Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov podcast Výsledky výsledky

Veselovský naháňa puk aj v päťdesiatke, no živí ho práca s horúcim železom

Tá chvíľa počká na každého športovca. Potlesk definitívne doznie. Príde deň, keď dá kariére zbohom - a začne civilný život. Ako v ňom bývalí reprezentanti využívajú skúsenosti zo spoznávania fyzických a psychických limitov, či ostali pri obľúbenom športe, alebo sa vydali na inú profesijnú dráhu, približujeme v seriáli Život po kariére.

25.10.2015 10:00
debata (5)
Peter Veselovský v drese Košíc. Foto: Pravda, Ľuboš Pilc, REPROFOTO PRAVDA
Peter Veselovský Peter Veselovský v drese Košíc.

Ľadové plochy vymenil za žeravú oceľ. No nesťažuje sa, skôr si pochvaľuje. „Robota ťa musí baviť. Inak to nejde,“ tvrdí rezolútne bývalý vynikajúci hokejista Peter Veselovský.

Keď po sezóne 2002/03 ukončil kariéru, doprial si rok a pol pauzu. Zvažoval, že ostane pri hokeji. Trénerské miesta v Košiciach však boli obsadené a chýbala mu i vyššia licencia. Vlastnil len céčko. Na dvojročné štúdium B-licencie sa už necítil. Preto sa radšej zamestnal. V US Steel pracuje v oceliarni číslo jeden ako panvár.

„Život po kariére? Život bol predtým, teraz je už len práca,“ schuti sa zasmeje, no hneď dodá, že to nemyslí vážne.

„Po pauze som si povedal, že musím vytvárať nejaké hodnoty, tak som sa zamestnal v US Steel. Vtedy ešte prijímali ľudí. Zárobkovo to bola jedna z najlepších možností na východe, tak som príliš neváhal. Myslím, že až na pár bývalých spoluhráčov, ktorí si našli uplatnenie v hokeji na vyššej úrovni, by ostatní robotu v železiarniach prijali bez váhania. Dúfam, že tam vydržím do dôchodku. Nechystám žiaden prestup,“ vraví bronzový medailista z majstrovstiev sveta 1992 i olympijských hier v tom istom roku.

Najťažšie bolo zvyknúť si na nočné

Má maturitu z elektrotechnickej priemyslovky, takže po nástupe do práce sa musel učiť všetko od nuly.

„Základom je dobrý kolektív. Všetci vedeli, že som bývalý hokejista a snažili sa mi pomôcť. Zaučili ma do oceliarskych tajov. No nebolo to len tým. U nás nikdy nie je hanba spýtať sa čosi skúsenejších kolegov. Všetci sú ochotní pomôcť. Aj teraz sa mi ešte občas stane, že niečo neviem. Pamätám si, že spočiatku som bol z nového prostredia vyhúkaný. Všetko okolo bliká, pípa a hučí. No zvyknete si,“ priznáva 50-ročný rodák z Liptovského Mikuláša.

Práca sa mu ihneď zapáčila. Vypaľuje panvy. „Zabávam sa s nimi,“ poznamená s úsmevom. Do jednej obrovskej panvy vojde až 240 ton ocele. „S trubkou s kyslíkom prepaľujem výtokový uzol, aby bola panva pripravená na ďalšiu dávku. Je to náročná práca, v oceliarni musíte byť ustavične v strehu. Najťažšie však bolo zvyknúť si na prácu na zmeny – doobedná, poobedná, nočná,“ vysvetľuje.

V US Steel nie je jediný hokejista zo slávnej košickej éry. „Robia tu Marián Repašský, Jožko Franc, Miro Hriňák, Jano Hromjak, voľakedy tu pracoval aj Paľo Švárny. Na vysokých peciach zase robí Jaro Dragan,“ hovorí.

Peter Veselovský. Foto: Archív Petra Veselovského
Peter Veselovský Peter Veselovský.

Vo voľnom čase sa stará o psa, chodí na hokej, basketbal a sem-tam i na futbal. Miluje prechádzky v lese a zbieranie húb. A čaká na vnúčence, ktoré by mohol kočíkovať.

„Nepoznám lepší relax, ako vybrať sa na päť-šesť hodín do lesa. Tento rok som hubárčenie nestíhal, ale predtým som vždy tri-štyrikrát zašiel na štyri dni do Mikuláša a tri strávil v lese. Ideálne s mamou, keď ju ešte tak neboleli nohy, bez telefónu a s dvojdeckou vo vačku,“ prezradí.

Na zápasy hokejistov Košíc má od klubu permanentku, no ešte viac si užíva euroligové stretnutia basketbalistiek Good Angels či zápasy nováčika mužskej basketbalovej ligy. „Najlepší zápas som videl, keď hrali Košičanky v Steel aréne s Jekaterinburgom. Krásny basketbal. Skoro vyhrali. Inak sa im tam vôbec nedarilo. Asi dobre, že sú späť vo svojej hale,“ potvrdí, že košický šport sleduje ozaj podrobne.

