Hráčov mobil som hodil do koša a v šatni zavládla pohoda. Slovan a pražské "S"? To je ako porovnávať stánok na Miletičke s Tescom
Foto: ČTK
„Nemám rád zimu, mráz, sneh, nelyžujem sa. Zo zimy milujem jedine hokej,“ smeje sa futbalový tréner Karol Marko (59). Priťahujú ho južanské krajiny, ovláda taliančinu, španielčinu, portugalčinu i ruštinu.
Páči sa mu taliansky a argentínsky futbal a hovorí aj o tom, aké budú historické majstrovstvá sveta vo futbale, ktoré sa začnú v Mexiku už o sedem mesiacov.
Z futbalového diania ste sa vytratili pred desiatimi rokmi. Čomu sa venujete?
Mám svoj biznis s autami, obchodujem najmä s Talianskom. Táto krajina mi najviac imponuje, jej história, kultúra, spôsob života.
Môžete si dovoliť stráviť dlhý čas mimo Európy?
Nie je to problém vďaka internetu a vymoženostiam techniky, ktoré uľahčujú komunikáciu. Môžem pracovať aj v Mexiku. Strávime tam tri mesiace. Vianoce mám netradičné, pri mori a v teple.
Čítajte viac Prehra pred vypredaným Tehelným poľom a triumf na snehu? To sme my, Slováci. Proti Severným Írom treba srdce a drinu
S profesionálnym futbalom ste končili v Příbrame, potom ste sa objavili ešte na lavičke treťoligovej Rače, kde ste kedysi aj hrávali. Nechýba vám futbal?
Stále ho pozorne sledujem. V mojom prípade platí, že ma musí baviť. Je v ňom veľa vecí, ktoré mi ho znechucujú. Napríklad funkcionári, ktorí sa miešajú trénerom do remesla.
V mojej firme by som väčšinu z nich nezamestnal. Raz som sa zastal v televíznej debate trénera Šoltisa. Michalovce vytiahol nečakane do prvej šestky, ale potom mu rozpredali mužstvo a výsledky už neboli také ako predtým, vyhodili ho.
Ozval sa mi jeden z funkcionárov. Argumentoval, že tréner dostal úlohu a dal si aj záväzok, že získa istý počet bodov, čo nesplnil. Použil presne slovo – záväzok, čo som sa hneď ocitol pred rokom 1989. Šoltis je dobrý tréner, čo opäť potvrdzuje.
Stáva sa, že trénerovi stanovia cieľ a aj to, koľko bodov musí získať…
Vo futbale je to veľmi ošemetné. To nejde naplánovať. Podľa mňa tréner nemá u nás vážnosť, rešpekt. To mi prekáža. A tiež to, že hráčom chýba vášeň. Taká, akú vidím v Latinskej Amerike, najmä v argentínskom futbale, ktorý mám veľmi rád.
Viedol som viacerých Argentínčanov, a tí ju vždy mali. Stačí, že o tom hovorím a už mám husiu kožu. Vo futbale aj teraz občas vypomáham.
Predvlani som viedol osem kôl Raču, hrala v druhej lige, usilovala sa zachrániť, ale nepodarilo sa to. A bol som aj v Petržalke, vypadol im Maťo Mikulec, zobral som na pol roka dorast.
Vždy ste trénovali mužov. Ako sa vám pracovalo s dorastencami?
Bavilo ma to, bola to výborná skúsenosť. A veľa som sa tiež naučil.
Čo napríklad?
Musel som sa adaptovať na prácu s mladými hráčmi a amatérmi, to je niečo iné. Mali sme aj výsledky, ale zo začiatku to bolo ťažké. Zažil som jednu zaujímavú situáciu.
Čítajte viac Borbély: Počuli ste ten balvan, čo Calzonovi padol zo srdca? Na fanúšikov Slovana Bratislava mám otázku
Mali sme prípravu pred zápasom v Prievidzi. Jeden hráč si počas nej vytiahol mobil a telefonoval. To mi vyrazilo dych. Zobral som mu ho a demonštratívne, ale opatrne som ho hodil do koša.
