Kapitán národného tímu Andrej Sekera to síce v zámorskej NHL spočiatku nemal jednoduché. V Buffale si pod vedením Lindyho Ruffa prešiel náročným obdobím, no postupne sa prepracoval medzi elitných obrancov. Svedčí o tom jeho parádna šesťročná zmluva na 33 miliónov dolárov, ktorú podpísal vlani v lete s Edmontonom. V uplynulom ročníku zarobil 6,5 milióna, bol najlepšie platený hráč Oilers.
Tento článok je súčasťou prílohy denníka Pravda k MS 2016
Generálny manažér Miroslav Šatan ho začiatkom marca vybral do tímu Európy (mužstvo z európskych krajín s výnimkou Ruska, Fínska, Švédska a Česka) pre prestížny septembrový Svetový pohár. Zúčastnil sa na dvoch zimných olympiádach (2010, 2014), piatich svetových šampionátoch (2008, 2009, 2010, 2012, 2013, vždy sa dostal medzi troch najlepších hráčov Slovenska) a vlastní striebornú medailu z Helsínk 2012.
Išlo Vajco na vandrovku
Dvadsaťdeväťročný rodák z Bojníc je výborný partner na rozhovor. Ochotný, otvorený, priamy. Úsmev mu takmer neschádza z pier. Je jedno, či v šatni, medzi kamarátmi, na exhibičných akciách pre fanúšikov alebo v súkromí. Výnimkou je azda len ľad, na ktorom vyzerá prísne a súperom neuhne ani o piaď. I zápasy si však vie užívať.
„Som veľký flegmatik a pohoďák, ale dokážem sa i poriadne vytočiť. Viem sa aj mračiť,“ tvrdí presvedčivo, ako ináč, s úsmevom.
Spoluhráči aj tréneri si pochvaľujú, že vyrástol na správneho lídra, ktorý povie svoj názor, a keď treba, tak aj poriadne nahlas. Mladším vie poradiť aj dohovoriť. Dbá na to, aby mužstvo dodržiavalo stanovenú taktiku. Pripomína ju v kabíne aj na striedačke. Stále však platí aj to, že sa v šatni stará o dobrú náladu. Prináša do nej pozitívnu energiu.
Hokejisti ho zväčša volajú Seko, kamaráti z Prievidze zas Vajco či Vajčento.,,Jasné, je to podľa mojej hlavy. Či mi to nikdy neprekážalo? Zvyknete si. Volali ma aj horšie," zasmeje sa, no ďalšiu prezývku neprezradí.
ZOO má zmapované, na strašidlá nečaká
Ľadové plochy, puk a hokejka mu prirástli k srdcu už v detstve. Korčuľovať začal v štyroch rokoch spolu s o rok starším bratom Martinom – útočníkom. Ťahali to od prípravky až po juniorku.
„V Prievidzi voľakedy fungoval hokej na celkom vysokej úrovni. Muži hrali prvú ligu a neskôr takmer postúpili aj do extraligy. Vtedy chodievalo na hokej veľa ľudí. Prievidza bola ozajstné športové mesto s kvalitným hokejom, futbalom a basketbalom. Cez leto, keď sa skončila sezóna, som hrával aj futbal, ale hokej mi prirástol k srdcu viac,“ približuje Sekera.
Na zimný štadión ho priviedol otec, bývalý hokejista. „Tatino bol veľmi dobrý, hrával prvú ligu za Prievidzu. Nie som pravák ako on a nemám ani takú strelu, ale niečo som po ňom zdedil. Videl som ho hrať, mal som šesť alebo sedem rokov, takže si toho veľa nepamätám. Bližšie detaily vôbec.“
Prievidzu a Bojnice považuje za jedno mesto. Hoci doma trávi len pár mesiacov v lete, záujemcom by pokojne poukazoval turistické atrakcie. Miestnou dominantou je Bojnický zámok, v jeho blízkosti sa nachádza známa zoologická záhrada i termálne kúpalisko.
„Zoo mám zmapované celkom dobre. V ostatných rokoch som tam nebol až tak často, ale keď som bol mladší, tak som tam musel zájsť každé leto aspoň raz. Dobre poznám aj okolie Bojnického zámku, ale priznám sa, že vo vnútri som bol ešte ako veľmi maličký. Pamätám si Zámockú studničku a Pálfiho hrobku. Viackrát som sa tam chcel ísť pozrieť počas festivalu duchov a strašidiel, ale je tam vždy veľmi veľa ľudí. V rade stojí dvesto aj tristo ľudí a to sa mi veru nechce čakať,“ priznáva.
