„Určite mi pomohla účasť na majstrovstvách sveta a na olympijských hrách. Bez reprezentačných štartov by som sa do KHL určite nedostal,“ tvrdí strieborný medailista z MS 2012 v Helsinkách.
Čo pre vás znamená prestup do KHL?
Veľmi sa teším, že som dosiahol ďalšiu métu, na ktorú budem môcť po skončení kariéry spomínať. Dostal som sa do vynikajúcej ligy. Samozrejme, nestačí mi, že som tu. Som cudzinec, takže musím hrať lepšie ako domáci hráči, musí ma byť na ľade vidieť. Keby sa mi nedarilo, rýchlo príde reakcia klubu. Som si vedomý, čo musím robiť. Azda to bude fungovať.
Na podpis zmluvy ste dlho čakali. Ako ste to prežívali?
Ako kedy, mal som lepšie i horšie obdobia. Bol som s tímom už na letnom sústredení v Pardubiciach a odvtedy som vedel, že by som mal s Vladivostokom podpísať zmluvu. Do 9. septembra však mali v klube zákaz podpisovať kontrakty s cudzincami. Pri ústnej dohode nikdy neviete, čo sa môže stať. Trvalo to tri týždne. Musel som sa pripravovať individuálne, ostal som bez zápasového rytmu, čo bolo náročné. V takej situácii vám občas napadne, že to nemusí skončiť dobre.
Prečo s vami nemohli podpísať zmluvu skôr než 9. septembra?
Neviem. Len mi povedali, že dovtedy nemôžu podpísať žiadneho legionára. Neviem, či o tom nerozhodol gubernátor. Mali tam v ten deň voľby a možno to s nimi súviselo. Ani som sa o to nestaral. Sústredil som sa len na to, aby som bol čo najlepšie pripravený, keď sa ozvú.
Aj priamo vo Vladivostoku ste na prvý zápas čakali viac ako týždeň…
Tu to už bolo v pohode. Museli sme s Vojtom Polákom absolvovať všetky vyšetrenia, vybaviť si pracovné povolenie a víza. Trvalo to síce desať dní, ale každý deň sme mali čo vybavovať. Už sme obaja vedeli, že je dobre a onedlho naskočíme do zápasu.
Bolo takto jednoduchšie aklimatizovať sa?
Pomohlo mi to. Moja prvá myšlienka po príchode bola, že by som chcel čo najskôr hrať, ale spätne som zistil, že to takto bolo lepšie. Na tretí deň ma skolila viróza, chytil som silnú zimnicu a teploty – aspoň som sa odvtedy dal dokopy.
Mužstvu sa zatiaľ nedarí, má len šesť bodov. Cítiť to na atmosfére?
Som realista, hráme to, na čo máme. Samozrejme, vždy je čo zlepšovať, ale nebudeme zdolávať najlepšie tímy ligy. Na druhej strane, mužstvá, ktoré sú bodovo aj kvalitatívne okolo nás – ako Riga alebo aj Slovan – musíme doma porážať. Naša najväčšia slabina je, že oveľa lepšie hráme s papierovo silnejšími tímami ako s tými, ktoré sú slabšie.
Aký náročný bol prvý zápas?
Veľmi. Štyri mesiace som nehral a vhupol som do veľmi rýchlej ligy, kde máte na každé rozhodnutie menej času. Verím, že to bude od zápasu k zápasu lepšie. Vstup do KHL bol pre mňa aspoň o to jednoduchší, že sme nastúpili proti Slovanu a na druhej strane som videl známe tváre.
Nastúpili ste vo štvrtom útoku. Je to len dočasne?
Predpokladám, že ma vzali, aby som bol jedným z lídrov. V klube vedia, že som bol v náročnej pozícii, preto ma nechali trošku sa rozpozerať vo štvrtom útoku. Po 20 minútach by som asi na druhý deň ani nechodil. V tretej tretine som však už hral viac než dovtedy. Keď vám chýba zápasová prax, na hokejke nemáte pokoj. Postupom času by sme s Vojtom mali hrať spolu.