Bez hokeja by to nešlo. No riadne bolí

Z bývalého československého i slovenského reprezentanta sa nestal iba športový fanúšik. Stále si pravidelne – minimálne raz týždenne – obúva korčule a oblieka hokejový výstroj. S pukom nalepeným na hokejke preháňa aj oveľa mladších kolegov z tímu oceliarní.

„Každá prevádzka má raz do týždňa tréning a v januári býva zimná olympiáda – turnaj medzi prevádzkami. Predstaví sa na nej až dvanásť mužstiev – oceliarne, vysoké pece, doprava, údržba a podobne. Vyhrali sme štyrikrát po sebe, no ostatné dva roky sa radovala studená valcovňa. Raz sme prehrali vo finále a naposledy skončili tretí. Všetci hráči musia byť zamestnaní v US Steel. Výnimkou je brankár. Ani ten však nesmie byť v danej sezóne registrovaný v žiadnom klube. Hokej ma stále baví. Len na druhý deň bolí. Najhoršie je, keď máme tréning a po ňom musím ísť na nočnú,“ opisuje majiteľ zlatej medaily z československej i slovenskej ligy. Oba tituly vyhral s Košicami.

Tradičnému turnaju zamestnancov US Steel podľa neho nechýba nič, vrátane poriadnych emócií, rozhodcov či vylúčení. Rozdiel je len v tom, že sa nesmie hrať do tela. „Všetci chodíme do roboty a nikto nechce prísť o zamestnanie pre prípadné zranenie. Navzájom si vážime zdravie,“ doplní. Víťaz totiž okrem uznania súperov nezíska žiadne výhody. Všetci účastníci si len spoločne zájdu na dobrú večeru a pivko.

Niekdajší profesionál pôvodne ani nechcel na „zimných olympiádach“ hrať. Bránil sa tomu a prvé dva ročníky po nástupe do práce aj vynechal. Potom ho však presvedčil riaditeľ, aby kolegom pomohol.

Peter Veselovský. Foto: Peter Jesenský
Peter Veselovský Peter Veselovský.

„Nechcelo sa mi. Bál som sa možného zranenia. No nakoniec som súhlasil. Keď som však prišiel na prvý tréning – presne si pamätám, že to bolo v sobotu o siedmej ráno – a videl siedmich chlapov bez brankára, z ktorých mal jeden výstroj a ostatní len tepláky, tak som mrzko nadával. Druhý raz sme boli deviati a brankár s troma promile. Šiel som za riaditeľom a povedal mu, že buď sa to zmení, alebo končím. Vtedy ešte nebol v železiarniach šetriaci režim, tak sme postupne poobliekali celé mužstvo do výstroja a odvtedy to funguje. Je nás tridsať a tých, čo sa nedostanú na súpisku na turnaj, posúvame do ostatných výberov. Aby si zahrali. Chlapi urobili za ten čas neuveriteľný pokrok,“ pochvaľuje si bývalý vynikajúci útočník.

V Caen to bola psychiatria

S kariérou sa nelúčil podľa vlastných predstáv. Keďže hokej miloval, chcel sa mu venovať čo najdlhšie. Preto strávil jednu sezónu vo Francúzsku a dve v Maďarsku. V tridsaťšestke sa vrátil na Slovensko, pomohol Spišskej Novej Vsi k návratu do extraligy. No v nej vydržal len do novembra.

„Nechcel som sa ešte lúčiť, ale bohužiaľ to tak vyšlo. V klube chýbali financie. Najprv odišiel Igor Liga a mesiac po ňom aj ja. Sľuby po postupe boli veľké, ale oči nakoniec plakali. Aj sa to tak skončilo a Spišská z ligy vypadla. S Igorom sme si mysleli, že to ešte dva roky potiahneme. Chodilo tam šesťtisíc divákov, ale nejako to nebolo dobre domyslené. Už to, že sme sa po postupe do extraligy oslabili, čosi naznačovalo,“ spomína Veselovský. V závere sezóny ešte pomohol Skalici.

Zaujímavou skúsenosťou pre neho bolo pôsobenie v Caen, kde sa spolu s Martinom Frankom spriatelili s futbalistom Milošom Glonekom. Chodili k nemu na návštevy či na futbal. „Spoznal som trošku iný – luxusnejší – život. No inak to bola psychiatria. Žena s deťmi ostala doma. Prišli za mnou na mesiac a pol. Inak som bol sám. Vtedy sa vo Francúzsku hral len jeden zápas týždenne – v sobotu večer. V tíme bolo pár profíkov a zvyšok chodil do roboty či školy. Celý deň som mal voľno, až o deviatej večer tréning. No na nervy,“ smeje sa.

