V jednej ruke pero, v druhej zápisník, striedačka sa stala jeho laboratóriom – takmer vedeckým.
Predovšetkým však neúnavne pracoval – od rána do večera, neraz aj od večera do rána. Výsledkami i pracovnými metódami si získal uznanie na celom svete, zaradil sa k najvýznamnejším i najúspešnejším trénerom hokejovej histórie.
„Hokej ma udržiava pri živote, lebo je môj život. Vojdem na zimný štadión – a som vo svojom najmilšom svete. Veď v chladničke sa máločo pokazí,“ žartoval, keď prijímal gratulácie k osemdesiatke. Už to neplatí. V pondelok zomrel v Moskve po dlhej chorobe vo veku 84 rokov.
„Navždy sa zapísal do našich sŕdc, nikdy nezabudneme, čo urobil pre náš hokej,“ uviedol Vladislav Treťjak, jeden z jeho slávnych zverencov, súčasný šéf ruského hokeja.
Rigu posunul medzi elitu
Moskovský rodák, ktorého otec padol pod Stalingradom, začínal s futbalom, ale zakotvil pri hokeji. S Dynamom sa stal 4-násobným majstrom Sovietskeho zväzu, no do reprezentácie sa pracovitý obranca nedostal. Nemal to ľahké ani po skončení kariéry. Arkadij Černyšev, vtedajší veľký tréner, nepustil mladého asistenta takmer k ničomu.
A tak Viktor Vasilievič odišiel do Rigy – a neznáme mužstvo vytiahol z druhej ligy medzi sovietsku elitu. Tam si overoval na vtedajšie časy novátorské postupy: hru na štyri päťky, špeciálne zostavy na presilovky a oslabenia, dôraz na kombinačný hokej.
„V Rige som mal voľnú ruku vo všetkom. Nič viac som nepotreboval,“ podotkol v spomienkach. Postupne si získaval rešpekt, Riga sa stala obávaným súperom. A tak po nebojácnom trénerovi siahol najchýrnejší klub – moskovský CSKA. Tichonov ho prevzal v roku 1977. A po vážnom rozhovore s Jurijom Andropovom, šéfom KGB, aj zbornú. Aj preto, že dva roky po sebe hokejisti Sovietskeho zväzu prepustili zlatý piedestál na majstrovstvách sveta Československu: v Katoviciach 1976 i Viedni 1977. Striebro a bronz sa Sovietom málili. A svetový šampionát 1978 hostila Praha…
Tichonov mal jasno: príčinu neúspechu videl v rozmaznanosti hviezd, v ich presýtenosti úspechmi. A tak hviezda-nehviezda, pritvrdil režim i tréningy.
„Nepodobal sa na predchádzajúcich trénerov. Aj s nimi sme vyhrávali, získavali tituly. Prečo by sme mali trénovať inak? Keď nám v júli povedal, že na konci tréningu zabehneme desaťkrát štyristo metrov, mysleli sme si, že ide o hlúpy žart. Nešlo, no prežili sme,“ spomínal Valerij Charlamov, jedna z najväčších hviezd.
Červená mašina valcovala
Sovieti v Prahe 1978 nedovolili domácej reprezentácii zlatý hetrik, vrátili sa na zlatú vlnu. Začala sa skvelá Tichonovova éra. Osem ráz doviedol zbornú k titulu majstov sveta, trikrát k olympijskému zlatu. Červená mašina, ako jeho zverencov nazvali zahraničné médiá, súperov valcovala.
Na Kanadskom pohári 1981 naložila domácej reprezentácii 8:1. Do CSKA stiahol najlepších hokejistov krajiny, tvrdým drilom z nich formoval budúce hviezdy. Až si ich pohneval. Despota, diktátor, Stalin hokeja – vraveli o ňom v čase perestrojky.
„Podriadený nemá právo na vlastný názor, hráčske schôdze sa zmenili na frašku, v ktorej sa vám nik neodváži odporovať. Deväť mesiacov sme odtrhnutí od domova. Po zápase hneď do autobusu na bázu, deti nám len zamávajú. Vďaka vám sme si zvykli na telefonický rodinný život. Iba sa čudujeme, že naše ženy rodia deti,“ napísal Tichonovovi Igor Larionov v známom Otvorenom liste. V októbri 1989 ho uverejnil magazín Ogoňok.
Tichonov neskôr, keď viacerí jeho zverenci z moskovského CSKA odišli do NHL, trval na svojom: „Nebolo to tak, ako to stálo v liste. Hráči mali voľnosti dosť, ba niektorí stihli aj ľavobočkov,“ narážal na nemanželské deti.
Tretie olympijské zlato získal v Albertville 1992. S málo známym mužstvom. Už nebol Sovietsky zväz, ešte nebolo Rusko. „Nemali sme svoju hymnu ani vlajku. Chlapcom som však zdôrazňoval: máme svoju vlasť, máte svojich blízkych, rodné mesto, ulicu, kde ste vyrastali. Za to sa budeme biť.“
Prežil syna, tešil ho vnuk
Čas však zahladil takmer všetky domnelé krivdy a nepríjemnosti. Viačeslav Fetisov, legendárny obranca, ktorý mal leví podiel na uvoľnení hokejových oficierov do NHL, na jednej moskovskej exhibícii verejne objal Viktora Tichonova. Zmierenie vyústilo do úzkej spolupráce, ba po čase v charitatívnom zápase Tichonov opäť koučoval svetoznámu päťku CSKA, ktorá súperom naháňala hrôzu: Fetisov, Kasatonov – Makarov, Larionov, Krutov.
V rokoch, keď hokejisti Ruska dlho nevedeli získať zlato, si kompetentní opäť spomenuli na Viktora Vasilieviča. Ani on však na svetovom šampionáte v Prahe a Ostrave 2004 nesplnil želanie, aby sa po poslednom zápase hrala ruská hymna… Tam sa definitívne rozlúčil s trénerskou kariérou. Naďalej však ostal čestným prezidentom moskovského CSKA.
Počas finálového zápasu Rusko – Fínsko na tohtoročných majstrovstvách sveta v Minsku ho kamera v lóži priblížila, keď si utieral vlhké oči. Jeho vnuk Viktor necelých päť minút pred koncom zvýšil na 5:2 a prikrášlil finálový triumf. So šestnástimi bodmi (osem gólov, osem asistencií) sa stal najproduktívnejším hráčom podujatia, dostal sa i do najlepšej zostavy MS.
„Keby sa to tak dožil jeho otec,“ vyslovil 83-ročný starý pán želanie pred médiami. Vasilij Tichonov, 56-ročný tréner, vlani v auguste tragicky zahynul. Vypadol z okna, keď chcel upraviť ochrannú sieť na dome na Novom Arbate, kde v Moskve býval. Niet väčšieho smútku, keď otec prežije svoje dieťa. Éra tichonovovskej dynastie sa však úmrtím jej zakladateľa nekončí – úspešne v nej pokračuje vnuk, taktiež Viktor.