Nemalý podiel na tomto úspechu má aj skúsený 42-ročný obranca Juraj Ďurčo. „Priznám sa, že líderskú pozíciu som neočakával. O to viac sa z nášho umiestnenia teším,“ vraví bývalý slovenský reprezentant.
Nepodceňovali ste sa zbytočne?
Som realista. To, čo sa nám podarilo, je vskutku veľká vec. Pred sezónou sa rozprávalo o iných mužstvách – veď Bratislava Capitals má aj reprezentantov. Ale povedzme si pravdu: vôbec nič im to nezaručuje. V Topoľčanoch síce pracujeme v skromnejších podmienkach, ale máme tu vyvážené mužstvo – mladších i starších. Najmä bojovníkov.
A obrovskú podporu…
Veru. V poslednej dobe máme plný štadión, ľudia tu hokej žerú. Človek, ktorý sa v živote nevenoval profesionálnemu športu, zrejme nedokáže doceniť, čo znamená podpora zaplnených tribún. Je to neuveriteľná energia a psychická vzpruha – viete, ako veľmi ich v tej chvíli chceme potešiť?
Sú Topoľčany hokejové mesto?
Určite áno. Hokej tu dominuje dlhé roky – nevravím, že sme tu mali vždy plný štadión, ale záujem tu bol stále. Určite nepreženiem, ak poviem, že dnes sa mesto zbláznilo. Naposledy sme mali v hľadisku tri a pol tisíc nadšených ľudí.
Foto: Marcela Topič
Pohnú takéto emócie aj so 42-ročným chlapom, ktorý už v hokeji zažil kadečo?
O tom nepochybujte (smiech). Popri tom všetkom si zaspomínam na staré dobré časy zo začiatku kariéry, keď sme s trenčianskou Duklou pravidelne bojovali o titul a hnala nás vypredaná aréna. Je to dobrý pocit, ktorý ma v týchto dňoch mimoriadne napĺňa.
Až tak, že sa vždy ráno tešíte na ľad?
Nuž, nie každé vstávanie z postele mi je príjemné, niekedy ma už aj bolí. Našťastie, zakaždým sa rozhýbem. Do Topoľčian cestujem s radosťou, teším sa na partiu v kabíne aj na to, ako si zašpásujeme, či na ostrý tréning. Nakoniec, to všetko patrí do života hokejistu.
Patria Topoľčany medzi favoritov na postup?
V uplynulých dňoch som to už niekde počul. Ale verte mi, mám svoje roky, niečo som už odohral, vôbec nemám potrebu zapodievať sa tým, čo bude v marci. Žijem pre súčasnosť a užívam si aktuálne chvíle. Chcem, aby sme aj naďalej vyhrávali a čo sa má stať, nech sa stane. Napokon, predčasné myšlienky na play off by nemuseli robiť dobrotu.
Napriek tomu, trúfli by ste si ešte na extraligu?
Možno aj áno. Ale to by som musel v lete poriadne zabrať (smiech).
Ako často trénujete?
Každý deň. V druhej lige sú hracími dňami streda a piatok – víkend máme buď voľný, alebo v nedeľu večer trénujeme.
Má hokejový veterán nejaké úľavy?
Zatiaľ ich nepotrebujem. Možno ten nedeľňajší tréning si niekedy odpustím, ale inak nič. Robím to, čo ostatní.
Foto: Marcela Topič
Druhá najvyššia súťaž je v porovnaní s extraligou výrazne menej na očiach. Aká je to liga?
Extraliga je určite kvalitnejšia, inak by to predsa nemalo logiku. Ale aj naša súťaž sa zlepšila. Pôsobia v nej vyrovnané mužstvá a každé z nich si môže trúfnuť aj na najlepšie tímy. Pribudli kvalitní hráči – napokon, pozrite sa na súpisku Bratislava Capitals. Čo sa týka podmienok, v Topoľčanoch nám nič nechýba, máme tu prakticky všetko – dobré zázemie a najmä výplaty chodia načas.
Pred pár rokmi ste ešte hrali za Nové Zámky. Obstoja Topoľčany v porovnaní s extraligistom?