Budeš dnes hrať, ale keď prehráme, zavoláš tomu, s kým si hovoril, aby prišiel po teba, s nami nepôjdeš, vravel som mu nahnevaný.
Jeho odpoveď?
Bol to technický hráč, ale v zápase jazdil, „makal“. V pondelok som prišiel na tréning a povedal som chlapcom, že odteraz mobil nechcem ani vidieť. Po čase začali viac komunikovať medzi sebou, v kabíne bolo živo, ako keď som bol v ich veku.
Nehľadeli len do mobilu a postupne sa z nich stala lepšia partia, v šatni bola dobrá nálada, pohoda. Prišiel za mnou jeden otec a poďakoval mi. To bolo pre mňa najväčšie vyznamenanie.
Nemali ste obavy, že to vyvolá aj negatívne reakcie?
V prvom momente sa to mohlo zdať príliš tvrdé opatrenie, lebo to neboli profíci. Ale ukázalo sa ako správne. Tréner musí dokázať odhadnúť situáciu a podľa toho sa zariadiť.
To platí aj v profesionálnom futbale. Teraz máme možnosť sledovať množstvo zápasov, veľa krásnych. Nedávno som videl súboj Betis Sevilla – Atlético Madrid, bola to paráda. Samozrejme, každý tréner by chcel mať takých hráčov a hrať taký futbal.
A keď ich nemá?
Musí byť realista a žiadať iba to, čoho sú jeho zverenci schopní. Neočakávať od nich viac, lebo potom prichádzajú sklamania. Poznám to, nikdy som netrénoval tímy, ktoré bojovali na špici tabuľky, viac bolo takých, ktoré sa zachraňovali.
Spomínam si na Baník Ostrava, kde rozpredali skoro celý káder, štyri mesiace hráči nevideli výplaty, to bola zložitá situácia. Jasné, odskákal som si to.
V čom sa najviac zmenil futbal odvtedy, čo v ňom intenzívne nepracujete?
Stále je veľká zábava, ale aj čoraz väčší biznis. Väčší ako pred desiatimi rokmi. Nestotožňujem sa napríklad s filozofiou Žiliny, hoci ju rešpektujem a uznávam, že to robí dobre.
Čítajte viac Spomienky na Rusko? Televízor, na ktorom nebolo vidno loptu i plechová sanitka ako za komunistov
Vychováva zaujímavých hráčov a posúva ich ďalej. Za to však platí daň. Nikdy nebude mať veľa divákov, lebo tí čakajú úspech. Ich nezaujíma, koľko klub zarobí na predaji, oni chcú víťazstvá.
V našej lige sú už konečne Košice i Prešov, ale chýba mi ešte Banská Bystrica a Nitra, aby v nej mali zástupcov veľké mestá s futbalovou tradíciou.
Sledujete slovenskú ligu?
Niečo si pozriem, mám prehľad. Hlavný rozdiel medzi ňou a špičkovými súťažami v zahraničí vidím v morálke. U nás je slabšia. Slovan Bratislava by mal byť klubovým reprezentantom Slovenska, podpisujem to.
Ale má stále ďaleko aj od Sparty a Slavie u susedov. Veľa vecí tam funguje úplne inak: skauting, nákupy hráčov, komunikácia… To akoby sme porovnávali stánok na Miletičke s Tescom. Mňa najviac baví talianska a španielska liga. Páči sa mi aj anglická a nemecká, obdivujem, ako fungujú ekonomicky.
V Taliansku ste absolvovali viaceré futbalové stáže. V ktorých kluboch?
Bol som v Juventuse u Antonia Conteho, v Udinese, Verone, Piacenze, absolvoval som pobyt v Coverciane, kde je talianske tréningové centrum. Dva razy som bol na stáži aj u Luciana Spallettiho, okrem Udinese aj v AS Rím.
