Začali parádne. Zvládli zápas s outsiderom, ktorému sa pod Tatrami prisudzovala až prehnaná dôležitosť. Následne zmietli Francúzov. Mnohí uverili, že na ceste do vytúženého štvrťfinále už slovenským hokejistom nestojí žiadna nezdolateľná prekážka. No pozor. Slováci už dlho nepatria do špičky, účasť v play off je skôr sviatkom a súperi pred nimi nemajú žiaden zbytočný rešpekt.
Po výbuchu s Bielorusmi hráči len neveriacky krútili hlavou. „Tak veľmi chceme, až sa bojíme vyhrať,“ vravel Jurčo. Mal pravdu. Nemožno im vyčítať, že by do zápasu nedali srdce. Zradila ich hlava.
Rovnaké zlyhania predviedol Cígerov tím aj v príprave. V Petrohrade sa ukázalo, že sa nepoučil. Vyhovárať sa na to, že mužstvo je mladé, neobstojí. Sú v ňom nováčikovia, mladíci, ale viacerí starší hráči by mohli skúsenosti aj rozdávať. Čo však slovenskému výberu ozaj chýba, sú lídri akými boli Šatan, Chára, Demitra či Handzuš.
Kapitán Sekera robí, čo môže. Na ľade je najlepší a spoluhráči oceňujú aj jeho prínos v šatni. Zjavne to však ešte nestačí.
Tímu chýba kanonier i viac bodov Réwaya, na ktorého sa, azda až príliš, spoliehame. Na škodu nikdy nie je pokora. Srdciarovi Sekerovi buchli sadze na striedačke a po nešťastných formuláciách v médiách sa hráči urazili. Zbytočne. Viac by sa mali hnevať na seba. Za zbabranú dvadsaťminútovku s Bielorusmi. Vnútorne ich pritom toto zlyhanie neskutočne žerie.
Radšej treba skloniť hlavu. Ak dajú aj do ďalších zápasov srdce, podrží ich hlava i brankár a budú mať šťastie aj v koncovke, nemusíme nad nimi vopred lámať palicu.