Vo farbách oboch tímov sa tešil aj z triumfu v Slovenskom pohári. „Jediné, čo ma mrzí, že som Trnavčanom nepomohol k titulu,“ tvrdí bývalý reprezentant i tréner.
Na Slovensku ste nastupovali len vo farbách Slovana a Trnavy. Vládne medzi nimi veľká rivalita. Nemali ste s tým problém?
Nie. Skoro vždy víťazili mužstvá, za ktoré som práve hral… Tieto zápasy bývali tradične vyhrotené a rivalita vládla na ihrisku i v hľadisku. Pre mňa platilo, že nech som pôsobil v ktoromkoľvek tíme, vždy som sa usiloval podať čo najlepší výkon a chcel som, aby vyhralo mužstvo, ktorého dres som mal na sebe.
Vždy vás spájali najmä so Slovanom. Váš prestup v lete 1997 k najväčšiemu súperovi bol nečakaný. Prečo ste sa tak rozhodli?
V Slovane vládla komplikovaná situácia, vzťahy boli naštrbené a klub dve kolá pred koncom odvolal trénera Galisa, ktorý predtým vybojoval s tímom štyri tituly, prvý ešte v závere federálnej ligy. Odchod do Trnavy bol náš protest, vyjadrenie vzdoru. Galis prijal ponuku z Trnavy a po ňom som urobil to isté aj ja.
Čítajte aj Zradca, urážali kanoniera, kým ho nevyhnali. Títo ligoví hráči zamierili k rivalovi
Nikdy ste tento krok neoľutovali?
Bolo to rozhodnutie pod vplyvom emócií. S odstupom času si myslím, že som to mohol riešiť aj inak, napríklad prestupom do zahraničia, zvolil by som pokojnejšiu cestu a nedráždil zbytočne fanúšikov. Uznávam, čo všetko v Trnave pre slovenský futbal urobili.
Spočiatku som mal dokonca bližšie k Spartaku. Otec vyrastal s Dušanom Kabátom, neskorším reprezentantom v trnavskom drese. Posielal nám pohľadnice z pamätných zájazdov do Južnej Ameriky, otec ich dodnes opatruje. A ako malý chlapec som bol prvý raz na futbale – v Trnave.
Čítajte aj Galis spomína pred derby: Keď som odišiel do Trnavy, podpálili mi auto
Ako ste si budovali vzťah k belasému dresu?
V Trnave som odohral len dve sezóny, v Slovane dvanásť. Prišiel som na Tehelné pole ako mladý chalan z Oravy, pôsobil som tam neskôr ako tréner i funkcionár. K Slovanu mám logicky pevnejšie väzby. Zažil som s ním úspechy i pády, mám stále výborné vzťahy s bývalými spoluhráčmi, stretávam sa s Krištofíkom, Peckom, Glonekom a ďalšími, hráme spolu za starú gardu belasých.
Trénerovi Galisovi po odchode do Trnavy podpálili pred bratislavským domom auto. Aj vy ste mali nejakú negatívnu skúsenosť?
Nezažil som nič podobné. Pravda, reakcie fanúšikov boli rôzne. Keď som hral v Slovane, pokrikovali na mňa Trnavčania a naopak.
Foto: TASR, Vladimír Benko
V Trnave vás však privítali pekne…
Na náš prvý tréning v Trnave bolo zvedavých niekoľko tisíc ľudí, zažili sme ovácie. Záujem bol enormný, lebo fanúšikovia do posledných chvíľ neverili, že naozaj prídeme. Vládla veľká eufória, v tom ročníku sme vyhrali Superpohár i Slovenský pohár. K úplnej spokojnosti chýbal titul, ten získali Košice s majiteľom Alexandrom Rezešom. Mali tiež dobré mužstvo a boli silné aj ekonomicky.
Ale v pohári ste boli úspešnejší…
Zdolali sme ich vo finále 2:0, hralo sa v Bratislave. Bola to prvá trofej Spartaka po dlhom čase a pomohol som k nej aj ja, dal som prvý gól strelou z diaľky z priameho kopu.