spoluhráčom vzrastie o sto percent, keď vidím smečovať do koša dvojmetrového obra. Je mohutný, urastený. Ale na svoju výšku zároveň veľmi pohyblivý a dynamický.
Od úžasu otvorené ústa zavriem až vtedy, keď ku mne príde tréner.
„To je Zdeno, jeho otec je slávny zápasník. V basketbale by mohol dokázať skvelé veci, ale on chce byť hokejista. Asi sníva o NHL, rojko…“ sklamane reaguje kouč a smúti za premrhaným talentom spod deravých košov.
Približne v rovnakom čase si Zdeno – s priezviskom Chára – vypočuje od juniorského trénera na trenčianskom zimáku nemilosrdný ortieľ. Na ľade z teba nikdy nič nebude, na obrancu si príliš vysoký, vraví Ernest Bokroš.
Ten istý Bokroš, ktorý o osem rokov stojí ako asistent trénera pri najväčšom úspechu slovenského hokeja – titule majstrov sveta z Göteborgu.
Cháru preradí do juniorskej rezervy, mladý obranca neskôr putuje do druholigových Piešťan. Hoci ho odmietania ubíjajú a prepadnú ho aj myšlienky na odchod z hokeja, odpisovaný chlapec sa nevzdáva.
Bokroš nebol jediný, kto spochybňoval jeho kvality. Aj po príchode do Ameriky musel Chára dokazovať, že nie je len hráčom pre pästné výmeny.
Zvládol to s bravúrou. Kapitánske céčko Bostonu nenosil v tisícke zápasov len tak. Líder, idol, legenda.
A to všetko s ľahkosťou – ako stredoškolské smeče do basketbalového koša.