Máte sa dnes rovnako dobre, ako keď ste strieľali veľké góly?
Naozaj výborne, nemám sa na čo sťažovať. Robím to, čo ma baví. Pracujem s deťmi v bratislavskej Trnávke, kde ich máme vyše 500. Niekedy sa naozaj treba obracať. Starám sa tiež o hracie plochy, o klub, okrem toho trénujem aj tunajšiu devätnástku. Vždy ma to ťahalo k mladým, mužov som trénovať nechcel.
Takže futbal pre vás zostal najdôležitejšou vecou v živote?
Ale kdeže. Najdôležitejší je pre mňa boh. Nechápte ma zle, nie som žiadny fanatik, ani do kostola nemusím chodiť každú nedeľu, ale viera v neho predstavuje princípy, podľa ktorých chcem žiť. Aby som sa mohol každému priamo pozrieť do očí. Samozrejme, viem si predstaviť aj život bez futbalu, veď svoje s ním som si odžil. Nie som však na ňom závislý. Dnes je viac o peniazoch ako o futbalovej úprimnosti. Nebyť syna, dokonca ani Ligu majstrov by som si nepozrel.
Futbalistu ste z neho nevychovali?
Nie, ani z jedného, hoci to obaja skúšali a prešli aj mojimi rukami. Na staršieho som bol dosť prísny, aj mi to bolo potom ľúto. Raz som sa mu za to ospravedlnil, pri mladšom som to bral s väčšou rezervou. Vidíte, človek sa učí aj na vlastných deťoch. S hráčmi dnes chcem byť kamarát. Nie je problém byť prísny, no najdôležitejšia je dôvera. Aj keď zvýšim hlas, aby som nabudil kabínu, moje srdce zostáva pokojné.
Nechceli by ste si futbalovým životom prejsť odznova?
Vôbec, všetko je tak, ako má byť. Nebudem klamať, som sklamaný z toho, kam sa tento svet uberá, dobre už zrejme bolo. Sme zhýčkaní, nepotrvá dlho a pôjde to opačným smerom. Žiaľ, bude nám všetkým horšie. Škoda, lebo si za to môžeme aj sami.
O začiatkoch v Stropkove
Gostič, Kožlej, Reiter, Špilár, dnes Pich, Šafranko… Všetko útočníci, ktorí vyrástli v Stropkove. Čo sa tam robilo inak?
A veru, bolo ich oveľa viac. Mali sme tam futbalovú akadémiu, keď vo veľkých kluboch o nej ešte ani nesnívali (úsmev). Tí usilovnejší šli na gymnázium, no my, ktorí sme sa až tak veľmi učiť nechceli, sme skončili na učňovke. U trénera. V jednej triede nás bolo hádam aj desať futbalistov. Takže aj keď sme šli na lyžiarsky zájazd, hral sa tam i futbal. Bol to náš život.
Ako ste sa dostali zo Stropkova až do Bratislavy?
Mali sme výborný tím, veľa z nás neskôr hralo najvyššiu súťaž. Dovolím si tvrdiť, že ak by sme všetci zostali v Stropkove, boli by sme v lige. Už ako na dorastencov sa na nás chodili pozerať. Z Prešova nám domov volali niekoľkokrát, aby som prestúpil do Tatranu, lenže tréner Semančík o tom nechcel ani počuť. Vravel mi: načo budeš prestupovať do mužstva, ktoré hrá v rovnakej súťaži. Často spomínal, že ma vychováva pre pražskú Spartu (smiech).
A ozvala sa?
Sparta nie, z Česka tuším len Vítkovice. V jeden deň však prišiel Slovan a to sa už veru nedalo odmietnuť. Ale na prvú ponuku som im nekývol, poslal som ich preč, veď toľko mi núkali aj inde. Potom prihodili 20-tisíc korún a bolo. Keď som mame povedal, že na druhý deň cestujem do Bratislavy, dlho plakala. Viete, to nebolo ako dnes, keď sa do Stropkova dostanete za necelých šesť hodín. Vtedy nám to pripadalo, akoby som šiel na opačný koniec sveta. Spočiatku som chodil domov vlakom, potom na „škodovečke“. Nuž, riadne to trvalo.
Kde ste bývali?
