Posledná rozlúčka sa konala v Ľadovom paláci športu CSKA, v ktorom 84-ročný tvorca sovietskej hokejovej dynastie dlhé roky pracoval. Do haly prišli ruskí i zahraniční tréneri, hokejisti i športoví funkcionári. Na rozlúčke sa zúčastnili aj prezident Ruskej hokejovej federácie Vladislav Tretiak, prezident KHL Alexander Medvedev, reprezentačný kouč Olegs Znaroks alebo ruský minister športu Vitalij Mutko.
Telo Viktora Tichonova vystavili v obrovskej rakve, pri ktorej držali čestnú stráž vojaci a hráči CSKA. V hľadisku bol veľký transparent od priaznivcov CSKA s podobizňou legendárneho trénera a nápisom „Navždy legenda“. Po rozlúčke pochovali Tichonova na Bagaňkovskom cintoríne v Moskve. V rovnakej časti cintorína neďaleko Kostola svätého apoštola Ondreja majú mohyly Anatolij Tarasov a Konstantin Beskov.
Viktor Tichonov zomrel v pondelok 24. novembra po dlhej chorobe. Pod vedením Tichonova získala reprezentácia ZSSR, Spoločenstva nezávislých štátov či Ruska trikrát olympijské zlato a osemkrát titul majstra sveta. Tichonov väčšinu svojej trénerskej kariéry spojil s CSKA Moskva, v ktorom sa preslávil vďaka prísnemu autoritatívnemu štýlu. Z armádneho klubu i zbornej urobil stroj na úspechy.
Tichonov (nar. 4. júna 1930) začínal na vrcholovom ľade ako obranca VVS, neskôr hral za Dinamo Moskva. Ako hráč získal štyri majstrovské tituly, v najvyššej sovietskej súťaži odohral v rokoch 1949 až 1963 dokopy 296 zápasov a dal v nich 35 gólov. Jeho trénerská kariéra sa začala v roku 1964 na pozícii asistenta v Diname Moskva, neskôr viedol Dinamo Riga. V roku 1977 sa stal šéfom lavičky CSKA Moskva a o rok neskôr aj sovietskej zbornej. V CSKA vydržal až do roku 1996. S klubom získal trinásť sovietskych titulov bez prerušenia (1978 – 1989).
S reprezentáciou triumfoval na MS 1978, 1979, 1981, 1982, 1983, 1986, 1989, 1990 a na ZOH 1984, 1988 a 1992. V roku 1981 vyhral ZSSR prestížny Kanadský pohár. Po ZOH 1994 opustil reprezentačnú lavičku, v sezóne 2003/2004 bol ako 73-ročný späť, ale jeho mužstvo neuspelo na MS v Ostrave. Následne s trénovaním definitívne skončil. Jeho tím sa pripravoval desať až jedenásť mesiacov do roka, hráči boli dlho bez rodín. Od roku 1998 je členom Siene slávy Medzinárodnej hokejovej federácie (IIHF).