Krásne spomienky má na oba košické tituly. V roku 1988 získal československý a o osem rokov slovenský. „To boli oslavy! Po prílete z Prahy nás čakalo asi 30 000 ľudí. Koridor bol od letiska až po zimák. Oslavy každého titulu sú veľké a dlhé. Aspoň týždňové. Veď každý veľký úspech treba osláviť,“ tvrdí.

Ešte nad klubovými úspechmi čnejú bronzové medaily z domácich majstrovstiev sveta a albertvillskej olympiády.

Peter Veselovský. Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Peter Veselovský Peter Veselovský.

„To sa nepodarí hocikomu. Veľmi si to vážim. Olympiáda je vrchol aj pre hokejistov. Môžete patriť medzi najlepších na svete, i tak nemáte istotu, že si na nej zahráte a ešte získate aj medailu. Rok 1992 bol pre mňa ozaj výnimočný. Mal som výbornú formu, tréner Ivan Hlinka si ma vybral do tímu ako jedného zo štyroch Slovákov. Maskot sa mi niekde stratil. Jediný, ale o to cennejší suvenír je medaila. Mala svoje čestné miesto, ale keď sme maľovali a prerábali, tak som ju s ostatnými odložil do skrine,“ priznáva.

Hrať s Bondrom, Libom či Slaninom bola pre Veselovského rozprávka

Pred rozdelením federácie bol na vrchole svojej kariéry. Za Československo odohral posledné dva veľké turnaje – na zimnej olympiáde v Albertville 1992 i domácich MS získal bronzovú medailu. Spočiatku patril aj medzi základné piliere budujúcej sa slovenskej reprezentácie, no na olympijskom turnaji v Lillehammeri 1994 si nezahral.

V čase jeho konania nemal ešte ani tridsať, preto Veselovského vynechanie z kádra mnohých prekvapilo. „Chodil som na všetky akcie, aj na predolympijskom turnaji v Lillerhammeri som bol. Po oznámení nominácie ma novinári bombardovali otázkami, prečo si ma tréner Július Šupler nevybral. Bol som totiž najproduktívnejší hráč extraligy. Nevyjadroval som sa k tomu. Samozrejme, bol som sklamaný. No bral som to ako fakt. Zmeniť som to nemohol. K športu patria aj horšie veci,“ spomína Veselovský.

Strelec druhého gólu slovenskej reprezentácie (po Vlastimilovi Plavuchovi) v novodobej histórii – na turnaji v Rouene vyrovnával s domácimi Francúzmi na konečných 2:2 – uznáva, že pri vhodnej zhode okolností mohol dosiahnuť v bohatej kariére i viac. Nič však neľutuje a na to, čo zažil a povyhrával, je hrdý.

„Azda jediné, čo ma ozaj mrzí je, že sme boli v roku 1992 v Prahe len minútu a pol od finále. Robo Švehla nešťastne vyhodil puk a hneď po buly sme od Fínov dostali gól na dva-dva. Prehrali sme na trestné strieľania. Švédi potom vyhrali vo finále zaslúžene. Mali fantastický výber. Ťažko však povedať, ako by to dopadlo, keby hrali s nami pred búrlivým obecenstvom,“ tvrdí Veselovský.

Počas jedného turnaja vo Fínsku ho tamojší agent lákal, aby ostal a nevrátil sa domov. Emigrovať si však netrúfol. Obaja rodičia pracovali a sestra študovala na vysokej škole. Obával sa, ako by sa k nimi doma zachovali. Navyše, už mal ženu i syna.

Počas kariéry si zahral s mnohými vynikajúcimi hokejistami. S kým si naviac rozumel?

„Najviac ma to bavilo s Peťom Bondrom. Stretli sme sa v Košiciach po mojom návrate z vojny. Hral som vtedy v útoku s Peťom, Mariánom Štefanovičom a za nami v obrane nastupoval Peťo Slanina. Ten nám posielal puky presne na hokejku. To bola rozprávka. Okrem Bondru som si najviac rozumel práve so Slaninom a Igorom Libom. Teraz najviac fandím Mariánovi Hossovi. Veľmi sa mi páči. Nepozerám veľa zápasov NHL, ale keď mi to vyjde, vždy si rád zapnem Chicago. Samozrejme, palce držím aj našim – Košičanom,“ prezrádza.

Zo športovej navštívenky

  • Peter Veselovský sa narodil 11. novembra 1964 v Liptovskom Mikuláši
  • Bronzový medailista zo ZOH 1992 v Albertville
  • Bronzový medailista z MS 1992 v Prahe a Bratislave
  • Československo reprezentoval 25-krát (3 góly), Slovensko 16-krát (4 góly)
  • S Košicami získal federálny (1988) aj slovenský titul (1996)

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba
Viac na túto tému: #Život po kariére #Peter Veselovský