Dlhoročný slovenský reprezentant Róbert Petrovický ukončil po minulej sezóne, ktorú mu znepríjemnili zdravotné problémy, úspešnú hokejovú kariéru. Teraz zbiera trénerské skúsenosti po boku niekdajšieho spoluhráča Miloša Holaňa. Spolu pred 24 rokmi vyhrali pre Duklu federálny titul.
„Sú to krásne spomienky. Hrať s takými obrancami za chrbtom ako boli Miloš s Robom Švehlom bolo jednoduché. Vpredu sme boli mladí a talentovaní útočníci a využívali sme, že sme hrali vždy piati spolu – dopredu aj dozadu. Sadli sme si od začiatku a klapalo to celý rok. Naša päťka mala rovnaké zmýšľanie. Dúfam, že si budeme s Milošom rovnako rozumieť aj na lavičke,“ usmieva sa majster sveta z Göteborgu pri spomienke na sezónu 1991/92.
Väčšinu svojich zverencov dobre pozná zo šatne. Vie, ako sú na tom hokejovo, fyzicky aj mentálne. „Chcem im pomáhať. Myslím si, že ma rešpektovali ako hráča a verím, že to tak ostane aj po prechode do trénerského štábu. Ostávam ten istý Robo, ako predtým. Mladším chlapcom chcem pomôcť rozbehnúť kariéru a tých v strednom veku posunúť niekam ďalej,“ približuje už 42-ročný bývalý vynikajúci center.
Ponuka od Holaňa, aby mu robil v Dukle asistenta, ho potešila. „Dáva mi šancu, aby som sa niečomu priučil. Možno aj rozbehol novú kariéru. Keď ma oslovil, dlho som neváhal,“ prezradí. Rozhodnutie skončiť s aktívnym hokejom sa nerodilo ľahko, no zdravie už nedávalo skúsenému veteránovi na výber. „Vo vyššom veku ste čoraz pomalší. Potom stačí maličké zranenie, niečo si natiahnete a hneď to vidieť. Hokej som si spočiatku užíval ešte aj v minulom ročníku, ale potom som hral polovicu sezóny s boľavým ramenom a keď sa pridal vykĺbený lakeť, už to nešlo. Veľmi som chcel pomôcť v play off. No v tomto veku to už jednou rukou neuhráte. A do počtu som byť nechcel,“ vysvetlí.
Okrem Holaňa môže naberať trénerské grify aj od svokra – bývalého reprezentačného trénera Slovenska i Česka Vladimíra Vůjteka. „Keď zobral slovenský národný tím, zhovárali sme sa o hokeji často. Rozoberali sme, kto ako vyzerá, aký má štýl. No hráči sa postupne obmieňali, už som ich toľko nepoznal. Teraz sa zase budem pýtať ja jeho. Nejaké materiály a knihy mi už dodal. Samozrejme, riadiť sa budem pokynmi Miloša, ale okrem nových trendov vždy dobre padne aj rada od starej školy. Pomaličky budem naberať informácie a posúvať sa vpred,“ hovorí Petrovický. Čo by si od úspešného svokra vzal najradšej?
„Vždy mal skvelý čuch na skladanie formácií, výber správnych hráčov. To sa však odpozerať ani naučiť nedá. Treba to mať v sebe. Skôr ma poteší každá rada – čo robiť v príprave, ako povzbudiť mužstvo, kedy pridať a kedy byť naopak trpezlivejší,“ dodáva.