Do oka padol Stanislavovi Kudlovi, ktorý viedol senickú prípravku. Ten ho oslovil, keď podvečer na dvore za činžiakom na zamrznutej mláke strieľal s loptičku do múru. "Keď sa stretneme, nepoviem mu inak ako pán tréner.“
Dobrodružstvo najmladšieho profesionála
Döme si momentálne si užíva život bez veľkého hokeja. V lete prekvapil, keď zrušil zmluvu so švédskym majstrom MoDo Örnsköldsvik. Škrtol z nej rok a opciu na ďalší. V najlepšom hokejovom veku, keď jeho rovesníci ako vyzretí hráči vstupujú do druhej polovice kariéry, on svoju prerušil. Odpoveď, prečo sa tak stalo, hľadáme listovaním v jeho pomyselnom hráčskom albume.
"Možno mi pomohla náhoda. Keby ma moji prví tréneri pán Kudla a neskôr Ján Valúch neusmernili na hokej, sám by som sa asi nikde neprihlásil,“ tvrdí urastený center. Na známom mládežníckom turnaji Pee-Wee v Kanade sa dostal do zápisníkov skautov, pozorne sledovali jeho vývoj. A keďže napredoval, spýtali sa ho, či by som si trúfol na profesionálny hokej.
"Prečo nie?“ odvetil som. "V šestnástich som vyrástol som, mal som 185 cm a 80 kíl. Vyskúšali ma – a dali mi zmluvu. Podpísal som ju ako najmladší hráč v hokejovom biznise Severnej Ameriky. Bolo to tuším v októbri. Mojím agentom sa stal Mike Barnett, jeden z najznámejších vôbec, dnes generálny manažér Phoenixu,“ hrdo vraví o prelomovom medzníku kariéry.
Peniaze poslal domov mame
Koľko dostal za podpis prvej zmluvy s tímom International Hockey League Utah Grizzlies? „Tridsaťpäť tisíc dolárov.“ Čo to urobilo so 16-ročným mladíkom? „Vôbec nič. Poslal som ich domov mame. Bolo to dosť peňazí, dolár bol vtedy oveľa silnejší. Takmer polovicu však pohltili dane. Vtedy som o financiách až tak nerozmýšľal. Stačila mi hokejka a korčule, bývanie a stravu mi platil klub,“ spomína reprezentant v mládežníckych kategóriách.
Ako sa pretĺkal v zámorí bez znalosti angličtiny? Nepomýšľal na návrat?
„Hoci som po anglicky vedel len thank you a bye, chcel som vidieť svet. Riskoval som, ale aj to patrí k hokejovému chlebíčku. Mne to chvalabohu vyšlo. Klub mi našiel perfektnú rodinu. Mali syna v mojom veku, vychádzali sme takmer ako bratia. Cítil som sa ako jeden z nich. V prvom roku mi veľmi pomohli. Avšak počas Vianoc som si najviac uvedomoval, že pravú rodinu mám doma. Cez vianočné sviatky mi bývalo najťažšie. Aj tak však prvý rok v Salt Lake City patril k najkrajším,“ prízvukuje a s vďakou spomína aj na spoluhráča a veľkého kamaráta Viktora Ignatieva. „S ním som sa dohovoril po rusky. Býval neďaleko, a keďže som ešte nemal auto, lebo kým som neovládal jazyk, nemohol som si urobiť vodičák, vozieval ma každý deň na tréning. Ráno i večer. Bombastický človek. Sčasti som mu to vrátil o tri roky v Pittsburghu, kde sa naše hokejové cesty opäť spojili. Vtedy som mu auto požičal ja – ako niekedy on mne a v Pittsburghu v začiatkoch aj Jaromír Jágr. Aký je skvelý hráč, taký je aj človek. Mamička pani Jágrová je skvelá kuchárka - neraz ma pozvali na obed alebo na večeru.“
Zastávky v NHL: Pittsburgh a Calgary
Döme aj v zámorí upozornil na seba výkonmi, a tak ho v roku 1997 draftoval Pittsburgh Penguins. V jeho drese začal spoznávať vysnívanú NHL. V prvej sezóne odohral aj najviac zápasov – tridsať. V ďalších už pendloval medzi farmami a prvým tímom. Nečakal úspešnejšiu a strmšiu kariéru?
„Po nejakej veľkej kariére som nikdy netúžil. Vždy som chcel hokejom zabávať. A nechcel som nastupovať vo štvrtej päťke a hrať pár minút len preto, aby som bol v NHL. To by ma nenapĺňalo. V Calgary som mal ešte na dva roky zmluvu. V prípravných zápasoch som vyhral bodovanie. Nechali ma chvíľku hore, potom ma preradili na farmu. Povedali mi, že majú veľa hráčov. Potvrdil som si, že na NHL mám, nie len na striedavý štart. A keď manželka Lenka otehotnela, prestalo ma baviť chodiť hore-dole. Päť dní tam, päť inde. Aj keby som bol slobodný, postupoval by som rovnako. Či to bolo správne alebo nie? Podľa mňa áno, šiel som radšej do Európy. Keby som videl, že na NHL nemám, bojoval by som na farme ďalej.“
Peniaze sú i nie sú všetko
Neľutuje ani s odstupom času, že odišiel zo zámoria predčasne?
