Z nenápadného chlapíka sa po striebornom svetovom šampionáte 2012 stala hokejová hviezda. Jána Laca vyhlásili v Helsinkách za najlepšieho brankára.
Začínal ako dvojka, spoľahlivými výkonmi si vypýtal miesto v mužstve Slovenska – a patril k najväčším oporám súdržného tímu. Čím všetkým prešiel, kým sa dostal na brankárske výslnie, naznačuje v rozhovore.
„Som rád, že z hokejovej cesty som nezišiel, aj keď som prežíval ťažšie chvíle,“ vraví 32-ročný rodák z Liptovského Mikuláša.
Potvrdíte, že ste sa za brankára prihlásili sám, keď bola bránka ešte vyššia než vy?
Bolo to tak. Mňa to od začiatku ťahalo do bránky. A som rád, že to aj tak ostalo.
Porušili ste rodinnú tradíciu. Váš otec hrával v obrane. Neodhováral vás, že ste si zvolili post, ktorý najviac bolí?
Nie, ba podporoval nás v tom, čo sme si vybrali. Nebol dôvod na odhováranie, videl, že ma to baví. Presadiť sa treba v útoku, v obrane – i v bránke. Zaujímavé na brankárovi je, že chytať môže len jeden. Je to špecifický post; individuálny v kolektíve.
Čím vás najviac prilákal?
(s úsmevom) Prischol mi. Mám staršieho brata. Keď v zime s dedinskou partiou hrával vonku hokej a ja som chcel pridať, voľné miesto ostalo len v bránke.
Z tej partie ešte niekto hráva hokej?
Z nej ani profesionálne hokej nik nehral. Boli to starší chalani, ktorí v zime mastili hokej a v lete futbal. Ako skoro na každom dvore.
Mali ste niekedy chvíľu, keď ste chceli s hokejom skončiť?
(po dlhšom rozmýšľaní) V mládežníckych ročníkoch som prešiel aj ťažšími obdobiami, ale rodičia ma vždy nejako podržali, dohovorili mi. Nenútili ma, a ja som z hokejovej cesty nezišiel. Vždy prevážil rozumný a zdravý úsudok.
Čo si predstaviť pod ťažším obdobím? Nechcelo sa vám skoro vstávať na tréningy?
To zasa nie. Odmalička som bol tréningový poctivec. Nikdy som nedospel do štádia, že by sa mi nechcelo ísť na tréning, alebo že by som chcel nadobro skončiť. Najnáročnejšia bola kolízia so školou.
Aký ste boli žiak a študent?
Na základnej škole som patril k dobrému priemeru. Na stavebnej priemyslovke to už bolo trošku zložitejšie. Mal som veľa rysovania, v treťom ročníku som už začal trénovať s mužmi Liptovského Mikuláša. Veľa som sa škole nevenoval, uprednostnil som hokej.
A teraz stavbársku profesiu využívate pri výstavbe vašej tréningovej haly.
Stavbárčinu som nedal úplne bokom, baví ma, ale trošku v inej podobe.
Čo považujete za vašu najcharakteristickejšiu vlastnosť, ktorá vám pomohla dostať sa tam, kde ste? Vaši rodičia zdôraznili trpezlivosť. Súhlasíte?
Áno. Trpezlivosť je namieste, mala by byť v každej činnosti, nielen v športe. Stala sa základom, na ktorej stojí moja kariéra.
Nebije sa s ambicióznosťou?
Úspechy nie vždy prichádzajú hneď. Kto nie je trpezlivý, neraz sa vráti z kratšej cesty – a úspech ho možno čakal za najbližším rohom. Ak športovec nemá ambície, tiež asi nič veľké nedosiahne. Je dobre byť ambiciózny a zároveň aj trpezlivý. To sa vzájomne nebije.
Kedy vám trpezlivosť priniesla pomyselnú ružu? V Donecku, keď ste v tejto sezóne kryli chrbát Kanaďanovi Leightonovi a dlhší čas ste boli náhradníkom?
