Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov podcast Výsledky výsledky

Slováci sa správajú k hendikepovaným otrasne, vraví hokejista

Za napĺňaním ambicióznych cieľov vedie kľukatá cesta. A občas aj veľmi boľavá. Martin Joppa (22) začal svoj hokejový príbeh písať ešte ako dieťa v bránke Kežmarku. Keď pred štrnástimi rokmi prišiel pri dopravnej nehode o obe nohy, na šport nezanevrel.

11.12.2019 09:00
para hokej  Joppa Foto: ,
Slovenskí parahokejisti postúpili do A-kategórie MS.
debata

Korčule vymenil za sánky a sníval ďalej. Na sklonku novembra postúpil s tímom slovenských parahokejistov do elitnej kategórie majstrovstiev sve­ta.

Máte dnes problém rozprávať o tragickej udalosti?

Nemám, už som si zvykol. Napokon, ľudia sa pýtajú predovšetkým na to, až potom na hokej. Žiaľ, žijeme v dobe, keď spoločnosť viac zaujímajú senzácie. Ale nevadí, pokiaľ moje športové výkony popri tom neustúpia do úzadia.

Čo sa stalo?

Nespomínam si na to vôbec. Všetko, čo viem, som sa dozvedel iba z rozprávania. Stalo sa to priamo v Kežmarku po hokejovom tréningu, s rodinou sme sa vracali na bicykloch domov. Vybrali sme sa okľukou, aby sme mohli ísť popri rieke. Hneď v prvej zákrute opitý vodič bez oprávnenia šoférovať a na ukradnutom vozidle nezvládol riadenie, vyletel na chodník a vrazil do mňa. Predo mnou bol otec s malou dvojročnou sestrou v sedačke a za mnou mama. Našťastie sa im nestalo nič.

Čo nasledovalo?

Prebral som sa až po dvoch týždňoch. Doktori vraveli, že ma zachránil hokej, lebo som mal výrazne spevnený hrudný kôš. Keď si na to spätne spomínam, mám pocit, že som si vôbec neuvedomoval, čo sa vlastne stalo. Rodičia trpeli oveľa viac. Bol som s tým vyrovnaný, podržali ma kamaráti, prišli sa pozrieť aj Janko Lašák, Mišo Handzuš či Tomáš Surový.

Môže návšteva hokejového vzoru povzbudiť človeka, ktorý práve prišiel o nohy?

Isteže. Ako malý chlapec som chytal v bránke a Lašák bol môj veľký idol. Vzhliadal som k nemu. Možno si niekto povie, že to bolo z jeho strany iba gesto pre médiá, pravdou však je, že sme už zostali v kontakte. Aj dnes si občas napíšeme. Je to skvelý chlapík.

Martina Joppu po nehode v roku 2005 navštívili... Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Joppa Handzuš Martina Joppu po nehode v roku 2005 navštívili a podporili viaceré slovenské hviezdy z NHL.

Kedy na vás následky havárie doľahli?

V puberte to bolo najťažšie. Stalo sa, že kamoši sa niekam vybrali a ja som nemohol ísť s nimi, lebo na mieste bolo veľa schodov. Chatovice či čundre do lesa neboli pre mňa. Našťastie, partia brala na mňa ohľad a prispôsobovala sa mi. Dnes sa už myšlienkami k nehode nevraciam, zobral som si z toho iba to dobré.

Čo?

Mám iný pohľad na život. Nad niektorými problémami bežných Slovákov sa len povznesiem. Spoznal som veľa hendikepovaných ľudí, vďaka parahokeju som precestoval celý svet a môžem reprezentovať svoju vlasť. Ani na toho nešťastníka, ktorý ma zrazil, sa nehnevám. Nespájajú sa mi s ním negatívne emócie. A to aj napriek tomu, že po nehode som ho nikdy nevidel a nepočul od neho slovo prepáč. Priamo, alebo aspoň cez tretiu osobu.

Sú Slováci tolerantní voči telesne hendikepovaným?

Vôbec! Sú hrozní (smiech).

Vážne?

Ich pohľady sú očividné. Na to by sa však dalo zvyknúť, skôr mi prekáža, že iba kvôli vozíku ma mnohí vnímajú – pri všetkej úcte k tomuto postihnutiu – ako mentálne retardovaného. Občas si myslia, že sme problémoví, že vyžadujeme špeciálnu pozornosť a máme mimoriadne potreby. Ale nie je to pravda – väčšina z nás zvládne všetko sama a ak nie, máme svojich asistentov, ktorí nám pomôžu.

Pozerajú sa vo svete na hendikepovaných inak?