Je pre vás výhoda mať ho po svojom boku?
Rozumieme si mimo ľadu a vždy je ľahšie ťahať to vo dvojici. On je v Rusku už tretiu sezónu, vyzná sa, ovláda ruštinu. Ani mňa by však niekto len tak nepredal. Po rusky viac rozumiem ako rozprávam, ale pomaly sa už dostávam aj do základných fráz. Ešte som sa však neodvážil naplno rozprávať ako by som chcel.
Učili ste sa ruštinu?
V škole nie, som samouk. Ruština sa mi vždy páčila, rovnako sa mi páči ruská hymna. Uznávam aj Putina. Rusko mám rád. Azbuku som sa naučil sám, keď sme boli s dvadsiatkou na turnaji v Rusku. Študoval som nápisy na budovách a obchodoch, spoznával písmenká, teraz už viem čítať.
Ako sa vám páči Vladivostok?
Mesto je úžasné. Prímorské, krásne. Máme bázu na ostrovčeku, kam sa prechádza cez nádherný veľký most, ktorý je dominantou mesta. Aj počasie máme zatiaľ krásne, ešte sa dá aj kúpať v mori. Klobúk dole, na Rusko sa to tu vôbec nepodobá.
Dlhý čas budete bez syna Mareka. Ste na to pripravený?
Pochopiteľne, je mi za ním smutno, ale vedel som, čo ma čaká. Malý príde za mnou, keď budeme mať domácu šnúru zápasov. Ešte neviem, kedy presne, ale určite by mal prísť raz do konca novembra a potom aj po Novom roku. Situáciu mi zjednodušuje aspoň to, že mesto je pekné a cítim sa tu dobre. Sme zatvorení na báze, ale vôbec mi to neprekáža. Mám pocit, že sa tu budem zdržiavať aj dobrovoľne.
Aké bolo lúčenie?
Ťažké. Hovoril som mu, že idem ďaleko do Ruska a dlhšie sa neuvidíme. Má však ešte len štyri a pol roka a keď som mu to vysvetľoval, príliš ho to nezaujímalo (úsmev). Občas mi zavolá, že mu chýbam. Ešte to nie je také zlé, ako som čakal.
Hokej má rád, pozeral váš prvý zápas?
Nemal ako, lebo ho nikde nevysielali. Neviem prečo, písali mi naši aj rôzni známi, že ma chceli vidieť. Z pohľadu môjho výkonu možno bolo aj dobre, že to televízie nevysielali (smiech).
Hrali ste na olympiáde, majstrovstvách sveta, teraz ste v KHL. Zažívate najlepšie obdobie kariéry?
Ani predtým som nemal za sebou zlú kariéru, ale vždy môže byť aj úspešnejšia. Som rád, že som v KHL, navyše ďaleko na východe. Tu je úplne iná mentalita než v Európe – bude to pre mňa veľká škola života.
Doteraz ste pôsobili len v Česku a na Slovensku. Verili ste, že sa môžete dostať aj do KHL?
Dôležitý faktor bola reprezentácia. Kľúčovú úlohu zohralo, že som hral na olympiáde aj na majstrovstvách sveta. Na rovinu – keby som hral len slovenskú ligu, do KHL sa nedostanem. Som rád, že som v národnom tíme dostal príležitosť, verili v moje herné schopnosti.
Na budúci rok sa MS uskutočnia na Slovensku. Bude jednoduchšie dostať sa na ne z KHL?
Jednoduchšie to nebude. Už minulý rok sme sa všetci presvedčili, že je jedno, kde hráte. Dôležité je, ako hráte. Keď vás je na ľade vidieť, idú na vás dobré referencie, potom sa dá dostať na zrazy a aj na záverečný turnaj.