„Tak to vyšlo. Aj po čase to trochu mrzí, ale už s tým nič nespravím,“ vraví čiperný osemdesiatnik Karol Fako. Najkrajšie roky prežil v Slovane. Starší, Fako, Černický, tí to hrajú technicky – burácalo hľadisko po parádnych akciách obávaného útoku. „Prvý raz zaznel pokrik v Brne. Sovietov sme zdolali 3:1, všetky góly strelil náš útok,“ vraví jubilant. Na sklonku bohatej hráčskej kariéry začal trénerskú. Ťahá ju dodnes – koučuje mužov Hamuliakova. „Chlapcom musím trochu dohovoriť. Na ľade vedúceho Partizánskeho sme vyhrali 7:6. Na môj vkus sme dostali veľa gólov,“ podotkne.
Od saleziánov do Slovana
Pamätá si Františka Dibarboru v bránke, podával puky chýrnemu Malečkovi.
„Bývali sme pri zimnom štadióne, najprv z jednej strany, potom z druhej. K saleziánom som mal na skok. Tam sme mali blízko ku všetkým športom, ba aj k divadlu. Čo sa dalo hrať, to sme hrali: futbal, basketbal, volejbal, šach, stolný tenis. Tam som spoznal hokejistov Jendeka, Olšu, Zábojníka, futbalistov Cimru, Buberníka, Matláka, stolných tenistov Sidóa a Tokára. Keď začalo mrznúť, poliali sme basketbalové ihrisko a mastili hokej. A v nedeľu miništrovali. Dostali sme dobrú výchovu, vedeli sme odlíšiť, čo sa patrí a čo nie,“ spomína Fako na športové začiatky.
Foto: TASR
„Miško Polóni, hokejový nadšenec, utvoril z nás mužstvo. V osemnástich som začal hrať prvú ligu. Na prvý zápas som nastúpil v Českých Budějoviciach. Na to nezabudnem: od veľkého stresu i očakávania som si zabudol korčule. Našťastie, Emo Fábry mal dva páry, jeden mi požičal. Prehrali sme 1:5,“ pamätá si rodák z bratislavského Ružinova. Začínal na pravom krídle s Lacom Horským a Fábrym. Sprvoti starším hráčom vykal.
„Pán Reimann, prihrajte, vravel som bežne. V Karlových Varoch sme remizovali so Spartou (mala zavreté ihrisko) 4:4, strelil som dva góly. Mohol som dať aj víťazný. Reimann mi namiesto pochvaly na striedačke jednu spakruky lízol. Na večeri prišiel za mnou s natiahnutou rukou: Sopľa, oddnes si tykáme. Keď som bol starší, aj mne bažanti začali vykať, no hneď som to zatrhol.“
Pomohol Stalinov kult
„S Lacom Horským sme sa stali aj dvojičkou v národnom tíme. Narukoval som do ATK Praha, po základnej vojenskej službe som sa upísal armáde a hral za Tankistu Praha. Slovan vtedy vypadol z najvyššej súťaže, reprezentácii by sme zišli z očí. To sme nechceli. Keď však Slovan postúpil, začal sa o mňa zaujímať. Lenže z Tankistu ma nechceli uvoľniť. Len cez moju mŕtvolu, vravel mi generál Janko a zamkol moje doklady do šuflíka. Našťastie – pomohol mi Stalinov kult osobnosti, o ktorom sa už nahlas hovorilo. Do týždňa som dostal civil. Navrhnutú hodnosť nadporučíka mi už nedali, ale to mi vôbec neprekážalo. Vrátil som sa do Bratislavy, dokončil som si strojársku priemyslovku.“
Foto: TASR, Milan Kapusta
V tom čase sa začal formovať nový silný Slovan. Z vysokoškolského štúdia z Prahy sa vrátil Ján Starší, Janko Jendek, z Brna Július Černický. „Aj mojou zásluhou,“ zdôrazní Fako. „Mužstvo doplnili talentovaní dorastenci Golonka, Čapla, bratia Gregorovci i ďalší. Vtedy som z krídla prešiel za centra druhého útoku s Jožom Bártom a Paľom Zábojníkom. Vyhovovalo mi to, mohol som viac tvoriť. Mal som oveľa väčšiu radosť, keď som prihral na gól, než keby som ho dal. Najradšej som si vychutnal akcie, keď som vytiahol brankára a kamaráti strieľali góly do prázdnej bránky,“ vraví majster športu.
