Keby som mal anglický či srbský pas, mal by som väčšiu šancu viesť dobré mužstvo. Keď Slováci prekročia hranice, nepoznajú nás

Michal Zeman | 30.04.2023 06:00

Foto: Profimedia

Na lavičke slovenskej reprezentácie strávil sedem rokov a 77 zápasov. Štefan Tarkovič si vyskúšal v národnom mužstve najskôr úlohu asistenta a potom aj hlavného trénera. Rodák z Prešova nedávno oslávil 50. narodeniny a tento týždeň ho vymenovali za trénera reprezentácie Kirgizska.

Existuje podľa vás optimálny vek pre trénera?

Vek nie je podstatný. Dôležitejšie je, aké má kto predpoklady na túto prácu. Tréneri, ktorí zažili bohatú hráčsku kariéru, majú viac možností ukázať svoj potenciál.

Čo Mourinho? Ten nebol úspešný futbalista, ale je úspešný tréner…

Nie je sám, také prípady sa nájdu. Ale na jedného Mourinha pripadá desať bývalých hráčov, ktorí sa stali trénermi. Mourinho vyrástol vedľa Bobbyho Robsona, začínal ako jeho tlmočník v Sportingu a potom bol jeho asistent v Barcelone. To bol skvelý základ.

Platí aj opak: aj keď máte za sebou hviezdnu hráčsku kariéru, neznamená to, že budete aj výborný tréner. To je zložitejší proces.

Čo je najdôležitejšie?

Niekedy vám stačí, keď máte správny pas. Trošku to zľahčujem, ale mnohí tréneri pracujúci v zahraničí to poznajú. V čase môjho pôsobenia v Spojených arabských emirátoch sa tam objavil brazílsky tréner a všade mal otvorené dvere. Nik neskúmal jeho kvality.

Keby som vlastnil nemecky, taliansky, anglický či napríklad aj srbský pas, mal by som väčšiu šancu viesť nejaké dobré mužstvo.

Boli by ste vďaka tomu aj úspešnejší?

To nie, ale najmä kluby v Ázii sa pozerajú na pôvod trénera, z akej krajiny pochádza, aká je tam úroveň futbalu. Keď som si robil rodokmeň, zistil som, že moje korene siahajú až niekam do Srbska, nikdy som to nevyužil… (smiech).

Dnes sa slovenský tréner v zahraničí ťažko presadzuje, lebo náš futbal na medzinárodnej scéne nemá cveng. Keď prekročíme hranice, nepoznajú nás. Keď niekam angažujú Srba a prežije tam pol roka, o chvíľu sú tam piati srbskí futbalisti a traja srbskí asistenti. Držia spolu, navzájom sa podporujú.

Najviac času ste ako tréner prežili na reprezentačnej lavičke. Čo pre vás toto obdobie znamenalo?

V prvom rade chcem povedať, že si to veľmi vážim. Mať možnosť pracovať s reprezentáciou na najvyššej úrovni je snom každého trénera. Oslovil ma Ján Kozák, poznali sme sa, debatovali sme o futbale, ale nikdy dovtedy sme nespolupracovali. Sadli sme si, bola to ideálna spolupráca.

Mal som už skúsenosti aj s prácou v reprezentácii – v ženskom výbere a v tíme do 18 rokov. Robil som aj skauta pre viacerých reprezentačných koučov. Tréner Kozák prišiel z klubového futbalu, mal na futbal iný pohľad. Dobre sme sa dopĺňali, ľudsky i názorovo.

V čom je práca klubového a reprezentačného trénera iná?

Je diametrálne rozdielna, presvedčil som sa o tom na vlastnej koži. Obe majú úplne iné priority. Aj preto je prístup k práci odlišný. V klube sa môžete zmýliť, na druhý, tretí deň alebo na ďalší týždeň na to zareagovať.

V reprezentácii urobíte chybu a vráti sa vám to trikrát. Na reprezentačného trénera je obrovský tlak a podobná je aj jeho zodpovednosť.

V čom spočíva jeho hlavná úloha?

