V zápase o všetko podali slovenskí hokejisti najlepší výkon na majstrovstvách sveta. Od začiatku hrali aktívne a utvorili si viac šancí než Američania. No nestačilo to. Prečo? Dostihla ich choroba, ktorá ich trápila počas celého šampionátu. Chabá koncovka a mizerné presilové hry.
Američania toho v súboji, v ktorom išlo aj im o štvrťfinále, veľa neukázali. Dôležitosť zápasu a tlak z úlohy favorita im zväzovali ruky. Chlapci okolo kapitána Andreja Sekeru ani to nevyužili. Chýbal im víťazný ťah a inštinkt zabijaka.
Veľké mužstvá sa správajú ako dravec, ktorý svoju korisť nenechá ujsť. Slovákom utiekli z lopaty dve tretiny nemohúci Bielorusi a v kľúčovom poslednom stretnutí nedokázali po úvodnom góle zasadiť rozhodujúci druhý úder ani zakríknutým profesionálom zo zámoria.
Jeden z lídrov národného tímu Dominik Graňák tvrdí, že hokej je spravodlivý. A taký bol aj teraz v Petrohrade. Slováci dostali druhú šancu a bojovali o ňu z plných síl. Postup s deviatimi bodmi a po štyroch prehrách po sebe by bol menší zázrak. Tie sa však nedejú na počkanie. Treba si ich zaslúžiť. Ísť šťastiu naproti. No nielen výkonom v jednom zápase, keď už niet kam cúvnuť. Treba bojovať naplno od prvého stretnutia po posledné, s favoritmi, tímami rovnakej úrovne aj slabšími súpermi. A najmä plných šesťdesiat minút, s čím mali zverenci Zdena Cígera problémy počas šampionátu aj pred ním.
Slováci si mohli vo štvrtok zmerať sily s Čechmi. Ak by zvládli zápas „kto z koho“, boli by vo štvrťfinále zaslúžene. No spravodlivé by to, vzhľadom na priebeh turnaja, nebolo.