V aktuálnom ročníku musí Slovinec Žiga Jeglič (28) potvrdiť, že je rovnako platný hráč aj bez svojej ofenzívnej dvojičky Roka Tičara, ktorý zamieril do Jekaterinburgu.
Cítite sa po dvoch rokoch v Bratislave už ako doma?
Veľmi sa mi tu páči. Slovan je výborná organizácia. Má skvelých fanúšikov, ktorí nás povzbudzujú, aj keď sa nám príliš nedarí. Pre hokejistov je veľmi dôležité, ak sa môžu spoľahnúť na podporu hľadiska. Spolu s priateľkou a naším psom sme si obľúbili aj mesto. Zvykli sme si a milujeme to tu.
Máte svoje obľúbené miesta?
Je ich viacero. Bratislava je veľká, a tak si človek vždy nájde spôsob, ako stráviť voľný čas. Vyhovuje mi, že bývam veľmi blízko štadióna. Chodím naň pešo a všetko mám poruke. S priateľkou sa často chodíme poprechádzať na Kuchajdu či Štrkovec, pekne je v centre i v okolí Eurovei. Mám rád aj Kolibu a okolité kopce. V lete sme chodievali na Zlaté piesky. Nemáte šancu nudiť sa tu. Vyhovujú nám aj miestne reštaurácie, máte úžasnú kuchyňu.
Celkom rýchlo ste si získali srdcia divákov…
Boli k nám s Rokom veľmi priateľskí úplne od začiatku. Najmä v úvode sme potrebovali, aby nás podržali. Chvíľu trvalo, kým sme si na nové prostredie zvykli. Ozaj je skvelé, že vždy stoja za mužstvom. Chodia na štadión bez ohľadu na súpera a našu aktuálnu formu, čo hráčov vzpruží. Je neuveriteľné hrať pravidelne pred osem až desaťtisíc divákmi.
Vaša dvojička Rok Tičar odišiel do Jekaterinburgu. Veľmi vám chýba?
Samozrejme, že chýba, veď sme dobrí kamaráti a dva roky sme trávili spolu veľmi veľa času. I na ľade to bude bez neho trošku ťažšie, lebo sme perfektne zohraní. Život však ide ďalej a my sme obaja kvalitní hráči aj osve. Je na mne, aby som to teraz potvrdil. V príprave som nastupoval s Václavom Nedorostom a Markom Viedenským a celkom nám to šlo. Vždy ide najmä o to, aby našli hráči medzi sebou správnu chémiu. Je príjemné, že do klubu prišiel Klemen Mohorič, nový tréner brankárov, je tiež zo Slovinska. Je to veľký odborník a dobre sa poznáme. Vždy je plus mať po boku nejakého krajana.
Beriete fakt, že budete hrať bez Tičara, ako zvýšenú motiváciu ukázať, čo viete?
Tak to nevnímam. Nemám pocit, že musím ľuďom niečo dokazovať. A najmä, nebojím sa o svoje výkony. Máme dobrý tím, a ak si všetci navzájom zapasujeme, bude to fungovať. Možno niekomu popri tom niečo dokážem, ale to vôbec nie je podstatné.
Mužstvo prešlo v lete výraznými zmenami. Ako sa to podpíše pod výkony a výsledky?
Cieľ sa nikdy nemení. Chceme postúpiť do play off. V závere minulej sezóny sa nám veľmi darilo. Teraz by sme mali lepšie odštartovať, aby sme o play off nemuseli tak tuho bojovať. Každý však dobre vie, že v KHL nie sú slabé tímy a postúpiť do vyraďovacích bojov je vždy nesmierne náročné. Ak budeme hrať náš hokej na najvyššej úrovni a bez zbytočných zaváhaní, tak play off urobíme. Tam už sa môže stať čokoľvek. V minulej sezóne sme s CSKA prehrali jednoznačne 0:4 na zápasy. Keď si ich však rozoberiete jednotlivo, zväčša šlo o vyrovnané stretnutia a mali sme v nich menej šťastia. Verím, že tento rok sa to zmení a šťastiu pôjdeme viac v ústrety.
V minulej sezóne ste boli postrach súperov v nájazdoch. Aký máte na ne recept?
Nič výnimočné. Žiadne tajomstvo. Pri nájazdoch je najdôležitejšie sebavedomie. Verím pohybom, ktoré robievam. Vždy sledujem reakcie brankára a podľa nich sa zariadim. Ak nič špeciálne neurobí, pokúsim sa o svoje tradičné zakončenie. Minulú sezónu som bol úspešný a verím, že to tak bude aj v tomto ročníku. Získali sme vďaka tomu dosť bodov.