Zlom v reprezentačných výberoch
Hokej ho bavil odmalička, no bral ho najmä ako detskú zábavku. Nepremýšľal nad tým, kam by to mohol dotiahnuť.
Že v ňom čosi je, pochopil ku koncu základnej školy. Po deviatom ročníku odišiel do Trenčína študovať na gymnáziu. „Keď som zistil, že som možno trošku dobrý, tak som sa začal na hokej viac sústreďovať a ostatné šlo bokom. A nejako som pri tom ostal až doteraz,“ usmeje sa.
Dva roky hrával v doraste Dukly a ďalší v juniorke. V sezóne 2003/04 dostal sedemnásťročný možnosť odohrať tri zápasy za prvé mužstvo Trenčína. „Muži už mali isté prvenstvo v základnej časti, a tak dali tréneri šancu dvom alebo trom chalanom z juniorky. Bolo to super, ale i tak som sa v lete rozhodol odísť do zámoria. Videl som, aká je situácia na Slovensku a vedel som, že ak by mi to v zámorí nevyšlo, stále sa môžem vrátiť späť.“
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Pred odchodom za more ešte absolvoval majstrovstvá sveta hráčov do 18 rokov a v lete si ho v drafte NHL vybralo Buffalo v 3. kole zo 71. pozície.
„V Dukle som sa zameral na zveľadenie talentu, ale stále som neriešil budúcnosť. Prvoradé bolo dokončiť si školu. Keď ma začali pozývať do mládežníckych reprezentačných výberov – od pätnástky až po dvadsiatku – tak sa začali krútiť okolo už aj nejakí agenti. Naznačili mi, že možno budem draftovaný. Sníval som o tom, ale bol som skôr realista. V rebríčkoch som nikdy nefiguroval príliš vysoko, preto ma výber v treťom kole príjemne prekvapil,“ vraví.
Odchod do kanadskej juniorskej OHL považuje za výborné rozhodnutie. V druhej sezóne ho vyhlásili za najlepšieho obrancu súťaže.
„Pôsobenie v Owen Sound Attack mi dalo veľa. Kanadské juniorky sú stokrát profesionálnejšie ako u nás. Do hokeja sa tam pchá výrazne menej rodičov. Na menšom klzisku musíte rýchlejšie rozmýšľať aj korčuľovať, navyše hráte proti starším a silnejším hráčom,“ podotkne.
Kvalita nestačí. Potrebujete aj šťastie
V zámorí sa Sekerova kariéra rýchlo rozbehla. Po dvoch rokoch v OHL šiel na farmu do Rochestru v AHL. V prvej sezóne medzi mužmi dostal šancu aj vo vytúženej NHL a za Buffalo odohral dva zápasy.
„Bolo to prekvapenie. Prvé stretnutie si pamätám doteraz – splnený sen. Bolo to v Montreale. Nenormálna atmosféra a veľa nervozity. Snažil som sa hrať čo najjednoduchšie a nič nevymýšľať. Aj farma mi dala veľa,“ vysvetľuje slovenský obranca.
V klube sa stretol s krajanom Markom Zagrapanom, ktorého si Sabres vybrali o rok v prvom kole draftu. Bol veľkou nádejou, no nikdy nedostal šancu v NHL.
„Dva roky sme spolu hrali na farme. Na jeho príklade vidieť, že na miestenku do NHL potrebujete aj kúsok šťastia. Môžete byť dobrý ako chcete – a Marek bol šikovný hokejista, na farme hral výborne a solídne zahral aj v prípravných zápasoch počas kempu pred sezónou – ale v prvom tíme nedostal šancu. V NHL je taký pretlak, že ak nie ste supertalent, tak si na svoju príležitosť musíte trpezlivo počkať. Niekedy ju však ani nedostanete, čo bol aj Markov prípad. Je to smutné, lebo mohol byť teraz niekde úplne inde,“ dodáva. Pre zaujímavosť, Zagrapan strávil ostatné dve sezóny v Rakúsku.
Do NHL je náročné sa dostať, no ešte ťažšie a dôležitejšie je udržať sa v nej. Kedy Sekera pocítil, že je už pevnou súčasťou prvého tímu Buffala?
„Povedal som si to až po sezóne 2008/09 – mojej prvej kompletnej v NHL. Každé striedanie, každý zápas musíte hrať naplno, aby nik nepochyboval, či ste ten správny hráč na správnom mieste. Nesmiete pripustiť, aby vás ešte niekedy poslali na farmu,“ zdôrazní.
