V piatok vás čakalo doma jedno prekvapenie. Ako ste reagovali?
To je pravda. Neviem, ako sa to agentovi Petrovi Neverišovi podarilo. Niečo som tušil, ale aj tak som zostal zaskočený, keď sa u nás doma objavil brat Marcel. Priletel z Ruska, dostal od klubu dva dni voľna. Pred troma rokmi na oslave ako jediný z rodiny chýbal, teraz sme si na trofej siahli spoločne.
Vylepšili ste nejako oslavy v porovnaní s premiérou pred troma rokmi?
Vylepšil som asi čas strávený v bazéne. Nemalo by sa to hovoriť, ale potom ako strážcovia od nás odišli, ocitli sme sa s trofejou v bazéne. Samozrejme, že pohár sa nenamočil, lebo to by bol „prúser“. Spravili sme si krásne fotky. Keď sa ochladilo a voda bola teplá, cítili sme sa skvelo. Vydržali sme tam vyše hodiny.
Sú strážcovia trofeje striktní?
Sú. Na záhrade, kde sme mali súkromnú oslavu, mi dôverovali a nechali ma s trofejou samého, ale inak si pohár starostlivo strážia.
Získali ste Stanleyho pohár, narodilo sa vám prvé dieťa. Teraz ste vyhrali trofej druhýkrát a čakáte druhé dieťa. Budete pokračovať?
Už som dostal túto otázku aj v piatok. Dovtedy som sa nad tým nezamýšľal. Keď príde tretie dieťa, bude musieť byť aj tretí Stanley Cup. Ale to je niečo celkom iné. Rodina je krajšia vec ako táto váza. Je nádherné vyhrať Stanleyho pohár, no rodina je najdôležitejšia.
Hrali ste vo finále aj pre veteránov, ako je napríklad Michal Handzuš?
Hráme spolu ako tím a trofej chce získať každý. Ale keď sme sa dostali tak ďaleko, už sme mysleli na to, že by bolo pekné vybojovať pohár pre starších hráčov. Taký Jamal Mayers odohral len pár zápasov, ale po sezóne bol taký šťastný, že sa mu do očí tlačili slzy. Na rozlúčku získal Stanleyho pohár. Chceli sme vyhrať aj kvôli Mišovi Handzušovi alebo Mišovi Rozsívalovi, ktorí odohrali v NHL vyše 900 zápasov. Sme radi, že to vyšlo.
Prečo ste si oslavy s fanúšikmi situovali na zimný štadión?
Na námestí v Trenčíne už oslavy boli pred troma rokmi aj vtedy, keď získal Stanleyho pohár Zdeno Chára. Na štadión mám pekné spomienky. Vyrastal som tu, spravil prvé kroky na korčuliach, keď som mal päť rokov. Paradoxne sa mi páči, že sa odvtedy na štadióne veľa nezmenilo a pripomína mi moje začiatky.
S Trenčínom ste získali aj svoju prvú veľkú hokejovú trofej…
Dobre si na to spomínam. Mal som sedemnásť rokov a dostal som možnosť hrať slovenskú extraligu. Snažil som sa šancu využiť, čo sa mi podarilo. Bol to neuveriteľný zážitok. O rok neskôr sme získali v Kanade s Portlandom Memorial Cup, aj s trénerom Šuplerom a Andrejom Podkonickým. Hokej ma naučil, že sú prehry a výhry. A aj keď prehry zvyknú bolieť, dá sa z nich poučiť.
S pohára ste opäť jedli pirohy. Dôvod?
Milujem pirohy, bol som zvyknutý mať ich od mamy. A keď sa naskytla táto kombinácia – mama, pohár a pirohy, tak som neodolal.
Ako trávite leto?
Venujem sa najmä rodinke – malej dcérke, manželke. Popri to som začal trénovať, rehabilitujem s chrbátom. Čas rýchlo uteká, za necelý mesiac sa vraciam do Ameriky. Môj stav sa zlepšuje, verím, že tréningový kemp stihnem.
Vrcholom nasledujúcej sezóny bude olympijský turnaj v Soči. Aké máte pred ním očakávania?
Olympiáda je niečo špeciálne. Najmä preto, že sa koná raz za štyri roky a prídu tam najlepší. Na Soči sa veľmi teším. Verím, že spravíme ľuďom radosť a budeme hrať dobre.