Čo vy a slovenčina?
Hneď po príchode som sa snažil čosi z vášho jazyka pochytiť. Asi po mesiaci som začal rozumieť viacerým slovám. Po pol roku som sa viac osmelil a začal po trošku aj rozprávať. Teraz sa dohovorím s kýmkoľvek. (rozosmeje sa) Jasné, teraz sa rozprávame po anglicky, ale to len preto, že sa tak dokážem obšírnejšie a lepšie vyjadrovať. Po zápasoch som však už pre televízie či rozhlas viackrát hovoril aj po slovensky (dodá so širokým úsmevom). Naučiť sa po slovensky nebolo až také ťažké, naše jazyky sú si trošku podobné. Šlo mi to rýchlo.
Sú si aj obe krajiny Slovinsko a Slovensko, resp. ľudia v nich podobní?
Je medzi nami veľmi veľa podobností. Sme viac na juhu, takže máme trochu viac temperamentu, ale rozdiel medzi Slovincami a Slovákmi nie je veľký. Aj preto sa nám tu u vás páči. Zaujímavé je, že s našimi susedmi Rakúšanmi až tak veľa spoločného nemáme.
Pôsobili ste už aj vo Švédsku, Fínsku a Nemecku. Kde sa vám najviac páčilo?
Všetko boli menšie mestá ako Bratislava, no bez ohľadu na to sa mi najviac páči práve na Slovensku. Azda najväčšiu zásluhu na tom má klub, fanúšikovia a úroveň hokeja, ktorá tu je. S hokejom ide všetko ruka v ruke. Severania sú dosť chladní, to mi až tak nesedelo, i keď nevravím, že tam nebolo pekne. Skôr nám vyhovoval Ingolstadt, no Bratislava je z tohto výberu jednoznačne najlepšie miesto pre hokej aj život. Aj jedlo sa nám najviac páči miestne, slovenské.
Ktoré najviac?
Jednoznačne bryndzové pirohy. Nikdy som ich predtým nejedol, ale je to výborné a ozaj si ich rád doprajem.
Ako ste sa v Slovinsku, kde sú omnoho populárnejšie iné športy, dostali k hokeju?
S kamarátom, ktorého starší brat už hokej hral, som začal chodiť do Bledu. Ich otca to poriadne chytilo a presviedčal aj môjho, aby ma dal na hokej. Mne sa táto hra hneď zapáčila. Spočiatku som hrával aj tenis, futbal, basketbal, skúšal som aj iné športy, ale všetko s výnimkou tenisu len rekreačne. Zistil som, že kolektívne športy mi pasujú viac a po prechode na strednú školu som s tenisom prestal. Hokej bol stále na prvom mieste a v tom čase som v ňom bol už celkom dobrý.
Mali ste hokejové vzory?
Ani nie. Dokonca som špeciálne ani nevyhľadával hokej v televízii. Samozrejme, finále slovinskej ligy som si nenechal ujsť. S kamarátmi sme si občas pozreli aj nejaký zápas NHL, no nikdy som nemal vyslovene vzor – hráča, ktorého by som obdivoval. Všímal som si všetkých. Možno sa mi trošku viac páčil Joe Sakic, ale nikdy som sa nesnažil byť ako on.
Zmenila sa za tie roky popularita hokeja v Slovinsku?
Je to približne na rovnakej úrovni. Možno vás prekvapím, ale naša domáca súťaž a hráči v nej mali pred rokmi vyššiu úroveň. V hokeji sa točilo viac peňazí, veľa ľudí hokej sledovalo, štadióny boli často plné a ľudia sa o hokeji aj dosť rozprávali. Samozrejme, v ostatných rokoch šla úroveň slovinského hokeja výrazne hore. Párkrát sme postúpili medzi elitu a hrali sme na olympiáde v Soči, čo vyvolalo boom. No na druhej strane najlepší hokejisti teraz zo Slovinska rýchlo odchádzajú a diváci doma tak nemajú koho sledovať. Na ligu nechodí toľko ľudí a má výrazne nižšiu úroveň.
Snívali ste vôbec niekedy o tom, že si zahráte na olympiáde?
O niečom takom sme nemohli ani uvažovať. Až keď sme dostali možnosť zabojovať o Soči na kvalifikačnom turnaji v Dánsku. Vtedy sme zacítili šancu. Vraveli sme si, že naši súperi Dáni, Bielorusi a Ukrajinci sú mužstvá, ktoré by sme mohli zdolať. A dokázali sme to.
