Stan, ako sa máte? – zakričali sme na neho po slovensky, keď sa vyšmykol z hlúčika amerických novinárov. Otočil sa, prišiel, podal ruku.
Ako sa zmenil súčasný hokej v NHL od čias vašej aktívnej kariéry?
Môžem odpovedať po anglicky?
Samozrejme.
Najväčší rozdiel je vo fyzickom nasadení hráčov a v tom, koľko talentovaných hokejistov teraz prúdi do NHL. Do zámoria prišlo v ostatných rokoch veľa šikovných Európanov. A čo ma veľmi teší, medzi nimi aj viacero Slovákov, ktorí naplno ukázali v NHL svoj talent.
Ako pomohol Chicagu príchod Mariána Hossu a Tomáša Kopeckého?
Veľmi. Dvaja silní hráči, výborní korčuliari, užitoční aj v rohoch klziska. Pamätám si na zápas, v ktorom hrali spolu v útoku aj s Patrickom Sharpom a veľmi sa im darilo. Možno by mohli nastupovať častejšie.
Kto je podľa vás najlepší slovenský hráč v NHL?
Nemám ani šajnu. Hral som veľmi dávno a potom už som NHL až tak podrobne nesledoval.
Rozhovor so Stanom Mikitom (v angličtine)
Do NHL ste vniesli novinku – zahnutú čepeľ hokejky. Ako k tomu došlo?
To je známy príbeh. Pomohla mi náhoda. Raz do mňa niekto pri mantineli strčil, čepeľ hokejky sa mi zachytila do dvierok a pokrivila. Od hnevu som napálil do puku a zistil som, že letí nejako inak, zvláštne. A tak som začal túto hokejku používať.
Medzi prvými ste tiež začali nosiť prilbu. Dôvod?
Jednoduchý. Chcel som si zachovať duševné zdravie.
Ako mladý ste patrili k najčastejšie vylučovaným hokejistom. Prečo ste zbierali toľko trestných minút?
Je pravda, že som spočiatku hral dosť nečisto, hákoval som, podrážal hokejkou a navyše som sa často hádal s rozhodcami a dostával osobné tresty. Bol som prchký. Ale potom som sa začal koncentrovať už len na hokej a trestných minút výrazne ubudlo.
Pred arénou United Center vám postavia sochu, akú budete mať na nej pózu?
Hm, asi nejakú hokejovú (smiech). Pomodlite sa párkrát v kostole, aby som vyzeral dobre.
Chystáte sa ešte niekedy na Slovensko?
Chystám – o dva roky. Moju dedinu zakrylo veľké jazero, ale aj tak chodím na to miesto veľmi rád.
Z klobúka sme pili šampanské
Po vyradení Montrealu sme hrali vo finále s Red Wings až šesť zápasov, ale nepochybovali sme o našom víťazstve. Neviete si predstaviť radosť zo získania Stanley Cupu. Hokejky a rukavice lietali do vzduchu. Chlapci zo striedačky preskočili mantinel a vyniesli z detroitského ľadu nášho brankára Glenna Halla. Prvenstvo sme dlho oslavovali. Začali sme na letisku v Detroite, keď prišli majitelia klubu Jim Norris a Mike Wirtz k baru a povedali: Dajte chlapcom, čo chcú. Niekto vzal Wirtzov klobúk, z neho sme pili šampanské. V Detroite i Chicagu bolo veľa snehu, náš let zrušili. Norris zavolal do hotela, kde sme pokračovali v oslavách do piatej ráno. O ôsmej sme odleteli do Chicaga, kde nás na letisku čakali fanúšikovia. Manifestačne sme prešli mestom a starosta Richard Daley nás označil za „najväčšie mužstvo, aké sa kedy na svete zrodilo“. Sezóna 1960/61 bola jediným rokom, ktorý plne uspokojil naše túžby. Vyhrali sme Stanley Cup neočakávane, prekvapujúco, no nasledujúci rok bol zasa opakom.