Dvadsaťročného mladíka Marca Hochela zastavili vážne ťažkosti s chrbticou. „Lekári mi povedali, že keď budem pokračovať, hrozí mi ochrnutie,“ uviedol smutne rodák z Trenčína. Hokejovú derniéru absolvoval v žilinskom drese.
Kedy sa začali vaše zdravotné ťažkosti?
Bolo to pred svetovým šampionátom dvadsaťročných. Vôbec si nepamätám, pri ktorom zákroku sa to stalo. Najskôr som tomu neprikladal prílišnú vážnosť. Myslel som si, že mám len prechladnuté kríže. Nosil som dva mesiace bedrový pás, ktorým som si ich zohrieval. Neprechádzalo to, šiel som k doktorovi. Diagnóza bola krutá: prasknutý stavec a poškodené platničky. Niekoľko mesiacov som dostával injekcie a postupne sa to zlepšovalo. Prišiel však ďalší náraz, ktorý mi to zhoršil ešte viac.
Ako sa nepríjemné zranenie prejavovalo?
Druhý náraz mi poškodil platničku a bolesť vystreľovala do nôh. Nemohol som si poriadne ani zaviazať korčule. Musel som sa opierať o koleno. Na ľade sme neustále v predklone, zapájame chrbát a pritom som trpel. V posilňovni som si vyberal cviky, ktoré môžem robiť. Lámalo ma pri drepoch. Raz som aj spadol a ľudia si mohli myslieť, že ich neviem robiť. Bol som na rôznych vyšetreniach. Doktori mi povedali, že keď budem pokračovať v hokeji, môžem si to ešte viac poškodiť. Dokonca by mi hrozilo aj ochrnutie.
Čo znamená pre dvadsaťročného mladíka ukončenie kariéry?
Doteraz som nepoznal nič iné len hokej. Žil som ním od dvoch rokov. Nemal som ešte ani prípravkársky vek a otec ma už začal brávať na tréningy. Vstával so mnou každé ráno, odmalička som sa tomuto športu oddal. Škole som sa príliš nevenoval. S celou rodinou sme mali dlhú debatu. Všetci si želali, aby som bol úspešný, ale určite by ich mrzelo, keby to pre mňa skončilo trvalým následkom. Mrzí ma, že rodičia do mňa investovali kopec času, energie i peňazí a takto sa to skončilo (povzdychne si).
Operácia neprichádzala do úvahy?
Sú to veľmi riskantné operácie a neviem, či chcem takto hazardovať. Hokej je celý môj život. Avšak obetovať kvôli nemu svoje zdravie a riskovať ešte väčšie následky, si netrúfam.
Je šanca, že sa váš stav môže v budúcnosti zlepšiť?
Lekári tvrdia, že časom sa to môže dať dohromady. Po prvom zranení trvalo zopár mesiacov, kým sa to zlepšilo. Teraz sú to len špekulácie. Môže sa to ťahať veľmi dlho. Komunikoval som s rôznymi ľuďmi, ktorí majú podobné ťažkosti. Povedali, že sa to príliš nezlepšuje. Platničky sú citlivá vec.
Obmedzuje vás bolesť aj bežnom živote?
Aj teraz, keď spolu rozprávame, ma to bolí. Nemôžem sa vôbec predkloniť. Už dlhšie chodievam na rôzne stabilizačné cvičenia, masáže a elektroliečbu. Postupne strácam dôveru. Niekedy mám pocit, že sa mi to zhoršuje.
Ako zareagovali na vašu situáciu spoluhráči, tréneri či kamaráti?
Niektorí kamaráti mi nadávali. Ja som si to však nevybral. Ako by som aj mohol… Nie je ľahké skončiť po osemnástich rokoch s niečím, čo vás napĺňalo a dávalo zmysel života. Doteraz som poznal len hokej, nič iné. Teraz ostalo prázdno. Nedá sa to ani vysvetliť.
Nezanevriete na hokej?
Určite nie. Väčšinu kamarátov mám z hokejového prostredia. Stretávam sa s nimi, budem ich naďalej sledovať a chodiť povzbudzovať na zimný štadión.
Nechýba vám už kabínový smrad a pravidelné tréningy?
Kabínový smrad? Definovali ste to výborne. Bude to úplne iný svet. Už teraz sa cítim zvláštne v normálnom živote. Som akýsi nesvoj, neviem to ani popísať (odmlčí sa).
Foto: SITA/AP, Paul Chiasson
Veríte, že si ešte niekedy obujete korčule a zahráte hokej?
Pevne verím, že sa to ešte dá dohromady. Pokúsim sa o malý zázrak. Momentálne si to neviem predstaviť. Môže to trvať rok i viac. Ktorý klub bude mať po takej dlhej dobe o mňa záujem…
Na aké momenty z krátkej hokejovej kariéry budete spomínať?
V čerstvej pamätí mám stále juniorský šampionát, na ktorom sme získali bronzové medaily. Ten turnaj bol úžasný. Zažil som nefalšovanú atmosféru, jedinečný kolektív, ktorý dosiahol výnimočný úspech. Nezabudnem ani na bežné momenty z hokejového detstva, keď sme chodili na rôzne mládežnícke podujatia.
Kde hľadáte momentálne zmysel života?
Keďže som nemal inú možnosť, musel som sa rozhodnúť pre niečo iné. V súčasnosti si budujem kariéru manažéra v poisťovníctve. Výrazne mi pomáha môj bratranec. Ešte sa stále hľadám a neviem, čo budem vlastne robiť.
Neuvažovali ste, že ostanete v spojení s hokejom?
Rozmýšľal som aj nad trénerskou kariérou. Potom som si predstavil, akoby som trpel, keď uvidím hráčov na ľade a nebudem sa môcť k nim pridať. Ešte som mladý, času mám dosť. Možno si urobím trénerské kurzy a možno aj školu. Hokejový fanúšik ostanem dozaista. Už navždy.