Aj slovenský futbal sa môže pochváliť brankármi, pri ktorých menách sa v kolónke počet strelených gólov objavujú dvojciferné čísla.
Pôsobili v ére československého futbalu a patria k najväčším brankárskym legendám nielen svojich mužstiev. Do histórie sa zapísali výnimočnými výkonmi. Reč je o Imrichovi Stachovi a Antonovi Švajlenovi.
Trnavský rodák Stacho, od ktorého úmrtia čoskoro uplynie 20 rokov, strávil celú kariéru v trnavskom Spartaku, s výnimkou dvoch sezón, keď vojenčil v mužstve Tankista Praha. V lige si pripísal desať gólov, všetky z penált. V ročníku 1957/1958 strelil štyri góly, len traja spoluhráči ich dali v tej sezóne viac.
Rekordérom medzi československými brankármi bol Anton Švajlen, ktorý v lige premenil ešte o jeden pokutový kop viac a ukončil kariéru s jedenástimi presnými zásahmi. V ročníku 1964/1965 dal vo farbách košických VSS päť gólov, len obávaný kanonier Ján Štrausz ich strelil vtedy viac (11).
Švajlen, ktorý čoskoro oslávi 88. narodeniny, sa zúčastnil na OH 1964 v Tokiu, kde československý tím vybojoval strieborné medaily. Nastúpil v zápase s Brazíliou a udržal si čisté konto.
V trnavskom i košickom mužstve bolo v tom čase nemálo skvelých futbalistov a medzi nimi aj obávaní kanonieri. Prečo pri jedenástkach dostávali často prednosť brankári?
"Obaja boli takými výraznými osobnosťami vo svojich tímoch, že často preberali zodpovednosť aj v takýchto situáciách a všetci to rešpektovali. Samozrejme, obaja vedeli penalty kopať, inak by si to nemohli dovoliť.
S pribúdajúcimi gólmi bola úplná samozrejmosť, že si aj oni zobrali loptu pred pokutovými kopmi," vysvetľuje ďalšia brankárska osobnosť Alexander Vencel, ktorý so Slovanom vybojoval najcennejšiu klubovú trofej v histórii československého futbalu – PVP 1969.
Stacho: penalta na ceste k bronzu
Zároveň tvrdí, že premieňať suverénne pokutové kopy nie je také jednoduché, ako by sa zdalo. „Viem to z vlastnej skúsenosti. Aj mňa z recesie "vyhecovali“ spoluhráči, aby som išiel zahrávať jedenástku.
Čítajte viac Veľký talent zo slávneho rodu: v drese Československa zažil podvod na MS, potom skoro prišiel o nohu
Bolo to v lige so Slaviou Praha, krátko pred koncom a za stavu 4:0 pre nás. Tak som sa cez celé ihrisko vybral k súperovej bránke a – nedal som. Trafil som do žrde. Tehelné pole skandovalo moje meno a ja som ozlomkrky uháňal do bránky, bol to asi môj najrýchlejší šprint v kariére," usmieva sa Vencel.
Stacho i Švajlen strelili viac gólov, ako uvádzajú oficiálne štatistiky, úspešní boli aj v prípravných zápasoch. O tom, že boli špecialisti na jedenástky, svedčí i fakt, že ich nechodili kopať len v situáciách, keď už „o nič nešlo“, ale aj keď sa rozhodovalo o výsledku.
Trnavský brankár si otvoril strelecký účet na jeseň 1956 v ligovom stretnutí s Kladnom, keď za stavu 0:0 premenil penaltu a vďaka nej Spartak vyhral. V nasledujúcej sezóne v derby so Slovanom zvládol dokonca dve jedenástky a jeho tím zvíťazil 4:2.
Capan, ako všetci prezývali trnavskú brankársku ikonu, si drží v československej ére aj jeden primát. Ako jediný brankár strelil gól aj v reprezentačnom drese. Dokonca v jednom z najslávnejších zápasov.
V predkole Pohára národov, prvého ročníka majstrovstiev Európy, narazilo Československo na Írsko. V prvom stretnutí v Dubline podľahlo 0:2 a Íri boli pred odvetou na Tehelnom poli jasnými favoritmi. Do Bratislavy si prišli po postup.
