Pred ČEZ arénou prúdili davy, odchádzajúcich Rusov postupne vystriedali slovenské dresy, medzi nimi aj 66-ročný Cyril Daniš z Trstína, ktorý prišiel na hokej aj spolu s tromi vnúčatami.
"V Ostrave som nebol už 45 rokov, naposledy, keď som tu bol na vojne,“ rozbalil zaprášený balík spomienok dôchodca, ktorý nedokázal zakryť radosť a čiastočne i dojatie z návratu na Moravu.
V sobotu na zápase proti Dánsku nebol, v tej chvíli ešte ani netušil, že už o 24 hodín sa bude tlačiť vo fanzóne s tisíckami ďalších fanúšikov. "Lístky kupoval v piatok syn. Ani nedúfal, že ešte nejaké budú k dispozícii. Zrejme ich dali zopár do predaja na poslednú chvíľu,“ zamýšľal sa nad šťastím, ktoré ho spolu s vnúčatami postretlo.
Bez nich by do Ostravy určite nešiel. "A čože by som tu sám robil?“ pýtal sa. "Ale priznávam, že presviedčať ma dlho nemuseli. Som tu kvôli nim, chceli zažiť tú úžasnú atmosféru a ja pre nich spravím doslova všetko,“ tešil sa.
Duel proti Dánsku si pozrel aspoň v televízii. "Poviem vám, ja som bol nadmieru spokojný. Chlapci tie dva body vydreli, čo si veľmi cením. To, že sme stratili jeden, čert to ber, získali sme predsa dva. A to je podstatné,“ skonštatoval.
Na zápas skoro vstávať nemusel, keďže úvodné buly bolo naplánované na 16.15, do auta si sadol hodinu pred obedom. "Najviac by ma potešil titul, ale pokiaľ majú byť moje očakávania reálne, tak budem spokojný, ak Slováci postúpia zo skupiny,“ rozhovoril sa.
Otázka, či bol niekedy na hokejovom šampionáte, ho vôbec nezaskočí. "Áno, bol som. V roku 1996 v Trnave,“ prekvapil. O ďalšie vysvetlenie ho dvakrát prosiť nebolo treba. "Hrali sa tam ženské majstrovstvá sveta. Spomínam si, že za mnou sedeli Ivan Gašparovič a Ján Mitošinka, aj preto si to tak dobre pamätám.“ dodal.
Na hokej pravidelne nechodí, v televízii ho však poctivo sleduje. "V Trnave, kam to mám najbližšie, sa najvyššia súťaž nehrá,“ poznamenal s dovetkom, že je už najvyšší čas ísť si hľadať svoje miesta na štadión.