„Zatiaľ to ide, ale nikdy sa nesmiete uspokojiť. Radšej sa treba držať nohami pevne na zemi a neriešiť, že sa vám práve o čosi viac darí,“ tvrdí skromne hokejový reprezentant Tomáš Marcinko (29).
Pamätáte si na podobnú bodovú explóziu z minulosti?
Možno sa mi to podarilo niekedy v juniorke, neviem. Vôbec som sa nad tým nezamýšľal. To, že sa mi v úvode sezóny strelecky darí, je zhoda náhod. Je to super, ale netreba z toho robiť žiadne haló. Vôbec by som to nepreceňoval. Veď liga odštartovala len minulý týždeň.
Nemuseli ste spoluhráčov brzdiť, aby od vás teraz nečakali útok na pozíciu najlepšieho strelca ligy?
Všetci dobre vedia, že to nehrozí, poznajú ma. No nikdy neviete, čo sa udeje – preto nerozmýšľam tak, že sa to stať nemôže (smiech).
Sú góly odrazom vnútornej pohody a ideálnej formy, alebo skôr dielom náhody?
Cítim sa veľmi dobre. Skôr však ide o to, že už v Lige majstrov sa nám celkom darilo. Vyhrali sme tri zo štyroch zápasov a nabrali sebavedomie navyše. Ono sa to potom odrazí aj na výkonoch jednotlivcov.
Vládne v klube spokojnosť so vstupom do sezóny?
Začali sme veľmi ťažkým zápasom u majstra v Brne, kde sme mohli pokojne vyhrať. Takže zisk len bodu nás mrzel. Ďalšie dva súboje sme vyhrali a veríme, že takto to bude pokračovať aj naďalej.
Do českej ligy ste sa vrátili po roku strávenom v KHL. Je teraz vaša pozícia lepšia?
Ťažko povedať. Hrám síce v prvom útoku a vážim si to, ale v Třinci máme veľmi kvalitné mužstvo a všetky formácie sú silné. Som už o čosi starší a mám viac skúseností, snažím sa prebrať na seba viac zodpovednosti. Každý však má svoje úlohy a ja viem, čo odo mňa očakávajú. Snažím sa napĺňať najmä to a všetko navyše je len plus.
Bolo jednoduché zvyknúť si opäť na Česko?
Čo sa týka mimohokejových vecí, ide o obrovskú zmenu. Prostredie, mesto či čokoľvek iné – v Číne je všetko obrovské. Nech by som šiel kamkoľvek, bolo by to úplne iné ako tam. Po hokejovej stránke si návrat do českej ligy pochvaľujem, hoci KHL je o čosi kvalitnejšia.
Čo zo života v Číne vám chýba najmenej?
Cestovanie, hoci som s ním nemal výrazné problémy. Časové posuny sú však veľmi náročné. Spolu s nimi aj život v Pekingu či Šanghaji. Je tam príliš rušno, všade zápchy, smog. V Česku je väčšia pohoda. Navyše, všade sú plné štadióny a výborní fanúšikovia. To je obrovský rozdiel. Hráčom to pomáha.
Zablúdite už v myšlienkach k blížiacej sa olympiáde?
Evidujem olympiádu, uvedomujem si, že sa blíži, ale stále je to veľmi ďaleko. Sústreďujem sa na to, čo nás čaká v Třinci. Čo bude o mesiac, dva či päť, uvidíme. Keď sa pomaly začne tvoriť tím pre Pjongčang, budem nad olympiádou uvažovať iste viac. Zatiaľ mám všetko vo svojich rukách. Musím podávať adekvátne výkony, aby ma zavolali a vyskúšali.
Tradičný novembrový Nemecký pohár bude asi tento rok pre hráčov oveľa dôležitejší a lákavejší…
Každý z nás sa chce ukázať novému trénerovi. Všetci dobre vieme, že bez hráčov z NHL sa bojuje o viac pozícií v mužstve a na olympiádu chce ísť každý. Všetci to takto vnímame a jedným očkom sledujeme. No v športe sa dá ťažko niečo naplánovať na niekoľko mesiacov dopredu.
Reprezentačný debut na vrcholnom podujatí ste zažili práve pod piatimi kruhmi v Soči. Hneď v prvom zápase ste sa však zranili. Aké sú vaše spomienky na olympiádu?
Bol som veľmi rád, že som tam mohol byť, i keď to dopadlo neslávne. Vážil som si možnosť, ktorú som dostal. Bol to môj najväčší kariérny vrchol, aj keď som toho neodohral veľa. Už fakt, že ma vybrali do mužstva, pre mňa znamenal veľa. Keby som si to mohol zopakovať, bolo by to skvelé.