Napriek netenisovej postave toho v kariére dosiahol viac ako dosť. Žiada sa povedať, že trvala večne, lebo Ivo Karlovič o týždeň oslávi 45. narodeniny. Avšak definitívne už nie ako aktívny hráč.
Chorvátsky dlháň, ktorého si tenisoví fanúšikovia mimoriadne obľúbili, v stredu oznámil, že je koniec.
Akceptoval slabosti
Písal sa rok 2011. Karlovič bol už veteránom ATP Tour so šedivými spánkami a jeho blízky priateľ a bývalý tréner Tarik Benhabiles hovoril o jeho podaní a budúcnosti takto: „Má obrovskú zbraň. Môže hrať až do 40 rokov. Žiadny problém.“
To, čo vtedy povedal, naozaj nebol problém. Karlovič sa cez štyridsiatku elegantne prehupol. Akoby sa nič nestalo. A hoci sa nikdy nezaradil medzi absolútnu smotánku, delovým podaním si „vybombardoval“ tenisovú dlhovekosť. A s pokojným svedomím môžeme napísať, že aj nesmrteľnosť.
V počte es ho totiž história eviduje ako druhého najúspešnejšieho – nasúkal ich 13 728.
Lepší bol jedine Američan John Isner (14 470). Paradoxne, aj on nedávno ukončil kariéru. No späť ku Karlovičovi, ktorý to – vzhľadom na svoju veľkú postavu – nikdy nemal jednoduché.
Čítajte viac Legendárny Šmíd: Tu si ľudí, ktorí niečo dokázali, vážia. Neviem, ale keď ide Mečíř po Bratislave, asi ho netľapkajú po pleci, hoci si to zaslúži
V roku 2010 prekonal vážne zranenie achillovej šľachy, o tri sezóny neskôr ho zasa „dolapila“ encefalitída. Spôsobila mu vyčerpávajúce bolesti hlavy a dočasne mu z pravej ruky vzala cit.
Robil, čo mohol. Pracoval na kondícii a chudol, aby znížil tlak na kolená a iné kĺby. Zo 112 kilogramov dal desať dole.
Na kurte sa naučil maximalizovať svoje prednosti. Aby však mohol byť úspešný, musel akceptovať aj svoje slabosti. Nikdy nemal poriadny bekhend, ale jeho forhend bol brutálny. A to nehovoríme o jeho najväčšej zbrani.
„Jeho štýl podanie-volej bol pre súčasnú generáciu tenistov – zameranú na hru od základnej čiary – nezvyčajný, ba až dezorientujúci,“ napísal o ňom pred rokmi New York Times.
Aj keď treba uznať, že k volejom sa často nedostal, lebo na jeho „delovky“ väčšinou neexistovali odpovede. „Keď sa pozriete na akýkoľvek šport, všade sú vyšší chlapci, takže viem, že to je aj budúcnosť tenisu,“ vravel dlhodobo.
Čítajte viac Možno tu sedel aj Federer. Dobrá duša z Trnavy nevníma, čo si o nej myslí celá planéta
Volali ho na basketbal
Zdrvujúce podanie je akousi chorvátskou doménou posledných desaťročí. ATP začala viesť štatistiku es v roku 1991, teda tri sezóny po tom, čo sa legendárny Goran Ivaniševič stal profesionálom.
Keď ho mal Karlovič na dostrel, legendárny rodák zo Splitu tvrdil, že bude šťastný a hrdý, keď uvidí svojho krajana „prefrčať“ okolo neho.
„Veľa to pre mňa znamená. Ako deti sme všetci vzhliadali ku Goranovi a snažili sa ho napodobniť. To je dôvod, prečo je nás zrazu tak veľa. Všetci dobre podávame,“ vysvetľoval Karlovič.
Aj Ivan Ljubičič, niekdajší skvelý tenista a neskôr tréner Rogera Federera, to mal v sebe. Vyrastal pri Jadrane paralelne s Karlovičom. V bývalej Juhoslávii bolo v tom čase obdobie vojny a o tenis bol medzi mladými minimálny záujem.
Ljubičičova rodina sa v obave o životy nakrátko usídlila v utečeneckom tábore, no Ivan nakoniec zdokonaľoval svoju hru v talianskom tenisovom klube a v roku 2006 sa dostal na tretie miesto ATP. Do dôchodku odišiel po sezóne 2012.