V prvom útoku nastupoval Starší s Golonkom a Černickým, v treťom sršni Michalec, Grandtner, Kordiak. „Vtedy boli aj tri útoky veľa. Mladíci z tretieho však neraz rozhodli zápas,“ pripomína. „V Slovane som hrával s päťkou, mojou najobľúbenejšou známkou zo školy,“ povie akoby vážne. Za víťazstvo hráči vtedy dostávali dvesto korún – mínus desať percent daň.
V šatni musí byť zábava
Zážitkov má na román. „To už ani nie je pravda, čo všetko sme povystrájali,“ povie beťársky. A hneď spustí. „Jožo Bárta prišiel v nových zimných topánkach béžovej farby. Vtedy sme mali čísla dresov aj na hokejkách, aby sa vedelo, komu patria. Po jednom tréningu svietilo na Jožových topánkach číslo jeho dresu. Keď to zbadal, hneď sa pozrel na mňa. Spravidla za každou vylomeninou v kabíne som bol ja alebo Janko Jendek.“
„Tys to nebyl, ty jseš soused a kamarát – a válíme v jednom útoku,“ vravel zlostne medzi spŕškou nadávok. Bývali sme v dome pod sebou. Jendeka sme prezývali Oldřich Nový. Po tréningu sa zmenil na elegána: účes, raglánek, mokasínky. Bárta podozrieval Jendeka. Od ľadárov si vypýtal stovky klince, pritĺkol nimi Jendekove mokasíny do drevenej podlahy. Jano si to nevšimol, automaticky si ich nazul, vykročil – a zvalil sa, pričom jednu si aj natrhol. Nevedeli sme, či sa máme smiať alebo plakať. Julo Černický sa hádam až po pätnástich rokoch priznal, že to spravil on… Akonáhle vo vlaku niekto v noci zaspal a mal kravatu, zobudil sa s polovičnou. Aj podľa zážitkov zo šatne sa dá spoznať charakter mužstva."
Nie som pani Gutová
Karol Fako najradšej spomína na majstrovstvá sveta 1959 v Bratislave a Prahe. Najmä na posledný zápas proti Kanade, ktorá už mala titul vo vrecku.
„Na zisk bronzu sme potrebovali vyhrať o dva góly. Viedli sme 4:3, súper odvolal brankára. Vyhral som buly, posunul puk obrancovi Potschovi. Keď mi ho vrátil, poslal som do brejku Vlacha. Mirek zvýšil na 5:3,“ približuje dôležitý moment. Po čase šiel v televízii šot, v ktorom za autora prihrávky označili obrancu Karla Guta, no prihrávku vystrihli. Keď to videla moja manželka, hneď telefonovala do Prahy. Tvrdila, že sa vola Faková, nie Gutová. Zápas sledovala z hľadiska. Komentátor Robert Záruba mi potom doniesol kazetu s pôvodnou verziou. Mám ju doma," vraví bronzový medailista.
Pri spomienke na manželku mu zvlhnú oči. „Spoznali sme sa vďaka môjmu zraneniu, jedinému vážnejšiemu, lebo hokej som hral hlavou. Tá je najdôležitejšia. Mal som akurát zlomenú čeľusť po údere lakťom. Sedem týždňov som ležal v nemocnici v Střešoviciach. No – ležal… Predpoludním som mal dovolené korčuľovať na Štvanici, kde trénovali aj krasokorčuliarky. S jednou som sa dal do reči, hoci drôty v ústach mi nedovoľovali poriadne rozprávať. Pražskí spoluhráči mi vyčítali: tys nám ukrad nejhezčí holku. Prežili sme spolu 48 rokov. A keby jej choroba neskrátila život, boli by sme spolu dodnes.“