Môj dedo bojoval po boku Rusov. Boli sme bratia, teraz si nevieme prísť na meno, vraví legenda slovenských trávnikov
Foto: TASR
„Prepáčte mi to. Veľmi rád odpoviem, pokojne aj zajtra, ak sa táto nezmyselná vojna skončí,“ slzil rodák z ukrajinského Baru. Nezmyselný konflikt sa dosiaľ neskončil a nádej, že sa tak čoskoro stane, je malá. My sme sa však legende slovenských ligových trávnikov ozvali opäť. Aby dopovedala nedopovedané.
Naučili ste sa žiť s vedomím, že vo vašej rodnej krajine je vojna?
Menej sledujem správy, lebo mi to nerobilo dobre. Keď ráno beriete do ruky mobil a večer ho odkladáte s tým, že celý deň neustále pátrate po nových informáciách, potom trpí aj hlava. Trošku som sa od toho oslobodil. Samozrejme, vždy sa pozriem, čo sa deje na Ukrajine, bez toho sa žiť nedá.
Ale ani zvyknúť si…
Pravda. To vôbec. Stále to bolí.
Dlho ste mali bezsenné noci?
Trvalo to. Stále som bol myšlienkami na Ukrajine. Mám tam rodinu aj veľa kamarátov. Časom však vnútorné napätie opadlo, mám väčší pokoj, aj keď situácia doma vôbec nie je lepšia.
Čo vás za uplynulý rok najviac zabolelo?
To, čo sa tam deje, by mi kedysi ani vo sne nenapadlo. Narodil som sa a vyrástol v Sovietskom zväze, vždy som to vnímal tak, že ak nie sme jeden národ, tak aspoň dva bratské národy. Veru, takto sme si medzi sebou hovorili, že sme bratia.
Kedysi môj dedo s nimi bojoval vo vojne na jednej strane. A teraz? Všetko sa rozdelilo, nevieme si prísť na meno. Keď som videl, čo zostalo z Buče alebo z Irpine, tak to je – ironicky povedané – už len čerešnička na torte. Nedokážem to prehryznúť.
Čítajte viac Vlani im ukázali prostredník, teraz ich MOV volá späť. S Rusmi sú neustále problémy, ruku by som im na OH nepodal
Akú najlepšiu správu z Ukrajiny ste dostali za posledný mesiac?
Vždy, keď zavolám rodine alebo kamarátom a zistím, že všetci sú v poriadku, je to pre mňa tá najpozitívnejšia správa na svete. Veľa sa teraz hovorí o pripravovanej ukrajinskej ofenzíve, no dávam si od toho trošku odstup. Opakujem, nerobilo mi to dobre.
Je vaša sestra s deťmi stále v Kyjeve?
Začiatky boli ťažké, Rusi bombardovali celé územie Ukrajiny, bolo náročné sa odtiaľ dostať, keďže padol aj most vedúci do Žitomiru. Potom – našťastie – odtiaľ Rusov vyhnali a sestra s deťmi prišli za mnou na návštevu. Momentálne sú v Nemecku. Ktovie, čo bude ďalej, teraz sú v bezpečí, ale domov je domov.
V Kyjeve sa život postupne vracia do starých koľají. Ako dnes v hlavnom meste vnímajú ruskú inváziu?
Ľudia sú na Rusov veľmi nahnevaní. Oni síce vravia, že na Ukrajine sa nemohlo rozprávať po rusky, ale poviem vám, že to nie je pravda. Keď som hral v Záporoží, rozprával som sa len po rusky. Tak ako všetci. Dnes, pochopiteľne, mnohí prechádzajú na ukrajinčinu.
Ste v kontakte so spoluhráčmi zo Záporožia?
Samozrejme. Neviem o nikom, kto by musel narukovať. Predsa len, nie sme už najmladší, veď ja budem mať tento rok päťdesiat. Ale v armáde mám zopár kamarátov. Všetci sú v poriadku.
Nedávno mi však zomrel ujo, vzali ho na front, no po týždni sa zranil. Neskôr v nemocnici zomrel. Je to veľmi smutný príbeh, na Ukrajine je takých však mnoho.