Podobnú otázku som kládol aj ja, keď som mal možnosť hovoriť so známymi trénermi – Martinezom, Daličom, Čerčesovom…

Bavili sme sa o mnohých veciach – taktike a stratégii na zápas, tréningových postupoch, ale zaujímala ma najmä motivácia, čo robia pre to, aby hráči ako De Bruyne, Lukaku, Modrič boli vždy ochotní prísť do národného tímu a podať maximálny výkon. Ako s nimi spolupracovať?

Ako znela odpoveď?

Skoro vždy rovnako – v reprezentácii je rozhodujúca atmosféra a férový prístup. O to sa musí tréner usilovať. Buduje si s hráčmi vzťahy, chce, aby boli korektné a vzájomne sa rešpektovali. Keď hráč akceptuje spoluhráčov, trénerov, vedenie tímu, ak sa v reprezentácii cíti príjemne a rád sa tam vracia, vzniká priestor, aby bol na ihrisku pripravený podať maximálny výkon a ukázať svoju kvalitu.

Chorváti pred zápasom s nami mali večeru, prišli manželky, posedeli si, aj si zapálili cigaretku… Tréner im dal voľnosť, ktorú my Slováci často vnímame negatívne. Zaujímal ho najmä výkon, podľa toho hodnotil hráčov.

Foto: SITA/AP, Francisco Macia

Naši tréneri najmä v minulosti často bazírovali na životospráve, disciplíne…

Bola iná doba. Vždy je to o tom, či hráči vedia dôveru vrátiť. Ďurica, Škrtel, Weiss, Šesták, Hubočan, Nemec, Pekarík, Mak, Jakubko to vedeli.

Aj v čase, keď som pracoval v tíme, sa v ňom všeličo udialo. Ale prišiel zápas, zábava sa skončila a hráči zabrali. Takúto zodpovednosť voči mužstvu musia postupne prebrať aj lídri súčasnej reprezentácie.

Akú má tréner reprezentácie šancu ovplyvňovať výkonnosť hráčov i celého mužstva?

Musí zvoliť stratégiu na zápas, ktorá bude účinná a úspešná. Vychádza vždy z možností, ktoré má. Dlhodobo sa bavíme, že potrebujeme na hrote úderného gólového útočníka. Ak vypadol Adam Nemec, bol problém.

Nemali sme strelca za Jána Kozáka ani za Pavla Hapala a ani za mňa. Tréner reprezentácie musí prispôsobiť situáciu realite, zvoliť spôsob hry, na ktorý má hráčov. Od čias Vitteka či Nemca nám chýba klasický útočník.

Tento fakt je však známy dlhý čas. Prečo ho stále nemáme?

Prednášal u nás riaditeľ vzdelávania trénerov belgickej asociácie Kris Van Der Haegen. Bavil som sa s ním o belgickej ceste, ako sa posunuli v rebríčku z piatej desiatky na jeho čelo. Belgičania sú známi špecializovaným tréningom podľa hráčskych funkcií.

Opisoval otvorene, čo všetko robili. Spýtal som sa, či nemá problém, že mi prezrádza ich know how. Nie, lebo nám táto cesta trvala trinásť rokov, odvetil. Môžete sa poučiť z našich chýb a ak budete robiť všetko perfektne, tvrdo makať, bude vám to trvať dlhý čas.

Tvrdil, že ich prvé miesto v rebríčku je anomália. Na čele majú byť v Európe Španieli, Francúzi, Nemci, Taliani, nie malé Belgicko.

Čo to znamená pre nás?

Že sme zaspali dobu. My nemáme nielen útočníka, ale chýba nám aj konkurencia na krajoch obrany i stredu poľa. Nemáme ich ani v tíme do 21 či 19 rokov. Vieme o tom dlhodobo, ale systémovo to neriešime. Nebavme sa teraz o áčku. Bavme sa o hráčoch, ktorí majú dnes 15–17 rokov a usilujme sa, aby sme o šesť-sedem rokov mali dobré mužstvo.

Vo Vittekovom období a pred ním sme mali na poste útočníkov potrebnú konkurenciu – Majoroša, Németha, Mintála, Šestáka. Bolo z čoho vyberať.

