„Som ako na kľúčik. Vstávam o pol siedmej ráno, sadnem do auta a idem na päť hodín do školy. Poobede si na pol hodinu ľahnem a potom nasleduje tréning. Domov sa vraciam neraz o pol desiatej večer,“ vraví bývalý reprezentant do 20 rokov, ktorý okrem pôsobenia v Heerenveene študuje na prestížnej univerzite v Groningene.
Boli ste frustrovaný z hokejového života na Slovensku?
Veľmi. Aj preto ma to ťahalo von. Poviem to na rovinu – hral som za Slovan, ktorý je mojou srdcovou záležitosťou, potom za Banskú Bystricu, no nikde som nedostal poriadnu šancu. Zo striedačky gól nedáte. Ak hráč dlhodobo nie je na ľade, nemá to význam.
Cítite krivdu?
Nie, kdeže… To je hokej, niekto dostane šancu, iný zasa nie. Vyplakávanie nikomu nepomôže.
Foto: SITA, Martin Medňanský
Holandsko však v hokejovom svete vyznieva príliš exoticky. Prečo ste odišli práve tam?
Pred tromi rokmi som neuspel na skúške v Slovane. Ďalšie mesiace som tápal, nedokázal som si nájsť adekvátny angažmán. V tej chvíli som pochopil, že život po kariére je dôležitejší ako ten hokejový. Na ľade môžem byť do 35 rokov, ale na to, čo bude nasledovať, sa treba poriadne pripraviť. Keď sa mi v decembri ozvali z Holandska a ponúkli miesto v tíme aj pomoc so štúdiom na univerzite, bolo rozhodnuté.
V Európe je mnoho hokejovejších krajín. Veľa Slovákov chodí napríklad do nižšej francúzskej súťaže…
Potreboval som pravidelne hrávať a v Heerenveene mi to umožnili. Počas prvej sezóny sme vyhrali čo sa dalo, vedenie malo záujem na pokračovaní spolupráce a prijalo moje podmienky. Nemal som nad čím špekulovať. Načo by som chodil do Francúzska a skúšal niečo nové, keď v Holandsku som si už spravil meno?
Heerenveen hráva v BeNe lige, spoločnej belgicko-holandskej súťaži. Mali ste pred odchodom nejaké informácie o klube?
Žiadne. Až po podpise zmluvy mi otec (Marián Bezák, pozn.) povedal, že aj on tam hrával pred tridsiatimi rokmi. Šiel som do neznáma.
Prekvapilo vás niečo?
Fantastické zázemie a podmienky. Kvalitná hokejová výstroj nie je pre Holanďanov žiadna položka. Každý hráč má k dispozícií kvantum vecí – toto na Slovensku zatiaľ nefunguje. Keď si poviem, že chcem mať takéto hokejky, do týždňa ma čakajú v šatni. Stará sa o nás veľmi veľa ľudí – aj hala je pekná. Všade je čisto.
Šatne nezapáchajú?
V každej trochu smrdí (smiech). Ale všetko je upratané – viete, že ste na Západe.
Aký je záujem o hokej?
Hala má kapacitu 3500 divákov, je spojená s najmodernejším rýchlokorčuliarskym štadiónom na svete. Máme spoločnú posilňovňu – pochodil som už celý svet, ale takúto som nikde nevidel. Zápasy navštevuje v priemere 2-tisíc ľudí.
Skúste porovnať BeNe ligu s tou slovenskou…
Je to dosť rýchla súťaž. Darmo, dnes vedia korčuľovať všetci. Na Slovensku nehrám už nejaký ten piatok, ťažko sa mi teda porovnáva. Myslím si však, že je jedno, či ste v Nemecku, Francúzsku, alebo v Holandsku – tie ligy sú takmer rovnaké. Sezónu začíname v polovici októbra a končíme v prvý aprílový týždeň. Za rok odohráme aj s play off asi 48 zápasov.
Vraj sa tam hrá dosť surovo…
To platí. Občas až zákerne. Keď tímy zistia, ktorí hráči sú nositeľmi kvality, tak je problém. Poviem to takto: treba si dávať pozor. Avšak každý klub má na ľade svojho bodyguarda, ten sa stará o to, aby mal líder mužstva pokoj. My máme dokonca dvoch, takže sa nemôžem sťažovať (smiech).
Hrajú v súťaži predovšetkým Holanďania?