Aj vtedy, ale učil som sa jej od začiatku mojej kariéry. Počas pôsobenia v slovenskej extralige sa vyskytli aj nepríjemné situácie, keď nebolo všetko v poriadku. Prišla aj sezóna, v ktorej som nemal zmluvu, začínal som v prvoligovej Detve. Mohol som to zabaliť a nechať to tak. Trpezlivosť sa mi oplatila, netrvalo dlho a všetko sa obrátilo na dobré.
Vylúčili vás niekedy do konca zápasu?
To nie, ale na dve minúty áno. Niekedy sa priestupok pritrafí, ale do nejakých veľkých bitiek som sa nezaplietol.
Navonok pôsobíte veľmi pokojne, aj v bránke. Je to naozaj tak – alebo len nechcete dávať najavo emócie?
Emócie neprejavujem nejako extrémne – ani pri radosti, ani pri smútku. Som pokojný človek. Samozrejme, viem sa aj tešiť. Bolo by zvláštne, keby som sa po zisku striebornej medaily na majstrovstvách sveta pred dvomi rokmi neradoval. Spontánne sme sa tešili všetci, dosiahli sme skvelý úspech.
Kde máte trofeje z Helsínk 2012 – striebornú medailu a ocenenie za najlepšieho brankára majstrovstiev sveta?
Majú ich vo vitrínke moji rodičia. Ja aj tak takmer celý rok nie som doma. A keď k našim niekto príde, tak si ich môže pozrieť.
Máte nejaký zápas, ku ktorému sa najradšej vraciate? V ktorom ste podali najlepší výkon?
Ani nie. Ako sa netreba vracať k nevydareným zápasom, tak ani k dobrým, či najlepším. Treba na ne rýchlo zabudnúť, lebo prídu nové.
Vyhodnotili ste si sám pre seba bod zlomu, od ktorého vaša kariéra nabrala úspešné smerovanie?
Jednoznačne sa ním stala sezóna v popradskom Leve. Keby neprišla, sotva by som dostal pozvánku do slovenskej reprezentácie. Káhael je v Európe top-liga, som veľmi rád, že v Leve som si ju mohol zahrať. Reštartoval som moju kariéru.
Vyvíja sa tak, ako ste plánovali? Prípadne lepšie?
Vždy je dobré mať nejaké plány, podobne ako v živote. A vyrovnať sa so všetkým, čo prinesie. Keď s hokejom skončím, budem môcť zhodnotiť, čo mohlo byť lepšie, čo nie. Momentálne som spokojný. Chcel by som chytať čo najdlhšie, lebo ma to stále baví. Veľa bude záležať aj od zdravia. Dúfam, že nestratím zdravý úsudok voči sebe samému, kedy skončiť. Kým ľudia okolo mňa sú a budú voči mne pozitívni, je signál, že ešte mám formu, že je všetko v poriadku.
Kto má v Kontinentálnej hokejovej lige najtvrdšiu strelu? A v súčasnej slovenskej reprezentácii?
V každom tíme sú hráči s tvrdou strelou. Spravidla sú to obrancovia, strely od nich dajú najviac zabrať. Neviem odhadnúť, ktorý z nich páli najsilnejšie.
Minuloročný svetový šampionát ste vynechali pre zranenie. Ako by ste porovnali atmosféru v kabíne spred dvoch rokov so súčasnou?
Je podobná, rovnako žičlivá. Do reprezentácie prišli noví chalani, každý sa snaží získať miesto v tíme, každý cíti šancu. Opäť je v kabíne veľa odhodlania a bojovnosti.
Spomeniete si, ako ste prežívali zlatú eufóriu, keď sa hokejisti Slovenska stali v roku 2002 majstrami sveta?
Veľké úspechy sú presne na to, aby si malí chlapci i začínajúci hokejisti upevnili motiváciu, že môžu v športe dosiahnuť aj zlaté méty. Je úžasné, keď niečo veľké vyhráte. Môžem to potvrdiť aj z vlastnej skúsenosti.
