So spoluhráčmi to dotiahol do štvrťfinále. Po skončení kariéry stál dva roky na čele českého futbalového zväzu, ako tréner pôsobil v ôsmich krajinách, v troch viedol ich reprezentácie a jeho meno sa skloňovalo aj medzi kandidátmi na post trénera slovenského národného tímu.
Ivan Hašek má pestrý a zaujímavý futbalový život. Tento mesiac oslávil šesťdesiatku.
Práve ste sa vrátili z Japonska. Mali ste tam pracovný program?
Urobili sme si s manželkou výlet. Už dlho som jej sľuboval, že sa tam po čase opäť vyberieme. Strávili sme v Japonsku takmer tri príjemné týždne.
V minulosti ste v tejto ázijskej krajine pôsobili ako hráč i tréner. Rád sa tam vraciate?
Nielen ja, v rodine máme k Japonsku vrelý vzťah. Dokonca sme si v Prahe otvorili malú japonskú reštauráciu – Sushi bar. Japonská kultúra je veľmi zaujímavá, aj teraz sme navštívili rôzne pamiatky a miesta, ktoré sme si obľúbili.
Ste odborník aj na japonskú stravu, keď vlastníte reštauráciu?
Japonskú stravu milujem, preto sme aj reštauráciu otvorili. Ale jej chodu sa venoval najmä môj syn, ktorý takisto hrával futbal. Teraz trénuje v Bohemke, má menej času. V reštaurácii varí Japonec, odborník na suši.
Čítajte aj Saudská rozprávka dlho nevydržala. Neymar sa sťažuje na trénera, chce ho nechať vyhodiť
Po skončení hráčskej kariéry ste sa intenzívne venovali trénerstvu. Vlani sa vaše meno objavilo medzi kandidátmi na post trénera slovenskej reprezentácie. Bola táto možnosť reálna alebo išlo len o zákulisné šumy?
Myslím, že reálne existovala. Je pravda, že som najskôr rokoval so Slovanom, ale potom sa mi ozvali zo slovenského zväzu a sondovali, či by som mal o takúto prácu záujem. Moja odpoveď bola jednoznačná: pokiaľ bude zo slovenskej strany záujem, som pripravený hneď nastúpiť.
Reprezentácia neprežívala práve najlepšie obdobie. Čím vás táto možnosť oslovila?
Slovenský futbal som sledoval a stále sledujem, mám prehľad. Poznám jeho potenciál, bol som presvedčený, že s hráčmi, ktorí boli k dispozícii, sa dá dosiahnuť úspech. Viacerí pôsobia v dobrých kluboch v zahraničí. Viesť slovenskú reprezentáciu by bola pre mňa veľká česť.
Čítajte aj Slováci patria v dvoch parametroch k najlepším v Európe. Oproti Luxembursku však zaostávajú v kľúčovej otázke
Na čom to potom stroskotalo?
To neviem, už sa zo zväzu neozvali a rozhovory nepokračovali. Beriem to tak, že prednosť dostal iný kandidát.
A Slovan? Ako ďaleko sa dostali rokovania o vašom angažovaní?
Slovan by bol pre mňa zaujímavá štácia. V ňom ste nútený vyhrávať, berú sa len víťazstvá, niečo podobné som zažil v Sparte, zvykol som si na to. Bavili sme sa o tejto možnosti vlani v lete, keď sa otvorila otázka ďalšieho pôsobenia Vlada Weissa na Tehelnom poli. Môj prípadný príchod sa odvíjal od toho, ako sa rozhodne. Dohodol sa v Slovane na pokračovaní…
Ako hráč ste pôsobili v spoločnom československom tíme a vašimi spoluhráčmi boli aj špičkoví slovenskí futbalisti – Moravčík, Kocian, Griga, Chovanec a ďalší. Ako si na túto éru spomínate?
Boli to aj moji kamaráti a dodnes nimi ostali. Nik v mužstve nerozlišoval, kto je Slovák a kto Čech. Utvorili sme skvelú partiu, vzťahy boli na vynikajúcej úrovni, čo sa prejavovalo aj na ihrisku.
Ako ste sa stali kapitánom tímu? Bolo to rozhodnutie trénera Jozefa Vengloša?
Kapitánsku pásku nosil spočiatku Jozef Chovanec, môj spoluhráč zo Sparty. Prvý odišiel do zahraničia, do Eindhovenu, a v reprezentácii nejaké obdobie chýbal. Bolo potrebné zvoliť nového kapitána. Niekto navrhol mňa a ostatní to odhlasovali.