S Dušanom Tittelom a Lacom Peckom pod starou tribúnou. Všeljako to tam vyzeralo, dnešné hviezdy by ste tam asi nedostali (smiech). Aj som si chvíľu zvykal, viacráz poplakal do vankúša, niekoľko mesiacov trvalo, kým som sa usadil. Predsa len, bol som mladý chlapec z východu, aj som „zaťahoval“ po našom. Keď som prišiel do kabíny, našli sa aj takí, ktorí sa na mňa pozerali ako na gadža z východu. A ja zasa na nich ako na rozmaznaných Blavákov. Dnes sú z nás veľkí rodinní priatelia.
Foto: ARCHÍV TASR
Komu pripísať kredit za slávne 90. roky v Slovane?
Predovšetkým Dušanovi Galisovi. Bol to skvelý tréner, v tom čase sa vrátil zo Španielska, na tú dobu bol mimoriadne progresívny. Bol k nám priateľský. Keď videl, ako si za autobusom poťahujeme z cigaretky, hneď kričal, aby sme ju nezhasínali. Aj na sústredení v Tatrách nám čo-to dovolil – po tréningu sme si tiež bafli, jediné, čo nám pripomínal, bolo, aby sme neliezli von a neprechladli.
Ani z futbalu nerobil veľkú vedu, dal nám pokyny, ale zároveň nechával voľnosť. Za socíku to bolo iné. Keď som prvýkrát prišiel do Slovana, vítal ma tam tréner Zachar – viete, ako som bol rád, keď som odchádzal na vojenčinu do Banskej Bystrice (smiech)?
Ale aj Galis pôsobil prísne…
Vedel byť aj taký, cez prestávku na nás neraz nakričal, keď bolo treba. Keď som sa na Tehelné pole vrátil z Dukly, vravel som mu, nech mi povie, či so mnou počíta v základnej zostave, lebo na lavičke sedieť nebudem. Opýtal sa ma: máš podpísanú zmluvu? Odpovedal som, že áno. Tak odpáľ do šatne, odpovedal. Sklopil som teda uši a šiel som.
Kto bol hráčskym lídrom vtedajšej generácie?
Jednoznačne Peťo Dubovský. Páni, to bol futbalista. Rýchlo sme zistili, čo všetko dokáže. Mal osemnásť, ale ani bránku sme mu už nedovolili nosiť. Mal na to, aby sa presadil v Reale Madrid. Možno odišiel priskoro. Bol svojský, písali o ňom, že je neprístupný, ale v kabíne to tak nebolo, so všetkými skvele vychádzal. Pravda, mal občas svoje maniere. Keď sme naňho zakričali „Dubák“, tváril sa, že nepočuje, ale na „Petríka“ reagoval – ihneď vykúzlil široký úsmev.
Dodnes ma bolí, čo sa stalo. Pár dní pred jeho tragickou smrťou nás, bývalých spoluhráčov, zavolal na Zlaté Piesky. Celé poobedie sme tam spolu blbli, zabávali sa, hrali tenis. Potom šiel na tú nešťastnú dovolenku. Sedel som v aute, keď v rádiu hlásili, že v Thajsku tragicky zahynul. Musel som ho ihneď odstaviť. Vzalo ma to (zalesknú sa mu oči).
Prečo bicykel
Keď sa povie Gostič, futbalový fanúšik si spomenie na slávnu kľučku, tzv. bicykel…
Je to zásluha trénera Semančíka zo Stropkova. Jeho tréningy spočívali v tom, že sme loptu viedli po šírke ihriska a prekračovali ju. Akosi sa mi to vrylo do mozgu a začal som to používať aj v zápasoch. A na môj dušu, fungovalo to. Táto finta sa dá previesť v rôznych variáciách – raz z jednej, inokedy z druhej strany, loptu môžete obkročiť dva aj trikrát. A tak mi prischla prezývka bicykel, dodnes ma tak niektorí volajú.
V Slovane boli rýchlejší hráči ako ja, Pecko i Pišta Maixner nemali páru, no ja som bol veľmi výbušný, rýchly pri štarte z miesta a to sa ťažko bránilo. Zavše som započul, že súper sa na moju kľučku pripravoval celý týždeň a potom prišiel zápas a bum – v tretej minúte penalta.