Snívali ste aj o pôsobení v NHL?
Keď som začínal, v NHL sme mali podstatne viac hráčov než teraz. Vždy je dobré sa nejako motivovať a pokúsiť sa niekam posunúť. Ja som však realista, NHL u mňa už neprichádza do úvahy. Hokej si však chcem ešte užívať – či v klube alebo v slovenskej reprezentácii.
Veľmi sa zmenil váš život po zisku striebra na svetovom šampionáte v Helsinkách 2012, kde vás vyhlásili za najlepšieho brankára? Scelebriteli ste?
Zmenil-nezmenil… Ja som sa nezmenil, no je to troška iné, keď idete niekam do mesta s rodinou. Viac ľudí ma spoznáva, sem-tam si niekto vypýta podpis. Väčšinou je to v norme. Fungujem tak isto ako predtým.
Kedy ste do pozápasového víťazného repertoáru zaradili rybičky a divákov ste zabavili hádzaním sa strmhlav na ľad?
Ani si už nespomeniem. Možno počas pôsobenia vo Zvolene…
Nešli ste proti svojej prirodzenosti? Patrí šoumenstvo k brankárom?
Vtedy som to tak cítil. Keď cítite, že je to správne, tak to urobíte. Sú momenty, keď sa nesnažím nič hrať, ale zároveň chcem vyjadriť radosť. Vtedy mi to nerobí nijaký problém.
Potrpíte si na nejaké rituály?
Keby ma niekto sledoval pri rozcvičke, pri zaužívaných veciach, ktoré robím v deň zápasu, možno by povedal, že nejaké rituály našiel. Za tie roky som si na istý režim navykol a beriem ho ako samozrejmosť. Nerobím nijaké extra veci. Nikde sa nezatváram, nemeditujem. Mám svoj zautomatizovaný postup. Najprv si obujem pravú topánku s korčuľou, tak, ako pri bežnom obúvaní. Za rituál to nepovažujem.
Kedy sa v deň zápasu začínate naň sústreďovať?
Na zápas musíte byť pripravený stále, nielen v deň, keď naň nastúpite. Začínam naň myslieť už na tréningu deň pred tým. Niektoré veci si treba pripraviť, vyskúšať. Deň zápasu je špecifický, režim je trošku iný. Spravidla dve hodiny pred zápasom sa už koncentrujem na to, aby som podal čo najlepší výkon. Niektorý brankár sa pohrúži sám do seba, no mne nerobí problém zhovárať sa so spoluhráčmi, nevyrušuje ma ani hudba v kabíne. Stišujem sa postupne.
Keď dostanete lacný gól, dlho vás škrie? Trápia vás prehry?
Počas zápasu sa snažím pustiť lacný gól z hlavy, nemá zmysel sa nejako rozptyľovať, či bol lacný alebo nie, kým sa stretnutie neskončí. Po zápase si sám, prípadne s trénermi zhodnotíme, čo sa dalo urobiť lepšie.
Na ktorú časť brankárskeho výstroja si najviac potrpíte?
(po dlhšom rozmýšľaní) Nepovedal by som, že na nejakú časť si potrpím viac, na inú menej. Čo sa týka opotrebovania, nemám rád úplne nový výstroj. Chvíľu trvá, kým mi sadne; ale ani veľmi opotrebovaný. Na sezónu mám jedny betóny a väčšinou dve vyrážačky a tri lapačky. Teraz mi prišli nové betóny, ale neviem, či si ich zoberiem.
A prilba?
Niekoľko rokov mám jeden model, ten mi vyhovuje. Farebné motívy riešim podľa klubovej príslušnosti. V posledných rokoch mi ich navrhuje kamarát Miro Chovančík z Liptovského Mikuláša. Venuje sa dizajnu, spolu dáme dokopy finálnu verziu.
Symbolizuje päťdesiatka na drese nejaký význam?
To sám neviem… Dlho som mal na drese štyridsaťjednotku. Po tom zlom roku, počas ktorého som pôsobil aj v Detve, som chcel niečo zmeniť. Začal som číslom na drese, vybral som si päťdesiatku.