Áno. Uvediem príklad – na Slovensku sa mi stalo, že ma autobusár odmietol vziať z Liptovského Mikuláša do Bardejova a tvrdil mi, že on nie je povinný nakladať môj vozík a tašku do kufra. Nakoniec mi musel pomôcť jeden z pasažierov. V Japonsku sme cestovali ako jeden tím a šofér vyložil a naložil všetok náklad s úsmevom na tvári. V Rusku sú parahokejisti tiež veľmi vážení, pochváľte sa v Spojených štátoch s medailou z paralympijských hier a všetci navôkol vám budú tlieskať.

Veľa ľudí by sa po takejto nehode uzavrelo do seba. Ako to bolo s vami?

Hneď som hľadal možnosti, ako sa realizovať aj na vozíku. Skúšal som napríklad lukostreľbu. V tom ma však pozval Jano Lašák k nemu do Pardubíc, kde pôsobil. Zašli sme sa pozrieť do neďalekého Kolína, prvýkrát som videl naživo parahokej a bolo rozhodnuté. Hneď som vedel, čomu sa budem v budúcnosti venovať.

Pomáha vám?

Samozrejme. Po poslednej sezóne som v lete pribral desať kilogramov, no keď som sa vrátil na ľad, hneď išli preč.

Ako vyzerá váš bežný deň?

Počas tréningového dňa vstávam o pol šiestej do práce, aby som mohol o pol tretej skončiť. Hneď potom sadám do auta a z Bratislavy cestujem dve hodiny do Zlína, kde ma čaká tréning. Domov prídem asi o jedenástej v noci. Kedysi to bolo ešte náročnejšie.

Vravte…

Počas strednej školy som do Zlína dochádzal až z ďalekého Bardejova – raz do týždňa sme mali tréning a potom zápas. Prichádzal som vo štvrtok a vracal sa v nedeľu. Tri a pol hodiny som cestoval autobusom do Liptovského Mikuláša, kde som presadol k spoluhráčovi do auta a pokračovali sme na Moravu. Bral som so sebou vozík, hokejovú tašku a sánky.

Martin Joppa so striebornou medailou z... Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Martin Joppa Martin Joppa so striebornou medailou z B-kategórie MS.

Tie vám na ľade nahrádzajú nohy. Sú drahé?

Na to, že je to len pár pozváraných dutých trubiek, áno. Objednávame si ich z Kanady a stoja asi tisíc eur. Netuším, koľko vážia, ale z roka na rok sú k dispozícii lepšie. Keď si spomeniem, čo za opachu som musel vláčiť so sebou pred rokmi, tak to sa vôbec nedá porovnať. Terajšie mi vyrobili na mieru. Na nich som mrštnejší a ľahšie mením smer.

Pred nehodou ste boli v bránke, neláka vás to tam aj na sánkach?

Veľmi rád, ale keďže nemám nohy a nemal by som teda ani betóny, zaberal by som oveľa menej miesta. A to by bol hendikep. Gólmani s jednou nohou si vymysleli nový posed – sú akoby v tureckom sede a kľačia. Tým pádom si betónom pokryjú spodok a rukami vykrývajú horné priestory bránky. Občas si na tréningu zachytám, ale v útoku sa vidím viac. Bavia ma zrážky a tvrdé súboje.

Ako sa naráža v parahokeji?

Ako v klasickom. Tiež je to tvrdý šport – občas zákerný. Neraz som dostal v súboji železnými saňami do brucha, alebo do chrbta. Aj hroty na hokejke sú nebezpečné – dá sa nimi súpera pichnúť či porezať.

Očakávali by sme, že hendikepovaní ľudia majú väčší zmysel pre fair play ako zdraví…

Kdeže. Na ľade som spoznal už nejedného zákeráka. Pichajú hokejkami do nechránených častí, alebo narážajú schválne do špičky saní, aby ich súper spadol. Našťastie, na väčšinu z nich si už dávajú rozhodcovia pozor.

Ako vznikla myšlienka slovenskej parahokejovej reprezentácie?

V roku 2009 začal Peter Štít hrávať českú ligu, trénoval v Dolnom Kubíne a zháňal partiu. Najprv sme vytvorili akési centrum voľného času – fungovali sme bez trénera a podmienok, ktoré prináležia k parahokeju. Napokon sme sa v roku 2013 prvýkrát predstavili na svetovom šampionáte B-kategórie. A teraz sa nám konečne podarilo prebojovať medzi elitu. Pripomínam – s dvoma brankármi a deviatimi korčuliarmi. Súperi majú spravidla tri päťky. Na Slovensku vyberáme z 15-tich trinásť najlepších, ale v Kanade majú 20-tisíc registrovaných hráčov. V Rusku sú to tiež stovky. Aj Čína, ktorá sa tomuto športu začala venovať len pred dvoma rokmi, ich má už tisíc.