Lenže Československo podalo 10. mája 1959 výborný výkon a potešilo 60-tisícový kotol na bratislavskom Tehelnom poli víťazstvom 4:0. Významný impulz dal spoluhráčom brankár Stacho. Francúzsky rozhodca Barberan nariadil už v 3. minúte pokutový kop za O'Farrellovu ruku, vyrazil ňou loptu smerujúcu do bránky.
Zodpovednosť na seba zobral Stacho, postavil si loptu na biely bod a otvoril skóre. Domáce mužstvo výhodu rýchleho náskoku využilo a v druhom polčase pridalo ešte tri góly. Na konci tejto cesty bola bronzová medaila na ME 1960 vo Francúzsku.
Švajlen: Schrojfovi nedal šancu
Švajlen sa stal oporou VSS v jeho najlepšej ére. V roku 1971 skončili na druhom mieste vo federálnej lige, titul získala Trnava. Okrem toho boli dva razy tretí. Do ligovej histórie sa zapísal dvoma výnimočnými výkonmi: v 125 zápasoch neinkasoval a 214 zápasov za sebou odchytal bez striedania.
Reprezentoval v olympijskom výbere i v B-mužstve Československa, ale za áčko si nepripísal ani jeden štart. Vo viacerých zápasoch bol v kádri, ale vždy sa ocitol len v úlohe náhradníka.
Ako chlapec hrával neraz aj v poli, čo mu neskôr pomáhalo aj medzi žrďami. Tréningy si neraz spríjemňovali premieňaním penált a v týchto súťažiach patril medzi najlepších. Úspešne ich premieňal už v doraste.
Jeho jedenástkový príbeh vo veľkom futbale mal kuriózny začiatok. VSS Košice nastúpili vo štvrťfinále Československého pohára 1964 proti Slovanu Bratislava. Zápas sa skončil 1:1 a na rad prišiel penaltový rozstrel. V tom čase kopal všetkých päť penált len jeden hráč.
Foto: Pavel Neubauer
Tréner Štefan Jačiansky sa rozhodol, že Švajlen ich bude nielen chytať, ale aj kopať. Vyrazilo mu to dych, lebo v súperovej bránke stála veľká ikona – Viliam Schrojf.
Švajlen premenil všetky štyri (piata sa už nemusela kopať, bolo rozhodnuté), dve chytil reprezentantovi Pavlovi Molnárovi a jeho tím postúpil. Mimochodom, v tom ročníku to košické mužstvo dotiahlo v pohári ďaleko – až do finále, ktoré sa hralo v Brne. V ňom bola nad jeho sily Sparta Praha.
Z penalty prekonal aj ďalšiu stálicu v bránke – Iva Viktora. „Dokonca sa mi to podarilo dva razy, keď sme hrali s Duklou v Prahe,“ pripomína. „Keď sme potom hrali v Košiciach, loptu vyrazil. Vedel som, ako Viktor penalty chytá, ale pošmykol som sa a nekopol som do lopty, ako som chcel.“
Táto situácia ho dlho mrzela. Mohol to byť jeho dvanásty ligový gól. Potom už svoje strelecké konto nerozšíril…
Brankár s prvým hetrikom
Vo svete dlho držal rekord José Luis Chilavert, ktorý strelil v kariére 67 gólov v súťažných zápasoch, viaceré boli kľúčové, osem ich dal aj v reprezentácii Paraguaja. Obratný brankár bol známy vodcovskými schopnosťami, ale aj kontroverznou, výstrednou povahou.
Čítajte viac Ťažká práca? Kto nezažil nočné zmeny nevie si to predstaviť. Výplatu dostával v papierových vreckách. Veselovský ku mne chodil na kávu, spomína Liba
V roku 1997 ho vylúčil rozhodca po bitke s kolumbijským útočníkom Asprillom. Prezývali ho El Buldog a na drese často nosil namaľovaného buldoga.
Zahral si aj v Európe a dva roky pôsobil v Racingu Štrasburg. Striedal v tíme Alexandra Vencela mladšieho. „Bola to zaujímavá situácia. Šaňovi sa dostalo do uší, že nový brankár má garantované miesto jednotky. To ho zaskočilo a odišiel do Le Havru,“ potvrdzuje otec.
