Miroslav Šatan dobre vedel, prečo ho na Slovensko pozval. Bolo to jeho prvé funkcionárske rozhodnutie. Najviditeľnejšie. A možno aj najlepšie.
Pondelňajšie víťazstvo nad Ruskom bolo podľa Ramsayho manuálu. Museli by sme veľmi dlho loviť v pamäti, aby sme si spomenuli – ak vôbec – na taký koncentrovaný a takticky zrelý výkon ako v treťom zápase v Rige.

Historické medailové duely nepočítajme, to bol iný príbeh. O iných hráčov. Za iných podmienok.
Ramsay je naozaj trieda. Priemernému mužstvu dáva hlavu a pätu. Víziu. Sebavedomie. Chuť pobiť sa aj s najlepšími.
Mimochodom, v pondelok to pod jeho vedením nebolo prvýkrát, čo si reprezentácia vyšliapla na výrazne silnejšieho.
Videli ste ho niekedy panikáriť? Gestikulovať alebo hnevať sa? Vyžaruje z neho absolútna istota. Pokoj a rozvaha. Vie, že vie a nepotrebuje to dávať najavo.

Na nič sa nevyhovára. Veci nazýva pravým menom. Po prehrách nevraví, že hráči, ale my. Je triezvy, vecný a presný.
Ako líder, ktorý si neprišiel niečo dokazovať, ale už iba rozdávať. Má z čoho.
Priemerní Slováci – bez veľkých skúseností – viac nepotrebujú. Iba poriadny manuál a človeka, ktorý im z neho bude čítať. Skúseného a spoľahlivého. Presvedčivého.

Poviete si, aká to odvaha chváliť trénerského barda po nečakanom triumfe. Veď vo vyrovnanom zápase s Rusmi sa to mohlo preklopiť na obe strany.
V opačnom prípade by tu nebola ani čiarka. Pravda, zrejme by to tak aj bolo. Stále by však platilo všetko. A do bodky.
Good job, Mr. Ramsay!