Je tam obrovský rozdiel. Ale zrejme inak, ako by ste čakali. Nové Zámky sú vyložene amatérskou organizáciou s nekompetentným vedením, celé je to tam zhnité. Popísalo sa o tom už veľa, nepotrebujem to ďalej rozmazávať. Ale poviem to takto: tento klub ani zďaleka nepovažujem za extraligový.
Za mladých čias ste hrávali aj s rovesníkom Zdenom Chárom. Zaspomínate si občas?
Spolu sme vyrastali, na ľade sme sa stretávali od žiackych čias. Avšak keď sme prešli k dorastencom, Zdeno bol v béčku. A viezlo sa to s ním dlho. Trápil sa, odpisovali ho. Jeho príbeh je známy, všetci vedia, ako sa vyvíjala jeho kariéra.
Nevideli ste na ňom žiadny náznak výnimočnosti?
Boli to zvláštne časy. Nikto z trénerov si ho nechcel zobrať na triko. Nesmiernou vôľou sa mu nakoniec podarilo niečo neuveriteľné. Dostal šancu a dokonale ju využil. Klobúk dolu pred ním.
S aktívnou kariérou sa stále nechce lúčiť, prispôsobuje tomu aj životosprávu. Čo robíte vy pre hokejovú dlhovekosť?
Nič špeciálne. Doprajem si čokoľvek – samozrejme, v obmedzenej miere. Pomáham si strečingom, posilňovňou či bicyklom. Ale žiadne veľké veci, telo už iba udržiavam.
V Trenčíne ste v 90-tych rokoch hrávali po boku skvelých hráčov. Ktorý z nich bol pre vás tým naj?
Ťažko povedať, súpiska bola natrieskaná veľkými menami. Začínal som po boku Roba Pukaloviča, ktorý mi veľmi pomohol. Jánoš, Daňo, Pardavý aj Paukovček boli skvelí. Zažil som aj oboch Mariánov – Hossu i Gáboríka.
Z oboch zrejme sršal obrovský talent…
Jednoznačne. O NHL som v ich prípade vôbec nepochyboval. Boli to rozumní chalani, ktorí to mali v hlave správne upratané. Hossa sa medzi seniormi chytil už v prvej sezóne, Gáborík detto – ihneď ho bolo na ľade cítiť.
Počas kariéry ste okúsili hokejový život v Amerike, Anglicku, Česku, Nórsku i Maďarsku. Kde bolo najlepšie?
Každý kút sveta má niečo do seba. Zámorie bola obrovská skúsenosť, ale nad všetkým čnie Nórsko. Strávil som tam štyri sezóny a po všetkých stránkach to boli perfektné roky. Sú tam príjemní ľudia, aj súťaž mala solídnu úroveň, hralo v nej veľa cudzincov. V Nórsku to bol pokojný a zároveň veľmi príjemný život. Nič mi tam nechýbalo. Na druhej strane – akokoľvek mi bolo dobre, vždy ma to ťahalo domov.
Foto: Marcela Topič
Hokejisti majú po kariére neraz problém uplatniť sa na trhu práce. Nezväčšuje nadštandardne dlhá kariéra váš hendikep?
Niečo na tom bude. Medzi sezónami už mám aj nejaké nehokejové aktivity, ale po kariére by som sa možno chcel vydať inou cestou.
Hokejovou?
Je to možné. V tejto chvíli však nič nie je isté.
Do seniorského hokeja ste vhupli v sezóne 1995/1996. Skúste porovnať vtedajšiu súťaž s tou dnešnou…
Aktuálne je to silovejšie, viac sa korčuľuje aj napáda. Na druhej strane mi chýbajú kreatívni a šikovní hokejisti. Takých aby ste dnes hľadali s lupou. Naraziť súpera na mantinel vie každý, ale byť rozdielovým hráčom je kumšt. Dnešná mládež je výlučne zameraná na hokej – poznám takých, ktorí nevedia kopnúť do lopty alebo udrieť raketou do loptičky. Moja generácia si niečo také ani nevedela predstaviť.
Spomenuli ste dnešnú mládež – hovorí sa o nej, že je sebavedomá a spravidla neprimerane drzá. Je to tak aj v kabíne?
(smiech) Jasné, oni žijú inde, majú iný svet. Mazáctvo bolo neoddeliteľnou súčasťou mnohých generácií, dnes musím stokrát zopakovať, že treba poupratovať a pozbierať puky. My sme to museli, dnes to treba pripomínať.