„Vôbec nie. Hokejový život prinesie aj to, že niekedy môžeš patriť aj medzi lepších, no ak si nesadneš s trénermi – je ich tam päť, traja vás majú radi, dvaja nie – prípadne nepasuješ do herného systému, nemusíš preraziť. To nie je len o výkonnosti, tam je každý hokejista dobrý. O tom, či uspeješ, rozhoduje v hokejovom biznise veľa faktorov a vzťahov. Najmä však peniaze. Napríklad Ľubo Bartečko je hráč, ktorý by mohol hrať v NHL, kde by len chcel. Nepadol možno do oka trénerovi, možno naňho nemali financie.“
Kde sa cítil hokejovo najlepšie? Po dlhom rozmýšľaní povie, že v prvom roku na farme Calgary. "Mal som dobrý kemp, dostal som zmluvu na tri roky. Nechal som tam na slovenské pomery dosť veľa peňazí, ale ostať tam len pre ne? To by ma nebavilo. Som maximalista, rád vyhrávam, nenávidím prehry. To je ako v živote. Niečo vyjde lepšie, niečo horšie.“
Všetky trofeje by dal za život rodičov
Kým čakal na novú zmluvu s Pittsburghom, dohodol sa v úvode sezóny 2000/2001 s Třincom. Život však priniesol vážnejšiu skúšku. „V tom čase ochorela mamka. Denne som sa otáčal na trase medzi Třincom, Senicou a nemocnicou na Kramároch v Bratislavou. To sa nedalo dlho vydržať, po mesiaci som v moravskom klube skončil. Ostal som doma pri mame. Keď sa jej na chvíľku polepšilo, ozval sa mi z Kladna pán Jágr starší, že potrebujú útočníka. Súhlasil som, Kladnu som pomohol k záchrane v českej extralige.“
So smrťou oboch rodičov sa vyrovnával veľmi ťažko. Na počesť otcovej pamiatky nosil na drese číslo 59 – v takom veku zomrel. Na smútok sa snažil zabúdať v zámorí, no ťahalo ho to do Európy, bližšie k domovu. Dve sezóny pôsobil vo švédskom Södertälje, jednu v Norimbergu, v ďalšej sa opäť vrátil na sever – do MoDo.
Ako zareagovali v klube, keď krátko po zisku titulu oznámil, že chce rozviazať zmluvu? „Keď som tam v lete odchádzal, už som sa netešil. A Švédsko považujem pritom za najkrajší kút sveta, aký som kedy navštívil. Nádherná krajina,“ zasvietia mu oči. „Pochopili ma, uzavreli sme to. Možno sa tam ešte vrátim. Trikrát som bol v mladších kategóriách majstrom Slovenska, dvakrát som vyhral IHL, mám zlato zo švédskej ligy. To mi nik nevezme.“ Na chvíľu sa zamyslí a potom vyriekne: „Keby to šlo, vymenil by som všetky trofeje za život rodičov.“
Chýbal pocit domova
Hovorí sa – všade dobre, doma najlepšie. Döme to rád potvrdzuje. „Nadovšetko mám rád svoju rodinu, manželku Lenku i trojročnú dcérku Rebeccu. Pre mňa je to najkrajšie dieťa na zemeguli, to sa s hokejom nedá ani porovnať. A pritom hokej nedám dopustiť,“ zdôrazní. Aký má režim bez veľkého hokeja? „Ráno vstanem, vezmem malú do škôlky, idem na tréning, prečítam si noviny, vybehnem na kolieskové korčule. Popoludní vyzdvihnem malú zo škôlky. Cítim takú ľahkosť.“ V čom pociťuje najväčší rozdiel oproti cudzine? „Tam som nebol doma. Kto to zažil, vie, o čom hovorím. Dvanásť rokov som sa túlal po svete. Chýbal mi pocit domova, ktorý si tu užívam. A pritom si nemyslím, že som nejaký veľký lokálpatriot,“ podotýka. „Ja som tu vlastne nevyrastal, len som sa vracal na pár dní a týždňov. Rodičov som si veľa neužil, bol som s nimi veľmi málo. Od jedenástich som hrával v Trenčíne, v šestnástich som odišiel do Ameriky. A tak som si povedal – hop, stačilo. Tak mi radilo moje ja. Nie som človek, ktorý veľa plánuje. Keď mi hokej začne veľmi chýbať, vrátim sa. Kariéru som neukončil, len som si trochu vydýchol. Hrať ešte určite budem.“
Trénuje so Slovanom
V kondícii sa udržiava. Na ľad chodil s hráčmi prvoligovej Senice, od minulého týždňa trénuje s bratislavským Slovanom. Bude to jeho ďalší klub? „Nie, nie. Vedenie Slovana mi umožnilo trénovať, čo si vážim. V Slovane je Miro Lažo, jeden z mojich najlepších priateľov. Poznáme sa dlho, dobre mi padne opäť byť s ním na ľade,“ vraví v pohode. Kde a kedy bude opäť hrávať? Spomína sa aj Liberec. Široko sa usmeje. "Čoskoro sa dozviete. Ďaleko od domova by som už ísť nechcel.“
Z vizitky Róberta Dömeho
- Narodil sa 29. januára 1979 v Senici
- Post: stredný útočník
- Draft: Pittsburgh Penguins, 1997, 1. kolo, 17. miesto
- Kluby v zámorí: 1995/96 Utah Grizzlies, 1996/97 Long Beach Ice Dogs, Las Vegas
Thunder (všetky IHL), 1997/98 Pittsburgh Penguins (NHL), Syracuse Crunch
(AHL), 1998/99 Houston Aeros (IHL), Syracuse Crunch, 1999/00 Pittsburg
Penguins, 2001/02 Wilkes-Barre/Scranton Penguins
(AHL), 2002/03 Calgary Flames (NHL), Saint John Flames (AHL), 2003/04
Lowell Lock Monsters (AHL)
- Kluby v Európe: 2000/01 Třinec, Kladno, 2003/04, 2004/05 Södertälje, 2005/06
Norimberg, 2006/2007 MoDo