Foto: Facebook/TJ Družstevnik Radvaň nad Laborcom
Slovensko je vo vzťahu k vojne na Ukrajine pomerne rozdelené…
Vytáča ma to, ale vyhýbam sa verbálnym konfliktom, jeden mám totiž za sebou. Ani sa mi nechce o tom hovoriť. Rozčuľuje ma, keď o situácii na Ukrajine rozprávajú ľudia, ktorí tam nikdy neboli.
Alebo takí, ktorí tam pravidelne chodili – veď Humenné je od hraníc iba 70 kilometrov – páčilo sa im tam, všetko bolo skvelé, ale podporujú Putina. Vôbec tomu nerozumiem.
Ruský šport je momentálne v ofsajde… Správne?
Jednoznačne. Veľa ukrajinských športovcov bojuje, mnohí z nich zomreli, iní zasa prišli o kariéru. A Rusi by si zatiaľ mali bez zábran športovať? O medaily? Čo je to za nezmysel? Nemajú tam čo robiť, a nemyslím tým len olympiádu.
Často sme svedkami toho, ako ukrajinské tenistky nepodajú ruku ruským súperkám. Vy by ste ju dnes k ruskému protihráčovi natiahli?
Ťažká otázka. Zaskočili ste ma. Počas kariéry som mal v mužstve niekoľko ruských spoluhráčov a v živote som s nimi nemal žiadny problém. Boli to dobrí chlapci a ja len dúfam, že aspoň vnútorne nesúhlasia s tým, čo sa deje.
Pred rokom sme sa vás pýtali, či ukrajinská duša dokáže raz odpustiť. Odpovedali ste, že neviete… Čo poviete dnes?
Potrebujem veľa času. A tiež, aby sa Rusko zmenilo. Musí sa to tam vyčistiť. Ale nechcem hádzať všetkých Rusov do jedného vreca, lebo aj tam je veľa takých, ktorí nesúhlasia s inváziou. Žiaľ, osobne o takých neviem, nie som s nimi v kontakte.
Vrátil sa medzitým futbal do vášho života?
Trénujem, aj hrám za Lackovce. Život vie byť krutý, človek sa naučí žiť aj s takýmito vecami. A futbal bol dobrou pomocnou rukou. Odreaguje vás.
Čítajte viac Gostič: Najprv som bol pre nich gadžo z východu a oni rozmaznaní Blaváci
Viete si v tomto veku užiť víkendový futbal?
Mám ho rád, keby nie, dávno s ním seknem. Venujem sa mu od šiestich rokov. Veľa ľudí sa ma pýta, prečo to robím a dokedy plánujem hrať, ale pokiaľ ho milujem a zdravie mi slúži, neprestanem.
Ale nie je to také, ako predtým, kedysi som mohol hrať na druhý deň ďalší zápas, dnes po jednom mám dva dni problémy s chôdzou (smiech). Chcem sa však udržiavať v kondícii.
V tejto sezóne ste zatiaľ nedali gól, no máte dve žlté a jednu červenú kartu. Niečo vás nahnevalo?
Nedávno sme hrali derby Lackovce – Jasenov, viedli sme 1:0, potom nám rozhodca vylúčil hráča a nariadil penaltu, ktorú videl iba on. Tak som sa neudržal a slušne mu povedal svoj názor. Určite som ho neurazil.
A tušil rozhodca, kto je Ruslan Ľubarskij?
Isteže. Aj mladší chlapci to vedia. Ale je iná doba, starších si už toľko nevážia, ako za našich čias. Niektorí hrajú v tejto súťaži celý život, ale vedú reči, ako keby mali neviem čo za sebou.
Nešetria ma, pokojne si na mňa aj vyšliapnu (smiech). Ale čo sa týka mojich chlapcov v Lackovciach, sú slušní a inteligentní, nemám s nimi žiadny problém.
Tak, ako vy ste nemali problém dávať góly. Mimochodom, viete o tom, že ste prvým „slovenským“ strelcom v Lige majstrov?
