Foto: TASR, Martin Baumann
Vicemajster sveta z Helsínk 2012 začal šampionát na tribúne (rovnako ako pred šiestimi rokmi), no po druhom zápase mu našiel Craig Ramsay miesto v zostave a skúsený útočník mu dôveru odpláca dobrými výkonmi.
„V úvode MS ma mal prísť pozrieť aj štvorročný syn Marek, ale nakoniec som to zatrhol. Viac by ma trápilo, že s ním sedím na tribúne a nevidí ma hrať. Hokej ho baví, možno po mne zdedil gény,“ tvrdí.
Čo znamená pre hráča po tridsiatke, keď sa po šiestich rokoch znova dostane na majstrovstvá sveta?
Je úplne jedno, či sa na šampionáte predstavíte po roku, dvoch alebo šiestich. Sú to majstrovstvá sveta a tie sú pre hokejistov po olympiáde druhý najväčší sviatok. Som rád, že môžem byť toho súčasťou. Už olympiáda bola super zážitok a veľká pocta. Majstrovstvá sveta sú ďalší bonus sezóny, ktorá bola až na malé chybičky celkom fajn.
Vedeli ste dopredu, že najprv ostanete v pozícii náhradníka len na tribúne?
S Andrejom Kudrnom sme sa o tom dozvedeli až na mieste, deň pred prvým zápasom. Generálny manažér Miro Šatan v kabíne povedal, koho zatiaľ nezapíšu na súpisku. Nie je jednoduché vyrovnať sa s tým. Každý vnútorne dúfa i počíta, že sa zmestí do zostavy. Mal som zmiešané pocity, ale tak to asi vníma každý hráč – pokiaľ nie ste mladík, ktorý prišiel len nasať atmosféru. Už mám niečo za sebou a nikdy neviete, koľkokrát sa ešte dostanete na šampionát. Preto som bol trošku prekvapený. Zároveň som si však povedal, že keď bojujem celý život, budem bojovať aj v Kodani. Čo iné mi zostáva.
Boli ste presvedčený, že dostanete šancu?
Turnaj je dlhý a je pravdepodobné, že sa v zostave vyrotujú všetci hráči, ale nie je to istota. Keď sa vyhráva, hráči nemajú zdravotné problémy a tréner je spokojný, nemusí prichádzať k žiadnym zmenám. Premýšľal som nad všetkými možnosťami a popri tom som sa udržiaval v rytme, aby som bol schopný naskočiť, keď mi tréner povie. Kondičný tréner Robo Bereš s nami pracoval aj mimo ľadu a na ňom sme zaberali viac ako ostatní.
Ako sa hráč cíti, keď má naskočiť do zápasu po dlhšej pauze a navyše po dvoch prehrách?
Nie je to jednoduché. Stačí desať dní mimo zápasového rytmu a hneď to cítite. Na ľade sa dlhšie hľadáte. Pomohlo mi, že naša formácia hneď v druhom striedaní strelila gól a ja som naň prihrával. Niekedy len lietate ako špinavé prádlo a nedotknete sa puku, vtedy to ubíja a frustruje. Mentálne sa pripraviť na prvý zápas mi pomohol aj Robo Bereš, snažil sa nás pozitívne naladiť. Tvrdil nám, že šanca príde a my nesklameme.
Zahrali ste si aj na šampionáte v roku 2012, máte striebornú medailu. Spomenuli ste si v Kodani na pamätné okamihy?
Keď si prevezmete akreditáciu alebo si prvý raz sadnete do šatne, preletia vám spomienky hlavou. Začnete porovnávať detaily – ako fungovali vo Fínsku, ako v Dánsku. Prvé, čo mi napadlo, bolo, že som opäť ostal v pozícii čakateľa. Zase je to tu, povzdychol som si. Všimol som si, že hoci v Dánsku nie je hokej až taký populárny a mesto tu šampionátom menej žije, na štadión chodí viac ľudí. Vo Fínsku, pokiaľ nehrali domáci, bola hala zaplnená možno z tretiny a nevyzeralo to dobre.
Mladí hokejisti tvrdia, že starší spoluhráči im opakujú, aby si majstrovstvá sveta užili. Dá sa to?
Hovorí sa to najmä preto, že nikdy neviete, kedy si zahráte na poslednom šampionáte, či ešte niekedy dostanete šancu. Niekomu sa pokojne môže stať, že debutuje v dvadsiatich rokoch a viac sa už na najvyššom fóre neobjaví. Preto si treba túto možnosť užívať. Presne to som si povedal aj ja, keď zo mňa po prvom dni opadlo sklamanie, že zatiaľ nebudem hrať.
