Aspoň na chvíľku sa tak vrátil v čase – do obdobia, keď brázdil ľadové plochy v Severnej Amerike.
„Nikto ma nepozýval, vstupenky som si kúpil dávno vopred. Ponuka na spolukomentovanie prišla neskôr,“ vraví Michal Handzuš (42), ktorý si v zámorí odkrútil pätnásť sezón.
Ako sa vám páčilo v moderátorskom kresle?
Bola to zaujímavá skúsenosť – myslím si, že po nadobudnutí väčšej praxe to bude ešte lepšie. Začiatok bol kostrbatý, musel som si zvykať na mnohé výrazy a byť rýchly a zrozumiteľný bez toho, aby som sa nezamotal. Ak bude možnosť, rád si to zopakujem.
Tri roky ste hrali za Philadelphiu, tri aj za Chicago. Cestovali ste do Prahy ako fanúšik jedného z tímov alebo nestranný divák?
Šiel som ako fanúšik hokeja. Keď sa pozerám na zápasy NHL, spravidla fandím mužstvám, ktoré poznám. Moje pôsobenie v Chicagu má predsa len čerstvejší dátum – vo Philadelphii som skončil na konci sezóny 2006. Boli to krásne roky, jedny z najlepších v zámorí, ale zároveň to bolo veľmi dávno.
Takže k Blackhawks máte bližšie?
Určite. Napokon, s týmto dresom sa viažu významné udalosti v mojej kariére. Vyhral som v ňom svoj jediný Stanleyho pohár a zároveň sa aj rozlúčil s pôsobením v najlepšej lige na svete. Stále tam poznám niekoľko hráčov.
Máte ich zrátaných?
Tuším ich je sedem. So všetkými mám dobrý vzťah, najdlhšie však poznám obrancov Duncana Keitha a Brenta Seabrooka. V Česku sme sa stretli po rozkorčuľovaní i po zápase v kabíne. Trošku sme zaspomínali, predovšetkým však boli zvedaví, čomu sa dnes venujem.
NHL je veľký kolos, v ktorom sa točia obrovské peniaze. Prečo potrebuje zápasy na európskych klziskách?
Za oceánom pôsobia desiatky hráčov z Európy. Navyše, súťaž tu má veľa priaznivcov – pre NHL je to dôležitý trh. Jednoducho chcú exportovať zámorskú šou aj za hranice Severnej Ameriky.
Je reálne, aby sa zápas NHL hral aj na Slovensku?
Nemyslím si to. Vedenie profiligy bude vždy hľadať halu, ktorá má kapacitu aspoň 15-tisíc divákov. Takú zatiaľ nemáme.
Fanúšikovia hodnotili atmosféru v O2 aréne ako mdlú – podľa niektorých bola dokonca snobská. Podobala sa zaoceánskym zápasom NHL?
Nemyslím si, že bola snobská. Nazval by som ju americkou – takto to funguje na každom štadióne – keď sa nič nedeje, je ticho, ak je na ľade rušno, všetci híkajú. Azda iba v play off je to trošku živelnejšie. Ľudia tam vnímajú hokejové zápasy ako spoločenskú udalosť, chcú sa stretnúť, porozprávať sa a zabaviť.
Vyhovovalo vám to?
Mne sa viac páči európske prostredie – mám rád fankluby, hluk, mohutné povzbudzovanie i vybičované zápasy, ale nesmie to presiahnuť isté medze. Atmosféru som si užíval predovšetkým v slovenských halách, avšak iba do chvíle, pokiaľ sa fanúšikovia nezačali venovať hosťujúcemu tímu a vulgárne naňho nepokrikovali. Do hľadiska chceme dostať aj deti a každý rodič si rozmyslí, či tam pustí svoju ratolesť nasávať negatívnu energiu.
Ako dnes vnímajú v NHL Slovensko?
Na krajinu sa pozerajú skrz hráčov, ktorí tam hrávali a dodnes pôsobia – mená ako Zdeno Chára, Miroslav Šatan či Žigmund Pálffy tam stále rezonujú. Uvedomujú si však aj hokejový ústup. Neraz sa ma pýtali, čo sa deje so slovenským hokejom.
Kedysi mal v NHL takmer štyridsať hráčov, dnes ich tam nie je ani desať. Ste optimista?
Skôr realista. Dostať sa na to – alebo podobné – číslo, bude enormne náročné. Nie je to výlučne v rukách hokejovej rodiny, veľký vplyv má celá slovenská spoločnosť. Tá musí povedať, aké miesto má zastávať šport v živote mladého človeka. Dnes si možno ani neuvedomujeme, aký je pre deti dôležitý pohyb. Keď im nevytvoríme podmienky, môžeme zabudnúť na úspešných jednotlivcov i kolektívy. Všetko sa začína už v útlom veku.
Čiže Slovensko má pred sebou oveľa vážnejšiu výzvu ako štyridsať hráčov v zámorí…
Myslel som to skôr všeobecne. Samozrejme, že pre nás hokejistov je toto číslo stále akási méta. Slovensko má hokejové DNA, stále produkuje šikovných hráčov – pozrite sa na Fehérváryho vo Washingtone. Na to, aby ich bolo viac, potrebujeme širšiu základňu, viac štadiónov a lepšie tréningové možnosti.
Českí fanúšikovia mohli počas zápasu Chicaga s Philadelphiou zostavovať najlepšiu českú päťku z hráčov, ktorí hrali v NHL. Ak by ste mohli vybrať tú slovenskú, kto by v nej bol?
Takto z voleja by som sa určite nerozhodol – musel by som dlho rozmýšľať. Slovensko má veľkú hokejovú históriu a v NHL malo vynikajúcich hráčov. Mohlo by sa tak stať, že by som na niekoho zabudol a nebolo by to spravodlivé. Nech len ostanú tieto ankety v réžii fanúšikov.
Povedzte aspoň dve mená, ktoré by tam určite nemali chýbať…
To by som už musel vyberať. Prepáčte, do tohto ja nepôjdem, vážim si veľa slovenských hráčov – určite viac, ako by sa ich vošlo do jednej lajny.
V minulosti sa čo-to popísalo o možnom rozširovaní NHL do Európy. Nie je to iba fikcia?
Momentálne si to absolútne nedokážem predstaviť. Veď si len predstavte tie vzdialenosti a rozdielne časové pásma, ktoré nás delia od Severnej Ameriky. Európa nie je ani zďaleka taký silný trh, aký majú v USA – v Prahe možno dokázali vypredať jeden zápas NHL, ale pochybujem, že by sa to podarilo 41-krát za sezónu. Lístky sú drahé, priemerný stojí 70–80 dolárov. Takýto hokejový kolos sa na našom kontinente zatiaľ utiahnuť nedá. V tejto chvíli to považujem naozaj iba za fikciu, ale bol by som rád, ak by som sa mýlil.
Nedávno ste vyhlásili, že svoju budúcnosť vidíte predovšetkým pri mládežníckom hokeji, s ním však súvisí aj skauting zámorských klubov. Neoslovil vás zatiaľ žiadny z nich?
Ihneď po ukončení kariéry som mal na stole viacero ponúk. Ak by som chcel, túto prácu som mohol robiť. Skauting je náročná a dlhodobá práca, kde sa okrem herných schopností mladých chlapcov sledujú aj ich charakterové vlastnosti. Odrádzalo ma však časté cestovanie – chcem byť doma.