Aj etablovaní Kanaďania. Po štyroch sezónach vás v lige už neberú ako import, ste pre nich Holanďan. O rok budem pre nich už aj ja domáci hráč.
Holanďania sú v priemere najvyšší národ na svete a najlepší rýchlokorčuliari – majú teda všetky predpoklady na hokej. Prečo sa im v medzinárodnom meradle vôbec nedarí?
Azda je to tým, že najväčšiu tradíciu majú futbal a rýchlokorčuľovanie. Hokej tu síce bol vždy – náš klub oslavoval vlani päťdesiate výročie – no chýba mu poriadna práca s mládežou. Navyše, najlepší hráči často nemajú záujem o reprezentáciu, akoby to pre nich nebola česť. V jednom útoku hrávam s Marcom Postmom – je to skúsený, veľmi šikovný center, ktorý by si pokojne mohol zahrať aj v slovenskej extralige – do národného tímu ho to však nikdy nelákalo. Veru, Holanďania sú trošku pohodlní.
Ak o rok dostanete štatút holandského hráča, budete môcť reprezentovať…
Moja reprezentácia Slovenska je už pasé – možno by som nad tým aj uvažoval. Jeden hráč však toho veľa nespraví, ak by sa pridalo viac šikovných hokejistov, potom by som do toho aj šiel.
V Heerenveene je silný futbalový klub, kto sponzoruje ten hokejový?
Štadión patrí mestu, hlavným sponzorom tímu je spoločnosť UNIS, ktorá pôsobí v Brazílii či v Japonsku. Okrem toho klub podporujú aj ďalší menší sponzori.
Holandsko je finančne náročná krajina na život. Dokážete tam vyžiť iba z hokeja?
Absolútne bez problémov. Preto ma to ani neťahá domov. Môžem sa sústrediť na hokej a školu, na nič iné. Netvrdím, že s tým, čo mi klub posiela na účet, môžem veľmi vyskakovať, ale na život mi to pohodlne stačí. Dôležité je, aby to, čo je na papieri, hokejista vždy dostal. Tieto veci sú v Holandsku na prvom mieste. Som spokojný.
Foto: TASR, Radovan Stoklasa
To, čo sa dialo v Slovane, ktorý roky neplatil hráčom mzdy načas, je asi nepredstaviteľné…
Presne tak. Aj tu už boli problémy a kluby skončili, voči hráčom sa však vždy zachovali korektne.
Čo študujete?
Zahraničný obchod v meste Groningen, asi 60 kilometrov od Heerenveenu.
Stíhať štúdium na univerzite a profesionálny hokej, je zrejme fuška…
Som ako na kľúčik. Vstávam o pol siedmej ráno, sadnem do auta a idem na päť hodín do školy. Poobede si na pol hodinu ľahnem a potom nasleduje tréning. Domov sa vraciam neraz o pol desiatej večer. Takto to funguje štyri dni v týždni – cez víkend mám zasa zápasy.
Ako dlho plánujete zostať v Holandsku?
Ukončím štúdium a potom sa rozhodnem, či budem ešte hrať, alebo s hokejom skončím a nájdem si prácu. Mám už nejaké plány, život so založenými rukami mi rozhodne nehrozí.
Hokej na Slovensku je už uzavretá kapitola?
Vraví sa, že nikdy nehovor nikdy, ale dal som si za cieľ dokončiť školu, sústredím sa na to. Bol by hriech to nevyužiť, možno sa mi otvoria nové dvere.
Je pre vás dnes štúdium dôležitejšie ako hokej?
Trénujem naplno, hokeju dávam všetko. V lete som sa pripravoval spolu s Tomášom Tatarom, či Martinom Fehérvárym – netvrdím, že myslím na NHL, ale hokej beriem absolútne vážne. Tak ako školu.
Čo vám na Holandsko vraví otec?
Každý rodič je šťastný, keď sú jeho deti spokojné.
Porovnávanie s ním vám počas hokejového života neprekážalo?
Keď som hral v Slovane, všetci to robili – neviem čo čakali. Asi že budem dávať 20–30 gólov za sezónu. Snažil som sa to neriešiť.
Neovplyvnilo to vašu kariéru?
Nemyslím si to. Mám pocit, že mi skôr nepriali okolnosti, za ktorých som tam pôsobil. V Slovane bol v tom čase veľmi nabitý káder, možno lepší ako keď hral v KHL. Nevadí – všetko je nakoniec tak, ako má byť.