Už nikdy nechcem hrať o záchranu
Ešte pred trvalým ukotvením v NHL si Sekera vyskúšal seniorský reprezentačný dres. Po sezóne 2007/08 si ho tréner Július Šupler vybral do tímu na majstrovstvá sveta v Quebecu a Halifaxe. Mal 21 rokov a 39 stretnutí za Sabres. Slovákom šampionát nevyšiel, po prvý raz museli bojovať o záchranu. Príslušnosť medzi elitou si vybojovali po dvoch víťazstvách nad Slovinskom (5:1 a 4:3 po sam. nájazdoch).
„Bola to dobrá škola na začiatok. Spravilo to zo mňa hokejistu, aký som teraz. Mohol som sa porovnať s najlepšími hráčmi z ostatných krajín a potvrdiť si, či si naozaj zaslúžim hrať v NHL. Pri každom porovnávaní zistíte, že ešte na sebe musíte makať a ustavične sa zdokonaľovať. V Halifaxe som pochopil, že hrať o záchranu nie je bohvieaký pocit, nikdy to už nechcem zažiť. Aj to ma ženie vpred,“ prezrádza.
Okrem veľkého sklamania v Halifaxe zažil v národných farbách aj iné neúspechy, no bol aj členom skvelého výberu, ktorý na olympiáde vo Vancouvri 2010 siahal na medailu a z MS 2012 má striebro.
„Vždy si turnaj viac užívate a vychutnáte, keď sa vyhráva. Stres a nervozita opadá. Víťazstvá posilňujú a stmeľujú kolektív, prehry ho rozbíjajú. Každý začne ukazovať na ostatných a hľadať chyby. Niektorí chalani si myslia, že musia robiť čosi navyše, aby sa dostavili víťazstvá. Čím viac sa snažia, tým viac sa to kazí. Tak to chodí aj v živote. Zistil som, že na úspech treba veľmi tvrdo makať. Nepríde sám od seba, nepadne z neba, vedie k nemu veľmi dlhá cesta. Keď sa niečo podarí, chutí to o to viac, že to dosiahnete poctivou robotou a tímovým duchom,“ hovorí.
Fanúšikovia sú skvelí. Hokej je odrazom spoločnosti
Mrzí ho, že v období od roku 2008 do 2013 vynechal jediný šampionát – práve domáci v Bratislave a Košiciach. „Mal som natrhnuté brušné svaly. Chalanov som prišiel pozrieť. Atmosféra bola nenormálna. Škoda, že som to nemohol zažiť priamo na ľade. Slováci sú pyšní na každý šport a najmä keď ide o takú významnú udalosť ako sú MS.“
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Hokejoví priaznivci na Slovensku vedia svojich v prípade víťazstiev nosiť na rukách, no keď sa nedarí, sú neraz veľmi kritickí. Ťažko sa vyrovnávajú s faktom, že Slováci už dlhšie roky nepatria medzi ašpirantov na medaily ani pravidelných účastníkov štvrťfinále, ako to bolo na začiatku tisícročia.
„Taký je šport. Každý má svoj názor na to, čo vidí. Kritika je všade, ale niekde ľudia chápu, aké majú v krajine na šport vytvorené podmienky a od toho sa odvíjajú výsledky aj ich očakávania. Pred rokmi boli u nás podmienky veľmi dobré, veľa chalanov sa dostalo do NHL, zaradili sme sa do špičky. Ostatné krajiny nás však dobehli, kým sme stagnovali. Taká je pravda. Základňa je minimálna. Vidím to aj u nás v Prievidzi, kde sa odjakživa hrával hokej, a teraz ledva poskladáte desať až pätnásť detí do mužstva. Pätnásť, to už preháňam. Je to však odraz situácie v krajine. Ľudia zarábajú 500 či 600 eur v čistom, polovicu dajú na živobytie a z toho, čo im ostane, si chcú niečo odložiť na dovolenku a niečo si kúpiť. Na hokej a nie lacný výstroj im veľa neostane,“ tvrdí smutne.
V Petrohrade necháme srdce
Pri medailovom úspechu v Helsinkách 2012 zažil, ako veľmi dôležité sú skúsenosti lídrov.
„Na Helsinki nikdy nezabudnem. Zišla sa vynikajúca partia. Vedeli sme, na čo máme a ako chceme hrať. Nemali sme veľké oči, príprava nám vôbec nevyšla a ľudia nás odpisovali, ale tak to chodí. Vo štvrťfinále sme nemali čo stratiť – a zvládli sme ho! Keď raz naskočíte na koňa, psychika je na vysokej úrovni a všetci si začnú veriť, zrazu to ide. Miro Šatan a Zdeno Chára boli skvelí lídri. V mužstve môžete mať hráčov a talent, aký chcete. Pokiaľ sa neutvorí partia a nebojujú všetci za to isté, tak veľká šanca na úspech nie je. Chalani nás spolu s Mišom Handzušom usmernili. Pridali sa aj Tomáš Kopecký a Branko Radivojevič, všetko prirodzení vodcovia. Vedeli, na čo mužstvo má a nemá, podľa toho sme hrali,“ spomína si Sekera.