Nedá sa to obísť. Určite sa vrátite do iného Donecka, než z akého ste po klubovej sezóne odišli. Neobávate sa vyhrotenej situácie na Ukrajine i v meste, v ktorom pôsobíte?
Od času, ako sa začali na Ukrajine nepokoje, rodina i známi nám vyvolávali, čo sa deje, či sme v poriadku, ako to tam vyzerá. Sledovali situáciu z médií, no realita bola iná. Kým sme boli v Donecku, mesto žilo normálne, bez akýchkoľvek obmedzení. Teraz sa však situácia v porovnaní s predchádzajúcou, ktorú som spomenul, zhoršila. Nejaké informácie mám, vývoj sledujem. Dúfam, že sa nezhorší tak, že by to skomplikovalo účinkovanie Donecka v KHL.
Ako si od hokeja najlepšie oddýchnete?
Asi doma po sezóne. Počas nej ste v ustavičnom kolotoči. Aj keď sa vyskytne pár dní voľna, hokej sa nedá celkom vypustiť z hlavy. Snažím sa čo najviac venovať manželke a šesťročnej dcérke Linde. Zoberiem ich na nejaký výlet, niečo im ukážem.
Čo vám spôsobí najväčšiu radosť? Čím sa viete odmeniť?
Na autá veľmi nie som, beriem ich ako nevyhnutnosť, aby som sa bezpečne dostal tam, kam chcem a potrebujem. Veľmi rád lyžujem, v okolí Liptovského Mikuláša sú vynikajúce podmienky, ale cez sezónu na to nemám čas – a ešte som mal aj zranené koleno. Keď skončím s kariérou, určite si to vynahradím.
Ste manuálne zručný?
Nemám problém niečo navŕtať, poradím si s bežnými opravami.
Aká hlavná pohnútka vás viedla k postaveniu tréningovej hokejovej haly v rodnom meste?
S mojimi spoločníkmi – jeden z nich je amatérsky hokejista – sme sa bavili o podmienkach pre hokej v Liptovskom Mikuláši. Priestoru na ľad nie je veľa, registrovali sme, že v niektorých mestách pribudli a fungujú nenáročné tréningové haly. Videli sme, že majú opodstatnenie, tak sme začali rozmýšľať o podobnej aj u nás. Pustili sme sa do výstavby, verím, že nejde o vyhodené prostriedky. Záujem o hokej v Liptovskom Mikuláši je, veľa detí v zime korčuľuje. Som presvedčený, že hala bude využitá, ide o zmysluplnú záležitosť.
Kedy ju otvoríte?
Koncom júna.
Miro Šatan, staronový kapitán slovenskej reprezentácie, sa počas prípravných zápasov vyslovil, aby ste si súčasnú formu zabalili do igelitu a vzali na majstrovstvá sveta do Minska. Poslúchnete ho?
Mali by sme si ju zabaliť spoločne s Mirom. Aj on hral výborne, snažili sa aj všetci chalani. Odohrali sme lepšie i horšie zápasy, na to slúži príprava. Dúfam, že forma každého z nás vygraduje na šampionáte.
Slovensko ho začína proti Česku. Pred dvoma rokmi ho v semifinále zdolalo, na olympijskom turnaji v Soči mu podľahlo. Na rade je opäť víťazstvo…
Ak berieme takúto postupnosť, tak áno. Bodaj by to tak vyšlo.
Čo vám prvé napadne pri spomienke na Soči?
(po chvíľke) Z hokejovej stránky to nebolo dobré, neukázali sme tam takmer nič, výsledky nestáli za nič. Z tohto pohľadu prevládalo sklamanie. Na druhej strane som videl pokope najlepších športovcov na svete, mám na to príjemné spomienky. Dodávajú mi silu i ďalšiu motiváciu. Celé prostredie v dejisku od ubytovania až po krásne štadióny na mňa pôsobilo veľmi pozitívne.