Foto: ČTK / imago sportfotodienst /
Ako kapitán ste viedli mužstvo vo viac ako dvadsiatich zápasoch, aj na svetovom šampionáte 1990. Čo pre vás znamenala účasť na tomto prestížnom turnaji?
Vrchol futbalovej kariéry. Bol to pre mňa najväčší zážitok. Dovtedy i potom. Postúpili sme do štvrťfinále, čo bol úspech. Ale mrzelo nás, že sme si nezahrali v semifinále. Možno nám k tomu chýbalo trochu viac sebavedomia.
Vo štvrťfinále ste podľahli Nemecku tesne 0:1. Nemci boli jasní favoriti, o týždeň neskôr sa stali majstri sveta. Myslíte, že bolo reálne cez nich prejsť?
Po zápase sme to všetci takto vnímali. Keď sme stáli proti súperovi na ihrisku, cítili sme, že futbalový rozdiel nebol veľký. Mali sme naozaj dobré mužstvo. Chceli sme vyhrať. Ako som naznačil, možno sme potrebovali len trochu viac viery vo vlastné sily. Drvivá väčšina z nás ešte hrávala v domácich tímoch, nemali sme toľko skúseností z veľkého futbalu ako súper.
Aj vy ste po šampionáte zamierili do zahraničia… Boli ste na nový futbalový život pripravený?
Prestúpil som do Francúzska, päť rokov som prežil v Racingu Štrasburg. Nebol som na to príliš pripravený – najmä jazykovo a mentálne, chvíľu trvalo, kým som si zvykol na nový život i futbalové pomery. Na trávniku to nebol až taký problém. Aj tam je v mužstve jedenásť hráčov a na ihrisku jedna lopta. Ale konkurencia bola ešte väčšia ako doma.
Mali ste vtedy aj iné ponuky?
Áno, z Talianska i Nemecka. Štrasburg bojoval o postup do prvej ligy, ale vybral som si ho, lebo môj otec vedel po francúzsky, ako chlapec som bol v Štrasburgu a veľmi sa mi tam páčilo. Žiaľ, rok a pol som bol mimo hry. Mal som problémy s brušnými svalmi, nevedel som sa z toho dostať, už sa zdalo, že musím ukončiť aj kariéru, ale nakoniec som sa vykuríroval.
Čítajte aj Tento zápas šokujúco zmenil osud Poľska. Pred 40 rokmi o ňom rozprávala celá Európa
S vami odchádzal do Francúzska aj kamarát z reprezentácie, Nitran Ľubo Moravčík…
Ľubo sa rýchlo stal najväčšou hviezdou v St. Étienne. Patril v lige, kde hrávalo veľa výborných zahraničných hráčov, k najlepším. V jednej sezóne ho dokonca vyhlásili za najlepšieho cudzinca v súťaži, čo bol obrovský individuálny úspech. Stále mám pocit, že doma nebol príliš docenený.
Do Francúzska ste sa neskôr vrátili aj ako tréner. Viedli ste Štrasburg a neskôr aj St. Étienne…
Nastupoval som do druholigového Štrasburgu, ale hneď sme postúpili do prvej ligy. Hrával som tam, ovládal som jazyk, poznali ma, to bola moja výhoda. A už som trénoval Spartu, keď sme vyhrali skupinu Ligy majstrov, v ktorej hralo aj Bordeaux. Urobil som si meno. V Štrasburgu bol mojím asistentom Karel Jarolím, ten takisto ovládal francúzštinu. Neskôr ma mrzelo, že som si do St. Étienne nemohol zobrať za asistenta Ľuba Moravčíka, vedenie klubu už malo na tento post svojho človeka. Nemal som šancu ho tam pretlačiť.
Trénovať tímy v jednej z piatich najlepších európskych súťaží sa teraz javí pre slovenských či českých trénerov ako nedostižný cieľ. Myslíte, že sa niekto v budúcnosti nájde, kto niečo podobné zažije?
Je ťažké sa dostať medzi nich. Ale šancu majú aj naši tréneri. Samozrejme, výhodu majú tí, ktorí tam hrávali. Futbalisti, ktorí hrávali úspešne v nejakej krajine, sú tam známi, majú šancu sa tam vrátiť ako tréneri. Ďalšia vec je, že nestačí mať prekladateľa. Ak neovládate jazyk, je to zložité. V top ligách a tímoch potrebujete s hráčmi komunikovať sám.