A nie je malá konkurencia slovenských parahokejistov zároveň výhodou? Predsa každý z vás má zaručený svetový šampionát…

Výhoda a zároveň problém. Keby sme cítili tlak druhých, makali by sme zrejme na sebe viac (smiech). Samozrejme, platí to aj o mne. Všetci máme rezervy. Navyše, do olympiády v Pekingu – kde by sme sa chceli prebojovať – máme nastavený plán. Ale ak dovtedy medzi nás neprídu traja-štyria mladí hráči, budeme mať vážny problém a slovenský parahokej bude na hrane zániku.

Ako hľadáte nových spoluhráčov?

Všetkými možnými spôsobmi. Chodievame na rôzne akcie, do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej, ale aj keď vidíme na priechode pre chodcov vozičkára, snažíme sa ho osloviť. Zároveň dúfame, že aj posledný úspech nás spropaguje.

Kto môže hrať parahokej?

Človek, ktorý má minimálne jednu nohu kratšiu od druhej o sedem centimetrov.

Nemá taký hráč výhodu oproti súperovi, ktorý nemá nohy?

Nie vždy. Ja som na sánkach ľahší a mrštnejší, otočky v rohu klziska mi nerobia problém. Ale súperi s nohami sú spravidla ťažší, ak 80-kilový hráč narazí do mňa „šesťdesiatnika“, je to hneď cítiť.

Je parahokej finančne náročný?

Výstroj a ľad máme zabezpečený, ale mnohí chalani z tímu musia počas turnajov odísť z práce. Pochopiteľne, ich rodiny to potom pocítia.

Sú vo svete aj profesionálni parahokejisti?

V Česku sú už poloprofesionáli, od pondelka do stredy trénujú a platia ich za to. Vo štvrtok a v piatok potom chodia do práce. Ja som amatér, na Slovensku nikdy nebudú také podmienky, aby sa mi oplatilo kvôli športovej kariére nechať džob pomocného pracovníka autoelektrikára. Robím to však pre radosť, nie pre peniaze.

Martin Joppa v drese slovenskej reprezentácie. Foto: Robert Hüttner, Pravda
Martin Joppa para hokej Martin Joppa v drese slovenskej reprezentácie.

Dokážu sa aspoň najlepší hráči na svete uživiť parahokejom?

Neviem, či sú v balíku, ale živia sa tým. Rozprával som sa s nejakými Nórmi, ktorí sú širšou svetovou špičkou a tí si zarobia asi 3500 eur mesačne.

Kde je najlepšia liga?

V Európe zrejme v Česku. Rusi majú kvalitné tímy, tie však nepôsobia v žiadnej súťaži, ale zapájajú sa do miestnych turnajov.

Koľko ligových zápasov odohráte za sezónu?

Žiaľ, aj v Česku pôsobí iba šesť mužstiev. Odohráme tak dvanásť duelov plus play off. Súťaž však má vysokú úroveň, hrá tam niekoľko Nemcov, ale aj Rusov.

Žijúcich v Česku?

Nie, mužstvá im preplácajú letenky a hráči tak chodia iba na zápasy. Funguje to tak napríklad v Studénke. Nakoniec sa to obrátilo proti klubu, vlani hrali s nami vo finále, Rusi im však na posledné dva zápasy neprišli a my sme tak so Zlínom otočili stav série.

Takže ste český majster…

Ligu sme vyhrali päťkrát za sebou.

Na Slovensku nie je žiadny klub?

Bol. Fungoval pod hlavičkou Dolného Kubína, ale hrali sme v Púchove. Po čase nás však už v českej súťaži nechceli, tvrdili, že z nás nič nemajú. Šli však sami proti sebe, lebo teraz majú všetkých Slovákov vo svojej lige a zaberáme tak miesto mladým Čechom. Dnes len Sparta nemá v tíme cudzincov.

O dva roky budete hrať na svetovom šampionáte elitnej kategórie. Budete konkurencieschopní?

Ťažko povedať, je to veľmi ďaleko. Potrebovali by sme ďalších hráčov. S mnohými účastníkmi dokážeme hrať vyrovnané zápasy.

Ak by ste dnes na ulici našli telesne hendikepového chlapca a presvedčili ho na parahokej, mohol by už o dva roky hrať na majstrovstvách sve­ta?

Určite áno. Bol by to zrejme hráč do checking line – na zrážanie a napádanie. Až potom by sa dostavila dobrá prihrávka a strela. Za dva roky by sa však dostal na solídnu úroveň.

Facebook X.com debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #MS #ZOH #parahokej