„Chilavert bol typický predstaviteľ juhoamerickej brankárskej školy, bol šoumen, ale mal aj výbornú nohu.“
Paraguajčan, ktorý si zahral na dvoch svetových šampionátoch, suverénne premieňal penalty, ale výborne zahrával aj priame kopy. „Trénoval som ich dovtedy, kým mi ich nedali zahrávať,“ vravel.
K mimoriadnemu majstrovstvu sa nedopracoval ľahko. Po tréningu ostával na ihrisku a nacvičoval streľbu priamych kopov. Často ich bolo viac ako sto za sebou.
„To bol spôsob, aby som sa zlepšoval,“ tvrdil muž, ktorý v lete oslávil šesťdesiatku. Výnimočný kúsok predviedol v roku 1996, keď z vlastnej polovice dal gól do siete River Plate.
Do histórie sa zapísal aj tým, že sa stal prvým brankárom histórie, ktorý strelil v profesionálnom zápase penaltový hetrik. Bolo to v novembri 1999 v drese Vélezu Sarsfield proti Ferro Carril. Jeho tím vyhral 6:1.
V tom istom roku Chilavert odmietol štartovať na Copa America, ktoré organizoval Paraguaj, a vyvolal búrku výrokom, že krajina by mala investovať viac do vzdelávania a nie do futbalu.
Označoval často politikov svojej krajiny za skorumpovaných, neschopných a zodpovedných za to, že mnoho Paraguajčanov žije v chudobe. Hovorili o ňom ako o budúcom paraguajskom prezidentovi a tiež ako o revolucionárovi "akého Južná Amerika nevidela od čias Che Guevaru“.
Prekonal aj Pelého
Chilavert prekonal v počte strelených gólov Reného Higuitu. Obaja brankári mali dosť spoločného. Aj tento Kolumbijčan, ktorý na budúci rok oslávi šesťdesiatku, vynikal extravaganciou. Patril k priateľom Diega Maradonu a nosil špecifický účes, podľa ktorého si ho nik nemohol pomýliť.
Skóroval 41-krát, z toho 37 z penált. Neraz vybehol z bránky, zaútočil, vedel aj obísť súpera, často riskoval. Dostal prezývku El Loco, Šialenec.
Väčšinu kariéry prežil doma v Kolumbii a preslávil sa ekvilibristickým kúskom, ktorý vstúpil do histórie pod názvom Škorpiónov kop. Vo vzduchu vykopával loptu, ktorá letela do bránky.
V roku 1993 ho obvinili z účasti na únose dcéry jedného z drogových bosov Molinu. Ocitol sa aj vo väzení, v ktorom strávil sedem mesiacov, prišiel o účasť na MS 1994 v USA, ale nakoniec jeho vinu nedokázali.
Všetkých strieľajúcich brankárov pretromfol ďalší predstaviteľ juhoamerickej školy Rogério Ceni. Považujú ho za jedného z najlepších brazílskych brankárov, hoci je vo svete futbalu menej známy ako niektorí jeho predchodcovia.
Akiste aj preto, že celú kariéru prežil v Brazílii a dokonca v jednom klube – FC São Paulo. S ním získal až 18 trofejí.
Ceni je autor 129 gólov, čo je počet, ktorý je úctyhodný aj pre strelcov špecialistov. Len najlepší z nich sa dopracujú k takej cifre.
Strelil ich z penált, priamych kopov a jeden pridal aj z hry. V roku 2005 prekonal súperových brankárov 21-krát, čím by sa stal vo väčšine ročníkov kráľom strelcov v slovenskej lige.
Profesionálnu kariéru ukončil ako 42-ročný. Aj vďaka tejto dlhovekosti drží aj iný výnimočný rekord. Prekonal najslávnejšieho futbalistu všetkých Pelého v počte odohraných zápasov za jeden brazílsky klub.
Vyrovnal sa mu 20. novembra 2013, keď nastúpil na 1 116. zápas. Celkovo má na konte 1 197 oficiálnych klubových zápasov. Pelé väčšinu kariéry prežil v FC Santos.
Ceni sa zúčastnil na dvoch majstrovstvách sveta. V roku 2002 v Japonsku a Kórejskej republike získal zlatú medailu, ale nenastúpil v turnaji ani raz, zostal v pozícii náhradníka. Ani o štyri roky v Nemecku nechýbal v brazílskom kádri, zachytal si v zápase s Japonskom.
