Foto: SITA, Branislav Bibel
Od novej sezóny to bude robiť v druholigovom Žiari nad Hronom. „So starými pánmi hrávam futbal, ale pri hokeji sa predsa len cítim ešte trošku mladší. Navyše, hrať o niečo je vždy motivujúcejšie,“ vraví legendárny stredný útočník.
Ako vyzerá ráno 47-ročného hokejistu?
Zobudím sa a fungujem (smiech). Ale nie, priznávam, že po tréningu ma všetko pobolieva, už nie som taký pružný ako kedysi. Vek síce nezastavím, ale aspoň sa o to snažím.
Ani v tej chvíli sa sám seba nepýtate, prečo stále hráte hokej?
Hýbať sa treba. Vnímam to aj ako skvelú motiváciu – aby som nezlenivel. Z hokeja mám radosť, tak prečo by som nepokračoval ďalej? Hádam nikoho nesklamem.
Zdá sa, že hokej je pre vás ako droga…
Niečo na tom asi bude – odmalička som s ním vyrastal. V tejto chvíli si len ťažko viem predstaviť, aké by to bolo bez korčúľ, hokejky a puku. Jednoducho, hokej je môj život.
Nájdu sa aj takí, ktorí vám vravia, že neviete, kedy je dosť?
Isteže, pýtajú sa ma, prečo si stále nedám pokoj. Ťažko však vysvetlím ľuďom, ktorí hokej nikdy nehrali, že to sa len tak nedá. Sám najlepšie viem, že na extraligu už nemám, ale to mi nebráni v tom, aby som mal zo športu stále radosť. Pokiaľ to tak bude, neprestanem sa mu venovať.
Ako sa zrodila myšlienka hrať v novovzniknutom klube v Žiari nad Hronom?
Keďže doma v Nitre skončil druholigový tím HK 96, zvažoval som, čo ďalej. S partiou spoluhráčov sme rozmýšľali aj nad tým, že budeme hrať v Zlatých Moravciach, ale napokon nás presvedčili v Žiari. Nemám to ďaleko, nebol dôvod priveľmi špekulovať.
Vedeli ste už na konci uplynulej sezóny, že s hokejom neskončíte?
V mojom veku sa takéto rozhodnutia nerobia s definitívnou platnosťou – v období kariéry, v ktorom sa práve nachádzam, už neuvažujem z roka na rok, ale od zápasu na zápas. Ak by sa mi nebodaj pritrafilo zranenie, ťažko by sa mi do toho dostávalo späť. Ani odhodlanie by už asi nebolo veľké.
Museli ste si doma od manželky pýtať na ďalšie hokejové dobrodružstvo zelenú?
Porozprávali sme sa. Účinkovanie v Žiari nad Hronom sa však nijako rodiny nedotkne – okrem zápasu vybehnem dvakrát za týždeň na tréning, to je všetko. Okrem toho – samozrejme – sa občas postavím na ľad aj doma v Nitre.
Znamená to, že na korčuliach budete každý deň?
Kdeže. To sa už nedá. Okrem toho si však pôjdem zahrať aj futbal. Budem sa snažiť, aby som mal aspoň päť dní v týždni nejakú športovú aktivitu.
Foto: SITA, Foto: Martin Havran
S druhou ligou už máte skúsenosti. Aká je to súťaž?
Čisto amatérska. Bol by som rád, keby sa do nej zapojilo viac mladých hráčov. Žiaľ, chalani, ktorí pomaly končia s aktívnou kariérou, prípadne ak zistia, že sa ako profesionáli neuživia, na hokej neraz zanevrú. Je to škoda. Ale chápem ich – v živote ich ďalej posunie zamestnanie a nie druholigová súťaž.
Vaši protihráči určite vedia, kto je Jozef Stümpel. Obchádzajú vás na ľade?
Musím potvrdiť, že občas cítim zbytočný rešpekt. Ale ani ja sa nesnažím hrať prehnane tvrdo a nikoho nechcem odrovnať. Viem, že rýchlosť mi už chýba, ale myšlienku a hokejový cit som ešte nestratil. Dám do toho všetko – nejde však o život, ale o to, aby som sa dobre vypotil.
Na vypotenie sú predsa partie starých pánov. Taká je určite aj v Nitre…
So starými pánmi hrávam futbal (smiech). No pri hokeji sa predsa len cítim ešte trošku mladšie. Navyše, hrať o niečo je vždy motivujúcejšie. Vraví sa, že pri športe by malo ísť predovšetkým o radosť, ale úprimne – musí ísť aj o výsledok. Ako by sme sa potom medzi sebou podpichovali?
Čo vám na nadštandardne dlhú kariéru vraví váš hokejový parťák Žigmund Pálffy?
Pár slov sme síce na túto tému prehodili, ale nebolo to nič výnimočné. Žigo naďalej športuje, ale dnes ho napĺňa niečo iné, zrejme už nie hokej.
Foto: SITA, Martin Havran
Na Záhorie vás nelákal?
Skalica hrá o ligu vyššie a má iné ambície. Ja chcem byť už doma – pri deťoch, ktoré pomaly dospievajú. Ani cestovanie ma už nenapĺňa. Naopak, pôsobenie v Žiari nad Hronom ma v tomto nijak obmedzovať nebude. Schuti si tam zahrám a aspoň nepriberiem.
Generácia vašich bývalých spoluhráčov sa aj po kariére udržiava vo forme…
Ale niektorým sa stalo, že poriadne pribrali. Po kariére treba stravu obmedziť, aj ja sa už kontrolujem. S vyprážaným rezňom a zemiakovým šalátom však zatiaľ problém nemám.
Hokejku raz predsa len odložíte. Čo potom?
Pomaličky nad tým rozmýšľam, ale k definitívnemu rozhodnutiu som ešte nedospel. Pre každého hráča je mimoriadne ťažké, keď s hokejom nadobro skončí. Budem úprimný, aj ja mám mierne obavy. Takéto myšlienky ma občas dostávajú pod tlak. Nič sa však nedá robiť, raz sa budem musieť naučiť žiť aj bez hokeja.