A tých veru bolo…
Bolo a na mnohé nie som hrdý (úsmev). Stalo sa, že som zacítil malý kontakt a šiel na zem. Ťažko sa to hodnotí, človek má isté veci a pohyby zafixované, ale mám pocit, že dnes by som bol čestnejší. Aj chlapcov vediem k tomu, aby si fauly nepýtali a keď sa dá, hrali radšej ďalej.
Foto: Martin Prosnan
Ako reagovali obrancovia?
Ako kedy, stalo sa mi, že v zápase proti Sparte mi rozhodca Marko na prvý pokutový kop,,skočil", gól z toho aj tak nebol. V druhom polčase, prehrávali sme 0:1, ma zasa súper jednoznačne zoťal, ale Marko rozpažil ruky. Chápem, dve penalty sa proti Sparte odpískať jednoducho nemohli. Zápas som nakoniec ani nedohral. Súperov obranca ma vyťahal za ucho a vravel, „mladý, nesimuluj“. To bolo na mňa príliš, kopol som ho, schytal červenú kartu a šiel pod sprchu.
Na tzv. bicykli ste teda „nevozili“ iba obrancov, ale často aj rozhodcov…
Keď to tak spätne hodnotím, na začiatku kariéry bolo následných pokutových kopov oveľa viac, arbitri si už potom dávali väčší pozor. Stalo sa, že som tomu niečo pridal. Potom, keď som hral za Košice, už nepískali ani vtedy, keď to bol jasný faul. Nuž, aj sám som si trošku za to mohol.
Dubovský z nariadených penált strelil nejeden gól. Nemrzelo vás občas, že bral kúsok aj z vašej slávy?
A Jaro Timko tiež. Pre mňa i „Dubáka“ drel ako kôň. Nikdy som však necítil zášť, nebodaj krivdu, že som im pripravil góly na podnose. Obaja boli skvelí hráči i ľudia. Ani ten „bicykel“ však nebol vždy slávny, neraz sa stalo, že mi to vôbec nešlo a ľudia na mňa pískali.
Aká je vaša najkrajšia spomienka na Slovan?
Zápasy proti AC Miláno. V tom čase to bol suverénne najlepší klub na svete. Van Basten, Rijkaard, Baresi, čo meno, to pojem. A my sme s nimi doma odohrali fajn partiu. Viete, koľko ľudí mi vtedy písalo zo Stropkova, aby som im zohnal lístky na zápas? Hádam aj päťdesiat. Autobus by som naplnil. Rád spomínam aj na duely proti Realu Madrid, odtiaľ mi zostala aj spomienka – dres kapitána Chenda. Ale doma nedržím žiadnu zbierku, všetko som rozdal, vrátane majstrovských medailí. Nepotrebujem materiálne veci, spomienky mi zostali v hlave.
O peniazoch i tesláckom telefóne
Chodíte dnes na zápasy Slovana?
Neláka ma to. Je to úplne iný Slovan ako za našich čias. Akoby to tam tak nežilo. My sme po zápase dlhé hodiny zostávali v kabíne, prišli za nami manželky i priateľky a zabávali sme sa. Dnes hráči nasadnú do mercedesov a zo štadióna odchádzajú skôr ako fanúšikovia. Mrzí ma, že slovenskí futbalisti sú na vedľajšej koľaji. Zvedavý som akurát na Lukáša Pauscheka, ktorého som kedysi trénoval, inak na nikoho. Jaba Kankava je síce výborný, ale na Tehelné pole ma jednoducho nepritiahne.
Znamená to, že dnes základnú zostavu Slovana nevymenujete?
Určite nie. Kedysi som poznal všetky jedenástky – od Chebu až po Košice. Dnes sa to všetko rýchlo mení, mužstvo nastúpi v jeden deň v jednej zostave, o mesiac v úplne inej. Ťažko si k takémuto premenlivému prostrediu získate vzťah.
Ako sa vám počúva o platoch v desiatkach tisíc eur v kabíne belasých?
Sú to skôr výnimky. Za posledných dvadsať rokov mi rukami prešli stovky hráčov, ale presadil sa iba Pauschek. V Anglicku vypočítali, že aj z ich slávnych akadémií sa len malé promile presadí na vrcholovej úrovni. Nie je to vôbec jednoduché – na obrazovkách vidíme iba špičku ľadovca. Futbalistom nie je čo závidieť. Ani v Slovane, veď koľko dnes stojí v Bratislave bývanie?