Čo ste prežívali v Soči?
Celý pobyt tam bol neuveriteľný zážitok. Nemali sme žiadne očakávania, necítili sme tlak. Šli sme si olympiádu užiť. Nakoniec sme sa vrátili so skvelým siedmym miestom. Vedeli sme, že máme celkom kvalitné mužstvo a môžeme odohrať vydarené zápasy – trochu horšie to bolo len s Američanmi a potom Švédmi vo štvrťfinále. Dokázali sme veľkú vec. Obzvlášť zápas proti Slovensku ostane navždy v našich mysliach. Bol to náš najlepší zápas na turnaji. Ustáli sme prvú tretinu, mali aj kus šťastia a potom začali ísť veci naším smerom. Vďaka tomu sme dostali v boji o štvrťfinále Rakúsko, a to sme už vedeli, že ho zdoláme. Verili sme si. Aj tak to však bolo neuveriteľné.
V útrobách zimného štadióna sa môžete stretnúť s mládežníckym trénerom Slovana Jozefom Pethöm, ktorý dlho pôsobil v Slovinsku. Pamätáte si na neho?
Samozrejme. Dlho u nás hral, trénoval a mňa viedol v reprezentačnej juniorke. Keď sa stretneme, vždy prehodíme pár slov. Je to skvelý chlapík. Bol aj skvelý hokejista. Keď som prišiel do Bratislavy, nevedel som, že pôsobí v Slovane. Všetci ho tu poznajú, viditeľne bol aj u vás dobrý hráč. U nás si ho pamätá azda každý.
Slovinský kapitán Anže Kopitar je hviezda NHL. Odráža sa to aj na jeho popularite doma?
Záleží, v akých kruhoch sa pohybujete. Anžeho veľká nevýhoda je, že ho ľudia doma nemôžu pravidelne sledovať. Ak by sa NHL hrala v Slovinsku, istotne by bol náš najpopulárnejší športovec. V súčasnosti azda najviac rezonujú mená Peter Prevc a Tina Mazeová. Ich môžu ľudia vidieť naživo, prípadne aspoň sledovať v televízii v rozumných časoch, nie neskoro v noci.
Aj vás vraj v minulosti kontaktoval klub z NHL Philadelphia Flyers. Šlo o vážny záujem?
To ste kde našli (smiech)? Neverím, že sa o tom niekde písalo. Nejaký kontakt tam bol, agent mi to potvrdil, ale šlo len o oťukávania. Nič vážne, veď sa napokon ani nič nestalo.
Hráte v KHL, druhej najlepšej lige na svete. Premýšľate aj nad NHL?
Nikdy, ani ako chlapec, som na NHL nemyslel. Vždy som bol realista. Mojím cieľom bolo zlepšovať sa každou sezónou. Som veľmi rád, že sa mi to darí doteraz. Čo mi to prinesie, to sa uvidí. Mám možnosť hrávať v KHL, ktorá má ozaj vysokú úroveň. Ak sa budem aj naďalej zlepšovať, budem spokojný a vždy budem akceptovať, čo mi život a hokejová kariéra prinesú.
Nežiadajú od vás tréneri, aby ste nabrali trošku viac svalovej hmoty?
Keď som bol mladší, zvykli mi to hovoriť mnohí. No postupne všetci zistili, že dokážem hrať dobre aj proti fyzicky silnejším hráčom. Snažím sa využívať svoje korčuľovanie. Keby som v lete pribral päť 5 kilogramov, kto vie, aké by to malo následky. Či by sa to nepodpísalo práve pod korčuľovanie.
Ktorý doplnkový šport máte najradšej?
Zaujímavé je, že tenisu sa nevenujem vôbec. Ani sám neviem prečo. Azda by som zase mal začať hrať. V lete si doma s kamarátmi zahrám futbal, basketbal aj in-line hokej. Zo slovinskej reprezentácie ma v lete volali aj na šampionát, keďže raz som už na MS vo Švédsku hral, ale uprednostnil som oddych. Úplne mi stačí, keď ponaháňam loptičku s kamarátmi.
Čo vás najviac baví na hokeji?
Milujem strieľanie gólov a kombinácie pred nimi. No najvyššie sú vždy víťazstvá. Kvôli nim hráme hokej. Každý chce vyhrávať, dostať sa do play off a získavať trofeje. Nenávidím prehry. Teraz som skôr tvorca hry. Dúfam však, že si trochu polepším aj v góloch. Rád by som ich strelil v KHL aspoň desať.
Rozhovor je súčasťou prílohy denníka Pravda „Slovan v KHL“