Foto: ČTK
To je výborný tréner s trochu komplikovanou povahou. Ukončoval kariéru Francesca Tottiho, ktorý bol po pápežovi druhý najvýznamnejší človek v Ríme. To bola zložitá situácia.
Obrovským zážitkom bola stáž v Piacenze, kde som sa zoznámil s trénerom Zdeňkom Zemanom, pôvodom Čechom, ktorý zažil v Taliansku skvelú kariéru. V klube mal mladých hráčov, niektorí sa stali neskôr hviezdami.
Čo vás najviac priťahuje na talianskom futbale?
Talianska futbalová kultúra. Ich futbal je prepracovaný, z tejto krajiny pochádzajú mnohí špičkoví tréneri, ktorí sa presadili aj v zahraničí. Vždy ma priťahoval futbal, ktorý má v sebe vášeň. O talianskom to platí.
Protagonistami takého futbalu sú pre mňa najmä Marcelo Bielsa alebo Diego Simeone, nie náhodou sú obaja Argentínčania. Ich futbal staviam ešte vyššie ako taliansky. Najlepší futbalisti sú Argentínčania.
V čom sú ich najväčšie prednosti?
<Ak>Sú pracovití a majú výbornú techniku. A zväčša sú to chlapci z ulice, to je niečo, čo už z futbalu pomaly vymizlo. Sú nepoddajní, hoci aj medzi nimi sa nájdu výnimky.
O Argentínčanoch sa v Latinskej Amerike hovorí, že keď je búrka a lietajú na oblohe blesky, tak vyjdú von. Myslia si, že pán Boh ich bude fotografovať. Radi sa predvádzajú.
Čítajte viac Trápne cunami, za mesiac si v Košiciach ani byt nenájdete! Experti kritizujú vyhadzov Straku
Máte aj obľúbeného hráča?
Je ich viac. Ale spomeniem Taliana Paola Maldiniho, aj preto, lebo som podobne ako on hrával na ľavom kraji obrany. Ale najvyššie len v tretej lige.
Ďalej ste to dotiahli ako tréner…
Zaujímavé obdobie som zažil v Górniku Zabrze, Trenčíne, Ružomberku, Banskej Bystrici… Ale aj v Slovane Bratislava ako asistent Jozefa Adamca. To bola pre mňa perfektná škola, pri tejto legende som sa najviac naučil. Často sme debatovali, obdivoval som, ako koučoval, ako pracoval s hráčmi.
Mojím spolupracovníkom bol aj ďalší futbalista zo slávnej trnavskej éry Belino Varadin, výborný kamarát, ktorý bol môj asistent v Banskej Bystrici, Ostrave i Příbrame.
V slovenských kluboch pôsobí veľa legionárov z rôznych kútov sveta. Nechýbajú ani Juhoameričania. Ako ich vnímate?
Mám s nimi bohaté skúsenosti. Najmä v Górniku som ich mal niekoľko, aj takého, ktorému už z očí bolo vidieť, že je zbojník. Výborný futbalista, ťažká hlava. Pochádzal z favely z Ria. Dnes je úspešný manažér.
Rok som viedol aj jeden treťoligový tím v Acapulcu. Tam som sa najmä naučil, ako vychádzať s hráčmi s úplne inou mentalitou, na akú nie sme zvyknutí. Túžia po tom, aby sa uplatnili v Európe. Treba vedieť s nimi pracovať. Dostať z nich to dobré a pozitívne.
Sú na jednej strane veľmi citliví, ale zároveň tvrdí. Je to čudná schizofrénia. Stretávam sa s tým aj doma. Manželka je citlivá povaha, ale keď sa naštve, z očí jej šľahajú blesky (smiech).
Vaše manželstvo je teda typicky južanské, búrlivé alebo skôr pokojné?
Manželia sme 38 rokov. To je slušný výkon. Pokojné určite nie je. Ale nie je nudné. Naďa je temperamentná žena.