Foto: TASR, Martin Baumann
Je hokej zábavou aj na majstrovstvách sveta?
Záleží, ako sa vám darí a či mužstvo dosahuje dobré výsledky. Keď dostávate laty, nikoho to nebaví. Hráči začnú na seba zazerať a nálada je zlá. Keď sa však hrá dobre, všetko sa mení. Veľa vecí sa prehliadne.
Vidieť to aj na vašich spoluhráčoch. Po dobrom výkone so Švédskom vyzerajú všetci pozitívnejšie naladení, zrazu sa viac usmievajú…
Presvedčili sme sa, že môžeme hrať vyrovnanú partiu s najväčšími favoritmi. Preto majú zrazu chalani úsmev na tvárach, hokej ich baví a na ľade si užívajú aj to, čo inak bolí a je nepríjemné. Niekedy to máme náročné. Nech spravíme čokoľvek, je zle.
Reagujete na ľudí na sociálnych sieťach?
Nie. Vyhýbam sa komentárom, nemá žiadnu cenu čítať ich. Aj keď sa niečo v tomto smere začne rozoberať medzi chlapcami, poviem, že o tom nechcem nič vedieť. My Slováci sme občas neprajní a závistliví. Nepáči sa mi, keď niekto fandí, len keď sa mužstvu darí. Treba si uvedomiť, že sme hráči, akí sme. Nie je medzi nami žiaden Connor McDavid. Nemôžeme hrať hokej, aký by si asi niektorí fanúšikovia predstavovali. Ťažko môžeme súperov vodiť, musíme hrať maximálne tímovo a len vtedy to môže vyzerať ako so Švédskom.
Foto: TASR, Martin Baumann
Ako sa viete odreagovať?
Je pravda, že v okolí takmer nič nie je, ale na druhej strane tu vynikajúco funguje cyklistická infraštruktúra. Bicykle sa dajú využiť všade, všetci ich rešpektujú, majú vlastný pruh a trasy. V nedeľu sme sa s Dominikom Graňákom a Andrejom Kudrnom boli previezť k moru na krásne osamotené miesto. Skvelý výlet. Je super, koľko majú Dáni všade zelene a ako rešpektujú flóru aj faunu. Dánsko na mňa pôsobí ako ekologická krajina a veľmi sa mi páči.
Kde ste sa ešte boli pozrieť?
Spoluhráči si pochvaľovali návštevu Národného akvária aj zábavného parku Tivoli, ale ja som sa tam nedostal. Urobil som si fotku pri soche malej morskej víly a poprechádzal sa v okolitých uličkách. Okrem toho som videl asi desať zápasov z hľadiska.
Čo si najviac všímate?
Chodím väčšinou na top mužstvá – Čechov, Rusov a Švédov. Všímam si jednotlivých hráčov, baví ma ich hra. Sledujem, čo dokážu urobiť s pukom a ako riešia rôzne herné situácie. Pozorujem aj to, ako sa správa obranca na modrej čiare pod tlakom, reakcie centrov na buly, kto sa kde pohybuje a napáda. Jednoducho všetko, čo mi môže pomôcť. Najviac sa mi zatiaľ páčia Švédi. Hrajú kompaktný hokej a najmä majú neskutočnú obranu. Akoby hrali s piatimi útočníkmi, neustále rotujú a ťažko sa bránia. Ak s nimi začne súper lietať a nezmyselne ich naháňať, súpera rozložia.
Foto: SITA, Milo Fabian
Boli sa na vás pozrieť najbližší?
Rodičia chceli prísť, ale keď som sa dozvedel, že nezačnem v základe, ostali doma. Už sa to ťahalo a dohodli sme sa, že neprídu. Len, ak by sme postúpili do štvrťfinále. Pôvodne mal prísť aj štvorročný syn Marek, ale nakoniec som to zatrhol. Ešte viac by ma trápilo, že s ním sedím len na tribúne a nevidí ma hrať. Už bol na ľade, baví ho hrať sa s hokejkou, inklinuje k športu. Možno má nejaké gény po mne.
Dlhú bradu nosíte, aby vás spoznal na ľade?
Nie, nie (smiech). Pozná ma podľa čísla. Keď som ho mal v Košiciach na týždeň či desať dní pri sebe – žije s mamou v Čechách – chodil sa pozerať na zápasy a veľmi ho to bavilo. Teraz ma sleduje aspoň v televízii. Po zápase s Francúzskom vraj plakal, že chce ísť do šatne. Chodí tam veľmi rád, stále sa niečo chalanov vypytuje.