Jasné. Niekde som to už započul. Znižoval som proti Juventusu Turín na 1:3. Dušan Tóth vypálil z diaľky na Angela Peruzziho, ktorý loptu vyrazil. Nemal som už problém.
Mali ste zimomriavky?
Tie som mal pred každým zápasom. Profesionál by stále mal mať v sebe akési napätie, veď chce vyhrať. Aj v Lige majstrov. Hoci proti vám stojí aj supersilný Juventus.
Boli v tom Košice silnejšie ako trebárs dnešný Slovan?
Hm… Mali sme vynikajúci tím, vyrovnaný. Na všetkých postoch. Nechcem ho však porovnávať s dnešnými klubmi. Jedno je však isté, veľa takých mužstiev, akým bol vtedajší 1. FC, odvtedy Slovensko nemalo.
Aj liga, zdá sa mi, bola silnejšia. Akurát nám chýbali európske skúsenosti. Šance sme aj mali, na tomto fóre ich však treba premieňať. My sme to nedokázali a preto sme skončili bez bodu.
Sledujete aj dianie v najvyššej súťaži?
Humenčania tam nie sú, občas vybehnem do Michaloviec. Ale tento rok som tam ešte nebol. Samozrejme, v televízii si futbal zapnem vždy, keď je príležitosť. Neviem, kto bude majster, pri jednobodovom rozdiele zvíťazí ten, kto bude psychicky odolnejší.
Ani Slovan ani DAC už nemajú priestor na zaváhanie. Je mi jedno, kto vyhrá, nech to je ten lepší. Jediné, po čom túžim, je, aby Košice a Prešov hrali v ďalšej sezóne v lige.
Je v nej útočník, o ktorom môžete povedať, že ho obdivujete?
Na Slovensku ich veľa nie je, momentálne sa ukazuje Róbert Polievka. Bolo by fajn, keby sa presadil aj na medzinárodnej scéne, v reprezentácii nám dlhodobo chýba útočník, ktorý by dával góly. Inak som veľký fanúšik Lionela Messiho, je to najlepší hráč na svete.
Foto: Facebook
A čo vaša generácia?
Vtedy tu bolo viacero strelcov. Ťažko niekoho vyzdvihnúť – Németh, Kožlej, Semeník, Majoroš, Jančula, Diňa. V jednej sezóne som o kráľa strelcov bojoval so Szilim Némethom z Interu a Tomášom Medveďom z Petržalky. Hralo sa posledné kolo súťaže, Medveď dal jeden gól, ja Prievidzi dva a Németh – paradoxne proti Humennému – dokonca tri.
Deň predtým som sa rozprával s kamarátom Jarom Sovičom, ktorý hrával za Chemlon, hovoril som mu, „neexistuje, aby vám dal Szili gól.“ On mi na to: „Neboj sa, Ruslan, hoci by sme tam prehrali aj 0:10, on nám gól určite nedá.“ Nuž, dal tri. Po zápase sa Jaro smial, že sa s tým nedalo nič robiť, lebo všetko letelo do šibenice.
Foto: SITA
Dávajú sa dnes góly ťažšie ako kedysi?
Záleží od zápasu. V Lige majstrov vidíme, že gólov padá požehnane. Aj futbal sa hrá iný, rýchlejší. Kedysi ste viedli 1:0, nahrali svojmu brankárovi, ten vzal loptu do rúk a nejak ste si vedenie ustrážili. To sa už nedá.
Žijete v Humennom a v stredu toto mesto postúpilo do hokejovej extraligy. Azda by ste sa pred rokmi nenazdali, že budete hrať najvyššiu hokejovú a nie futbalovú súťaž…
Veru, to teda nie. Futbal bol dlho na prvom mieste. Aj volejbal sme mali dobrý. A hokej? Veď to je pekné. Dobré pre mesto. Napokon, neďaleké Michalovce toho majú oveľa viac – futbal, hokej aj špičkovú hádzanú.
Viete, čoho by som sa však nenazdal? Že Košice budú tak dlho mimo ligy. Majú parádny štadión, je najvyšší čas, aby sa do nej vrátili.