Baví ju aj futbal?
To ani nie, skôr hudba, tanec. Ale boli sme spolu už aj na futbale.
Futbal čaká výnimočná udalosť. Na budúci rok sa uskutočnia majstrovstvá sveta prvý raz až v troch krajinách – v USA, Kanade a Mexiku. A s účasťou 48 mužstiev. Ako sa vám pozdáva tento projekt?
To je biznis. Tým je povedané všetko.
Čítajte viac Buldog, Šialenec a Ceni ničili súperov. Hráči, akými boli aj dve slovenské legendy, pomaly vymierajú
Poznáte najmä mexické prostredie. Aký je život v tejto krajine?
Zažil som zblízka tretí svet, aj preto sa nikdy nesťažujem. U nás veľa ľudí s plným žalúdkom plače, že sú hladní. V Mexiku sa hovorí, že keď si už žena nevie poradiť, vyjde s hrncami až na ulicu a predáva, čo navarí. Je to obrovská krajina, jedna z najväčších na svete, v ktorej žije viac ako 130 miliónov ľudí.
Veľký rozdiel je medzi životom v mestách a na vidieku. Mnohé oblasti sú chudobné. Nefunguje tam sociálny systém, ako ho poznáme u nás. Ale Mexiko je krásna a zaujímavá krajina, ktorá má tri moria, množstvo nádherných pláží, veľa historických pamiatok i prírodných krás.
Aký je mexický futbal?
Domáca liga je dosť slabá, pomalšia, menej agresívna, ak ju porovnávam s inými špičkovými súťažami. Ale veľa klubov je bohatých, najmä vo veľkých mestách. Majú silných sponzorov a hráči sú výborne platení. Sú to milionári, často zarábajú viac ako v Európe.
Mexičania futbal milujú, je to ich najpopulárnejší šport. Diváci sú síce emotívni, temperamentní, ale nie je to také divoké ako v Argentíne. O Mexiku sa píše, že je tam veľká kriminalita, veľa problémov.
V niektorých našich novinách som sa dokonca dočítal, že Slovensko sa môže v prípade postupu ocitnúť v skupine v meste s najväčšou kriminalitou na svete – Guadalajare.
Čítajte viac Galis ma postavil, aj keď som bol pod parou. Pre útočníka Slovana je 10 pív denne minulosťou, bojuje s vážnou chorobou
Nie je to pravda?
Mexiko je známe bojom veľkých drogových kartelov, ale v živote bežných ľudí sa to neprejavuje. Sú veľmi priateľskí a srdeční. Chodím do Mexika 35 rokov, pohybujem sa v Mexiko City, kde žije vyše 30 miliónov ľudí, cestujem metrom a nikdy som nemal nijaký nepríjemný zážitok.
Ale môže sa to stať. Moja svokra to zažila, okradli ju. Viem, ako sa mám správať. Všade na svete sú vo veľkých mestách štvrte, kde sa neodporúča, aby ich cudzinci navštevovali. Musia dodržiavať isté zásady.
Čo by ste im odporučili?
Nesprávať sa vyzývavo, nenosiť drahé šperky, hodinky, nemať pri sebe veľký obnos peňazí a podobne. Hostia, ak sú neopatrní, sa môžu stretnúť s drobnou kriminalitou, môžu ich okradnúť.
Mexičania sú veľmi vynaliezaví, aby sa uživili. Určite sa budú v čase šampionátu predávať falošné vstupenky, na ulici by som ich nekupoval, to by som určite neriskoval.
Aký bude šampionát v Mexiku?
Zápasy sa uskutočnia v troch mestách. Myslím si, že z trojice organizátorov je Mexiko najfutbalovejšia krajina. Dobré futbalové zázemie má aj juh USA, kde žijú Hispánci.
Mexičania sú dobrí organizátori a určite zvládnu svoju časť turnaja na výbornej úrovni. Nemám obavy. Bude to výborný šampionát.