Vy ste sa zabezpečili?
Boli takí, ktorí zarábali omnoho viac a dnes nemajú nič. Nejde len o to, koľko dostanete, ale aj koľko miniete. K peniazom som sa snažil pristupovať s rozumom. Mám byt neďaleko zimného štadióna a domček v Tomášove, kam sa každý víkend veľmi teším. Baví ma práca okolo neho. Pred pár rokmi, keď som v Slovane skončil s prácou profesionálneho trénera, som sa dokonca zamestnal v záhradníckej firme. Vždy ma to ťahalo do záhradky, aj starostlivosť o futbalový trávnik si užívam. Robota mi vôbec nesmrdí.
Súčasné peniaze vo veľkom futbale teda nezávidíte…
Ešteže to! Čo to znamená byť zabezpečený? Ja sa tak cítim. Čo potrebujem, mám. A čo nemám, nechýba mi.
Keď sme už pri peniazoch, spomeniete si ešte na prvú výplatu v Stropkove?
To ste ma zaskočili. Aby som pravdu povedal, ani neviem, či niečo bolo. Možno kalorické, azda nejaká stovka. Určite však žiadne veľké peniaze.
Ani telefón z Tesly?
(smiech) Ak v Stropkove nebol problém sa k niečomu dostať, potom to bola pevná linka. Dodnes si pamätám na naše slúchadlo s drevenou rúčkou.
Bývalý ligový rozhodca nám pred rokmi spomínal, ako v 80. rokoch na arbitrov vždy čakala na železničnej stanici v Kysaku fabrická Tatra 603 už deň pred zápasom…
A verím, že to tak aj bolo. A chodilo to takto asi všade. Musím povedať, že rozhodcovia sú dnes oveľa lepší ako kedysi. Omnoho spravodlivejší. Zrejme to bude aj tým, že teraz sú všade kamery a nič sa neutají. Vtedy sa vonku hralo ťažko, často sa robili zvláštne veci. Aj u nás v Stropkove.
O očakávanom pohári?
Slovan tam zavíta 9. novembra na zápas Slovenského pohára. Domáci sa chvália, že tam ešte nikdy nevyhral…
V 80. rokoch tam naozaj dvakrát prehral. Raz som bol dokonca – už ako belasý – pri tom. Hralo sa mi veru ťažko. Počas zápasu som sa s bývalými spoluhráčmi dohadoval, ako si spolu sadneme na pivo a na ktorej diskotéke skončíme. Dnes to je iná situácia, rozdiel medzi klubmi je obrovský. Ale nikdy neviete, stať sa môže všeličo. Mimochodom, už mi volal primátor Stropkova, bývalý ligový rozhodca Ondrej Brendza. Chce, aby som mal pred zápasom čestný výkop. Veľmi sa teším, hádam to vyjde. Aspoň mám dôvod odskočiť si domov.
Slovenská futbalová reprezentácia prežíva ťažšie obdobie. Je taliansky tréner správna cesta?
Nesúhlasím s tým. Ani so spôsobom, ako sa zväz porátal so Štefanom Tarkovičom. Reprezentácia je beh na dlhú trať, kvalifikácia do Kataru mu síce nevyšla, ale mužstvo vôbec nehralo zle. A prestaňme si nahovárať, že 3. miesto v skupine je pre Slovensko katastrofa. Na základe čoho sa niekto domnieva, že by sme mali byť lepší ako Chorvátsko či Rusko? Vôbec mi to nedáva zmysel.
Ktorý slovenský tréner má na to, aby potiahol národný tím?
Jano Kozák i Vlado Weiss sú trénerské kapacity. Kozák vôbec nemal od tímu odchádzať. Pod jeho vedením hrala reprezentácia vyspelý futbal, výborné partie aj proti papierovým favoritom. Vlado je tiež skvelý, poznám ho osobne.
V médiách občas vystupuje trošku zvláštne, možno arogantne, no verte mi, že je to milý človek. Keď môže, pomôže. Keď sa mi pokazilo auto, na mesiac mi požičal svoje. Skvelá duša i skvelý kouč. Aj medzi mladými máme šikovných trénerov – Adrián Guľa futbalu určite dobre rozumie. Mali sme doma na výber, zväz sa rozhodol pre taliansku cestu. Treba držať palce.