Foto: SITA/AP, Andy Brownbill
Karlovič, syn meteorológa a agronómky, zostal v Záhrebe. „Nebolo tu veľa náletov, ale množstvo času som strávil v protileteckých krytoch,“ spomína na svoje tínedžerské roky.
Financií bolo málo, kvalitných trénerov tiež. Karloviča dlho prehovárali, aby sa dal na – v krajine omnoho populárnejší – basketbal, no nedal sa. Bežne vraj čakal do večera, keď boli tenisové kurty prázdne. Pozbieral staré loptičky, ktoré našiel okolo nich a podával. Sám.
Niekedy aj po zotmení.
„Bol to jediný spôsob, ako som mohol trénovať. Chcel by som, aby ľudia vedeli, že moje podanie nie je také dobré len kvôli mojej výške. Dlho som na ňom pracoval,“ opakuje muž s prezývkou Dr. Ivo.
Delové podanie a hra postavená výlučne na jeho silnom účinku mu však boli často aj na oštaru. Žiadny z hráčov s ním vraj nechcel trénovať. Veď na čo, keď výmena s ním málokedy čítala viac ako tri údery.
„Veru, nestáva sa mi často, že by som absolvoval prípravu s niektorým zo súperov. Neradi so mnou trénujú, ale ja s tým nemám problém. Deň čo deň si musím vystačiť s trénerom,“ vravel.
Čítajte viac Alcaraz neobháji titul, v Argentíne ho prekvapujúco zastavil Čilan. Po prehre mu do reči nebolo
Loptička sa stratila
Kouča, ktorý by sa mu dlhodobo venoval, si našiel až po 20-ke. Do Wimbledonu 2003 však o ňom akosi počuť nebolo, až tam, ako neznámy kvalifikant, vypálil obhajcovi titulu Lleytonovi Hewittovi rybník.
Nebolo to vraj preňho ľahké. Nikdy predtým nepocítil na vlastnej koži slovo záujem. To, čo mu vraj všetko sťažovalo, bolo aj jeho výrazné koktanie. Má ho od detstva a vystupovanie na verejnosti bolo preto preňho mučivé.
„Len som si v duchu hovoril, že ak mám byť dobrým hráčom, musím to urobiť,“ spomína si na prvé tlačové konferencie.
O dekádu neskôr už bolo jeho koktanie oveľa menej výrazné a Karlovič výborným, no predovšetkým vytrvalým hráčom. V roku 2008 sa dostal na 14. miesto vo svetovom renkingu a o desať rokov neskôr bol stále v elitnej dvadsiatke.
Servis ho jednoducho podržal medzi elitou.
V rokoch 2007 až 2009 a potom aj v sezóne 2014 dal najviac es zo všetkých. Trikrát ich nastrieľal viac ako tisíc. Na tráve v nemeckom Halle dokonca vytvoril rekord v zápase hranom na dva sety – Čech Tomáš Berdych až 45-krát bezmocne pohol hlavou.
Foto: Reuters
Boli časy, keď Karlovič vyhral 96 percent gemov pri vlastnom podaní a na súpera vyslal projektil o rýchlosti 251 kilometrov za hodinu.
Jeho eso s poradovým číslom 10-tisíc bolo dokonca témou na hlavný článok v srbských novinách Blic. Čo na tom, že v ten deň sa Novak Djokovič vrátil na prvé miesto ATP? Paradoxne, loptičku, s ktorou zaznamenal tento významný míľnik, si neodložil. Stratila sa mu vraj z dohľadu.
Mimochodom, Djokoviča zdolal v dvoch z troch vzájomných zápasov a tým sa môže pochváliť len málokto. Svoje derniérové eso dal na americkom betóne v Indian Wells 2021, ktorý bol jeho posledným turnajom kariéry. Odvtedy mnohí čakali na jeho návrat. V stredu podvečer sa však dočkali len oficiálneho statusu.
„Je mi ľúto, že vás musím sklamať, ale týmto odkazom to chcem urobiť oficiálne a konečne oznámiť svoj odchod do dôchodku.“
Chorvátsky bombardér už žiadne ďalšie eso nepridá…