Kde robí slovenský futbal chybu?

Najdôležitejšou úlohou mládežníckeho trénera v klube je každodenný rozvoj hráča, a nie víťazstvo v sobotňajšom zápase. Často ide len o výsledky. Nezameriavame sa na rast hráčov. V reprezentácii strávia za celý rok asi 50 dní. Gro tréningovej prípravy a rozvoja spočíva v klube.

Systémové riešenie je v komplexnom prístupe k talentovanému futbalistovi, v úzkej spolupráci reprezentačného a klubového trénera a športového riaditeľa mládeže. Spoločne rozvíjajú jeho potenciál. Inak klameme sami seba i futbalový národ.

V čom?

Presviedčame sa, že máme dosť mladých, kvalitných futbalistov. Príliš im uľahčujeme cestu. Nominujeme do národného tímu aj tých, ktorí nie sú ešte na to pripravení. V reprezentácii by mal byť hráč, ktorý pôsobí v dobrom klube a pravidelne v ňom aj hráva. Potom jej môže pomôcť. Nemôže to fungovať naopak.

V skutočnosti máme veľmi úzky okruh hráčov, ktorí majú potrebnú kvalitu, čo ukázala aj posledná nominácia trénera Calzonu.

Aký vplyv na fungovanie tímu má fakt, že z neho odišli viaceré opory?

V posledných rokoch strácal prirodzených vodcov – lúčil sa Jakubko, Šesták, Ďurica, Škrtel, Hamšík… Reprezentácia musí nájsť nových. Škriniar urobil v tomto veľký pokrok.

Pozícia v klube je však rozdielna od tej v reprezentácii. Nie je s hráčmi v každodennom kontakte. Kapitán je zástupca hráčov, ale musí byť aj autoritou medzi nimi. To čo povie, platí, ostatní by to mali akceptovať.

Zúčastnili ste sa na dvoch posledných finálových turnajoch ME, v druhom prípade ste doviedli na šampionát Slovensko ako hlavný tréner. Ale napokon vás odvolali po prehre s Kazachstanom v Lige národov…

Podrobne som si vyhodnocoval moje pôsobenie v reprezentácii. V Lige národov sme odohrali doteraz 16 zápasov. Mužstvo v nej viedol ešte Kozák, po ňom Hapal, potom ja, Slovák a nakoniec Calzona. Piati rôzni tréneri, ale naše výsledky v tejto súťaži sú katastrofálne. Nemyslím si, že jediný faktor, ktorý za to môže, je vždy tréner.

Foto: SITA, Peter Maďar

Ako kouč reprezentácie by ste robili teraz niečo inak?

Nemám príliš rád túto otázku. Práci v reprezentácii som venoval polročnú analýzu. Problém je, čo by som robil inak pred zápasom a čo po zápase. Pred ním vychádza tréner z predpokladov, vstupov, o ktorých nezainteresovaní ľudia nevedia.

Po zápase mu je jasné, že by napríklad inak striedal, lebo to neprinieslo efekt. Na Eure pred necelými dvoma rokmi sme prehrali so Španielskom 0:5 a dnes viem, že by som nepostavil tretí raz v turnaji tých istých hráčov.

V základnej zostave ste v porovnaní so zápasom so Švédskom urobili len dve zmeny…

Toto moje rozhodnutie sa v konečnom dôsledku prejavilo ako problém, mal som to riešiť lepšie. Ale postavte iných, keď výkony v prvých dvoch stretnutiach zodpovedali našim možnostiam. Po zápase by som zmenil všetko, čo neprinieslo na ihrisku želaný efekt.

Cítili ste krivdu, keď vás vedenie zväzu odvolalo z funkcie?

Keď sa to stalo, niesol som to ťažko. A dlho som sa s tým vyrovnával. To je asi normálne, nikoho by taká situácia netešila. Ale necítil som to ako nespravodlivosť. Keď robíte takýto džob, musíte byť pripravený aj na to, že sa môže niečo podobné stať.