Má aj súčasný národný tím lídrov, ktorí ho potiahnu v najdôležitejších okamihoch?
„Potenciál na lídrov je vždy, ale je tu aj veľa mladších chalanov, ktorí síce hrávajú pravidelne a dosť, ale vo svojich mužstvách sú zvyknutí, že ich potiahnu starší. Sami len získavajú potrebné skúsenosti. Nie je jednoduché usmerniť 25 chlapcov v kabíne a chvíľu trvá, kým sa dajú dokopy a zvyknú si na systém hry. So staršími chalanmi ako sú Domino Graňák, Mišo Sersen či Andrej Meszároš spravíme všetko preto, aby sme mali všetci rovnaký cieľ a smer,“ sľubuje.
Aké ambície má mužstvo na šampionáte?
„Každý chce postúpiť a vyhrávať zápasy. Šport robíme preto, aby sme boli najlepší. Bude to ťažká cesta, ale je len na nás, ako sa k tomu postavíme. Chceme sa dostať do štvrťfinále. Pobijeme sa o to. Dôležité bude nechať na ľade srdce aj dušu a bojovať do poslednej sekundy,“ prezrádza Sekera, ktorý si najlepšie odpočinie pri dobrom filme v kine i televízii a dobre sa odreaguje, keď si môže navariť večeru či obed.
Najťažšie obdobie zažil s Ruffom
Sekera strávil v Buffale prvých sedem sezón v NHL. V lete 2013 ho vymenili do Caroliny, kde odohral individuálne dosiaľ najvydarenejší ročník (11 gólov a 33 asistencií v 74 zápasoch). Počas ďalšieho zamieril pred koncom prestupového obdobia do Los Angeles a v lete 2015 sa na šesť rokov upísal Edmontonu.
Na prenikavejší tímový úspech v zámorí zatiaľ len čaká, v play off sa predstavil iba dvakrát a odohral osem zápasov. Najvýznamnejšie tak ostávajú najmä úvodné sezóny v Buffale, keď sa pomaličky dostával do prvého mužstva a získaval pevné miesto v zostave. Zdolávať pri tom musel občas aj nečakané prekážky. Nikdy si totiž príliš nerozumel s trénerom Lindym Ruffom.
„Mali sme neutrálny vzťah. Neboli sme práve najlepší kamaráti, ale ani sme si nenadávali. Nedokážem povedať, či bol férový. Každý robí veci podľa seba – pritom verí, že najlepšie. Niekto s ním súhlasí, iný nie. Mali sme rozpory, ale ja som bol hráč a on tréner. Musel som sa prispôsobiť, lebo hlavou múr nikdy neprerazíte. Mladý chalan, ktorý ešte nevie čo a ako, sa s takými vecami ťažko vyrovnáva. S odstupom času viem, že je to dosť o psychike. V NHL sa hrajú rôzne psychologické hry a niekedy nechýbajú ani zákulisné nehokejové ťahy,“ približuje Sekera.
Najviac ho trápilo, keď podľa vlastnej mienky odohral dobrý zápas, prípadne strelil aj gól, ale tréner ho v ďalšom posadil na tribúnu.
Foto: SITA
„Bolo ťažšie obdobie. Povedali mi len, že je to hra čísel a nič viac k tomu. Poriadne so mnou nekomunikovali. No nakoniec to dopadlo dobre,“ usmeje sa. Čo mu v ťažkých chvíľach najviac pomáhalo?
„Komunikácia s rodičmi, kamarátmi. Veľa mi pomohol aj agent, ktorý so mnou o mojej situácii hovoril. Vysvetlil mi, ako fungujú niektoré veci a tlaky. Niečo som začal chápať, ale sú hranice odkiaľ pokiaľ si človek môže nechať robiť zle. Potom sa už musíte postaviť sám za seba,“ dodáva Sekera.
Sabres opustil v lete 2013, keď ho vymenili do Caroliny. Ruff sa z klubu porúčal o čosi skôr vo februári. Vyhodili ho pre neuspokojivé výsledky v skrátenom ročníku. V Buffale pôsobil neúplných pätnásť sezón.