Foto: SITA, Tomáš Somr
„Záujem Dukly ma potešil. Bývame v Bratislave, máme to bližšie domov než z Česka, babičky a dedkovia častejšie uvidia vnuka,“ vraví odchovanec Prešova.
Štyri zápasy, štyri víťazstvá. Čo sa skrýva za povzbudzujúcim úvodom?
V príprave sa nám až tak nedarilo, o to je to krajšie. Do Dukly ma pritiahli najmä mená – trénerov Petra Oremusa a Jána Pardavého a spoluhráčov Branka Radivojeviča a Tomáša Bulíka. Vraveli mi, že v Trenčíne sa tvorí dobrá partia. Vyhovuje mi aj herný systém, ako mi ho naznačili – aktívny hokej s pukom i bez neho. Veľa vecí sa cez leto očistilo, z chalanov akoby spadli okovy. Svedčia o tom doterajšie výsledky. Dva zápasy sme strhli v náš prospech v záveroch – v Poprade a doma v predĺžení proti Banskej Bystrici.
Neodrádzalo vás, že Dukla hrala v minulej sezóne o záchranu?
Vôbec nie. V hokeji som zažil všeličo. Keď Banská Bystrica postúpila do najvyššej súťaže, ozývali sa hlasy, že ako rýchlo prišla, tak rýchlo aj vypadne. Podobne sa hovorilo aj o Hradci Králové, keď tam klub prešiel z Českých Budějovíc. A Hradec získal v minulej sezóne bronz, vždy bol v prvej šestke. Niekedy situáciu ovplyvní hlúpy gól, prídu zranenia, choroby, nebodaj tragická udalosť – a sezóna sa zlomí.
S majstrom prišla Dukla o jediný bod. Ako sa vám hralo proti mužstvu, z ktorého ste sa odrazili aj do slovenskej reprezentácie?
Proti Banskej Bystrici sme podali asi náš najlepší výkon. Väčšinu zápasu sme dominovali, súper potrestal našu chybu a vyrovnal. V predĺžení sme rozhodli, aj víťazstvo za dva body si ceníme ako trojbodové. Na pôsobenie v Bystrici veľmi rád spomínam, no mužstvo sa odvtedy dosť zmenilo.
Aké úlohy máte v Dukle? Prídete si aj na ofenzívne chúťky?
V Česku mi ofenzívne chúťky trochu okresali, priorita bola maximálna sústredenosť vzadu. Teraz je to tak päťdesiat na päťdesiat. S Tomášom Starostom velíme obrane, sme v nej najskúsenejší hráči, na zodpovednosť sme zvyknutí. Dbáme aj o to, aby v kabíne všetko fungovalo, radi poradíme mladším, prípadne ich usmerníme.
V nedeľu Dukla vyhrala 3:0 v Žiline, ktorá v piatok nastrieľala Nitre desať gólov. Nastala zvýšená taktická pohotovosť?
Vedeli sme o tom od piatka večera, odvtedy sme sa začali na zápas pripravovať. Povedali sme si, že ak udržíme začiatok a nepustíme domácich do tlaku, zahrá nám to do karát. Tak sa aj stalo, ba rýchlo sme sa ujali vedenia, v prvej tretine sme strelili tri góly. Také škaredé, až boli pekné (smiech), lebo aj dorážky môžu byť nádherné. Potom sme priebeh už kontrolovali.
Foto: SITA, Ivan Fleischer
Hrali ste niekedy pred prázdnym hľadiskom?
V živote som taký zápas ešte nehral. Možno nám to aj pomohlo. Akoby na domácich doľahlo, že si nemali s kým užiť piatkovú radosť z vysokého víťazstva. Z počutia som vedel, že Žilinčania pykajú za neprístojnosti fanúšikov ešte z minulej sezóny. Na hokejovom zápase musí byť bezpečne, to bez debaty.
Na Vianoce to budú tri roky, čo vám odstránili nádor na semenníku. Aké náročné bolo vrátiť sa k vrcholovému hokeju?
Vtedy som pomýšľal aj na koniec kariéry. Paradoxne som bol jediný, nik z ošetrujúcich lekárov mi po kontrolách hokej nezakázal. Návrat na ľad bol veľmi náročný, po prvých tréningoch som ledva chodil, ale časom sa všetko urovnalo. Chodím na kontroly, cítim sa dobre a verím, že ešte niečo pekné v hokeji dosiahnem.