Povedal som si: realita. X-krát som si vyhodnocoval, čo som mohol urobiť inak a lepšie. Nebol som sklamaný z toho, že k tomu došlo, ale z toho, ako k tomu došlo. Mali sme nejakú dohodu a po druhom zápase v Lige národov padla.

V reprezentácii ste skončili pred takmer rokom. Čomu ste sa potom venovali?

V prvom rade som si potreboval oddýchnuť, pomohlo mi, že som začal hrať golf. Je to šport ideálny na relax. Venoval som sa viac rodine. Podporoval som dcéru basketbalistku, ktorá debutovala v reprezentačnom drese a má šancu ísť na ME. Zdokonaľoval som sa v angličtine.

Už viac ako dva roky pracujem ako pozorovateľ UEFA. Chodím na zápasy Európskej a Konferenčnej ligy ako "match observer”, z každého robím pre technickú komisiu UEFA analýzu, z nich na záver súťaže pripravia celkovú hodnotiacu správu. Táto práca ma napĺňa. A absolvoval som aj rôzne zahraničné stáže.

Čo je súčasťou stáží?

Pre mňa je to možnosť otvorene rozoberať tréningový proces a byť týždeň jeho súčasťou. Toto som naposledy zažil v škótskom Ross County. Vedie ho tréner Malky Mackay, kedysi bol technický riaditeľ škótskeho futbalového zväzu.

Bol ku mne veľmi otvorený, povedal mi všetko, na čo som sa pýtal. Bol som s tímom na sústredení v Španielsku, absolvoval som s ním prípravné zápasy. Taká stáž má pre mňa význam.

Vyjadrili ste sa, že nechcete pracovať v slovenskom futbale. Prečo?

Netvrdím, že sa nikdy doň nevrátim, ale momentálne to nie je to, čo chcem. Prednosť som dal práci v zahraničí. Poznám skoro všetkých ľudí, ktorí slovenský futbal riadia a ovplyvňujú.

Na Slovensku nefungujú futbalové veci, ako by mali. Odrádza ma najmä fakt, že pozícia trénera nemá váhu a tým ani potrebné kompetencie.

Teraz budete pôsobiť vo vzdialenom Kirgizsku. Čo vás motivovalo k tejto práci?

Kirgizsko je v rebríčku FIFA nižšie ako Slovensko, ale má podobné ambície – chce sa posunúť na vyššiu úroveň. Národný tím sa prebojoval na finálový turnaj majstrovstiev Ázie, ktorý sa uskutoční na začiatku budúceho roka v Katare. To je lákavá šanca zúčastniť sa s mužstvom na veľkom podujatí.

Slovenskú reprezentáciu čakajú kľúčové zápasy v kvalifikácii na ME 2024. Zvládne ju?

Verím tomu. Podľa mňa máme vyrovnanú skupinu. Môj optimizmus vychádza aj z toho, že v nedávnom zápase s Bosnou a Hercegovinou sme odohrali kvalitný zápas. Aspoň v prvom polčase určite. Toto je cesta, hoci nebude jednoduché taký výkon pravidelne opakovať.

Čo bude rozhodujúce? Ktorý zápas bude kľúčový?

Ťažko povedať, asi každý. Ale podľa mňa kľúčovú úlohu v skupine zohrá Luxembursko, dôležité bude, komu zoberie body. Nemá primárny cieľ postúpiť, jeho cieľ je výkonnostný rast a má aj potrebnú kvalitu.

Rok neprehralo vonku zápas. To, že nás potrápilo, nie je pre mňa až také prekvapenie. Naši hráči sa musia vyrovnať súperovi pohybovo a súbojovo, v opačnom prípade môžu mať problém.

Zostali ste fanúšik mužstva?

Stopercentný, nikdy som mu neželal nič zlé. Držím mu stále palce, poznám viacerých členov realizačného tímu, hráčov, s mnohými som zostal v kontakte, doteraz posielam kapitánovi esemesku pred zápasom, v ktorej prajem mužstvu úspech.

Stále ide o slovenský futbal. Z tohto pohľadu je pre mňa nepodstatné, kto sedí na lavičke ako tréner. Moje ego je bezvýznamné.