Jedna z najvýraznejších postáv v trnavskom futbale v ére samostatnosti Marek Ujlaky postúpil v historickej tabuľke kanonierov Spartaka na druhé miesto za legendárneho Jozefa Adamca.
Bývalý reprezentant (40 štartov) sa zapísal do ligových štatistík, ako prvý strelil štyri góly v jednom zápase. Včera oslávil päťdesiatku.
Nemrzí vás, že vám chýba len šesť gólov na členstvo v elitnom Klube ligových kanonierov?
Trochu áno. Uvedomil som si to najmä po skončení kariéry. Kým som hrával, príliš som tieto štatistiky nesledoval. Na sklonku kariéry som ešte pôsobil v sympatických tímoch v Senci a Zlatých Moravciach, ale nepatrili k popredným v ligovej súťaži. Góly sa mi strieľali ťažšie ako v silnej Trnave. Keď som zistil, že mi chýba zopár gólov, bolo neskoro. Stovku som už nestihol.
Spomínate si na zápas s Prešovom 24. septembra 1995?
Jasné, vyhrali sme 5:2 a dal som štyri góly. Ale ten zápas som začal katastrofálne.
Čo sa stalo?
V prvej štvrťhodine som spálil tri vyložené šance. Ale potom to už išlo – do čoho som kopol, to padlo do bránky. Keď som dal tri góly, cítil som sa unavený, chytali ma kŕče. Mával som na lavičku, že musím striedať. Odrazu padla predo mňa lopta, zmobilizoval som sa ešte na jeden šprint. Z dvadsiatich metrov som vystrelil a aj z toho bol gól. A viem, že ich mohlo byť aj viac.
Čítajte viac Vnuka legendy Slovana chváli aj taliansky mág. Obert ide v šľapajach Škriniara
Čo považujete za vrchol kariéry?
Tento zápas patrí medzi najkrajšie spomienky. Neviem povedať jednu udalosť, bolo ich viac. Ale krásnym obdobím bola trojročná éra s trénerom Karolom Peczem a aj nadväzujúce dva roky s Dušanom Galisom. Boli to moje najlepšie sezóny. V Trnave vládol futbalový ošiaľ, na zápasy chodil plný štadión, bojovali sme o titul. Malo to len jednu chybu, že sme ho nezískali. Liga bola kvalitná a na titul ašpirovalo vždy viac tímov – okrem nás Košice, Slovan, Inter.
Keď ste po rokoch opäť útočili s mužstvom na najvyššie priečky, zastavilo vás ťažké zranenie…
To už som mal po tridsiatke. Na jar 2006 sme súperili s Ružomberkom a Artmediou o titul. Hrali sme doma s Nitrou a v súboji s Petrom Dobiášom som si zlomil nohu. Do konca ligy zostávalo asi desať kôl. Viedol nás tréner Adamec, s ním som spolupracoval najdlhšie a navzájom sme sa rešpektovali. Nikdy som ho nevidel takého nahnevaného, ako v deň, keď som sa zranil. Najmä keď som mu po návrate z nemocnice oznamoval, že mám po sezóne. Diagnóza bola zlá: zlomená ihlica, členok, potrhané väzy.
Klub vtedy podal aj trestné oznámenie na faulujúceho hráča. Ako žaloba dopadla?
Stiahol som ju. Mal som formu, darilo sa mi, ale potom som sa sedem mesiacov dával dokopy, naskočil som do tímu až v závere jesennej časti ďalšej sezóny. Odmietol som však uveriť, že súper môže niečo také urobiť naschvál, že by chcel druhému ublížiť. Futbal prináša aj takéto situácie. Odvtedy mi pravá noha stopercentne neslúži, stále pociťujem dozvuky tohto zranenia.
Čítajte viac Slávna Barcelona vábi slovenskú hviezdu. Bude z toho letná prestupová bomba? Katalánci pripravujú poriadny balík
Dvakrát ste opustili na krátky čas Trnavu a skúšali ste šťastie aj v konkurenčnom Slovane…
V roku 2001 majiteľ Spartaka dlhšie pôsobil v zahraničí, mužstvo prežívalo krízu, vypadlo z ligy. Bol som v reprezentácii a chcel som hrať najvyššiu súťaž. Mal som viac ponúk, aj z Nemecka, ale vybral som si neďaleké Drnovice. Majiteľ klubu Jan Gottwald chodil za mnou do Trnavy, prehovoril ma. Ale Drnovice mali tiež problémy, aj finančné. Vydržal som tam polrok. V Trnave opäť úradoval pán Poór a pomohol mi, aby som sa vrátil domov. Vzápätí som prijal ponuku Slovana. Chcel som si udržať miesto v národnom tíme.
Jeho fanúšikovia vás však neprijali…
Ako roduverný Trnavčan som to mal zložité. Stále na mňa pískali, nebolo to príjemné. Slovan mal dobré mužstvo, s Vittekom či so Šestákom, chalani sa mi usilovali pomôcť. Ale ani Slovanu sa veľmi nedarilo, za ten čas, čo som tam pôsobil, sa vystriedali traja tréneri. Opäť mi podal pomocnú ruku trnavský majiteľ a za jeden večer bolo všetko vybavené. Dva razy som v priebehu jedného roka opustil Spartak a nikdy to neboli šťastné kroky. Po týchto skúsenostiach ma prešla chuť niečo ďalšie skúšať.
V trnavskom kádri opäť figuruje meno Marek Ujlaky. Štafetu prebral syn, ktorý je na rozdiel od vás obranca. Premiéru si odkrútil pred troma rokmi, mal sedemnásť ako vy, keď ste začínali. V lige však nedostáva veľa šancí. Nie ste sklamaný?
Samozrejme, ako otec by som bol rád, keby hrával viac. Ale viem, že hrá v Trnave, ktorá čaká vždy výsledky. Aj preto Mišo Gašparík dáva viac priestoru skúsenejším hráčom.
Čítajte viac Jeden klub v Anglicku, v Taliansku tak štyri. Nie je to také jednoduché, hovoria agenti o Hanckovom veľkom prestupe
S trénerom Gašparíkom ste sa stretli aj ako spoluhráči v trnavskom tíme na sklonku vašej kariéry…
Sme kamaráti, občas spolu hovoríme. Ale nikdy mu nevolám, aby som robil synovi protekciu. Do remesla sa mu nemiešam.
Chodíte na zápasy?
Občas sa vyberiem aj na štadión. V týždni pracujem v Rakúsku. A musím sa priznať, že bývam už pohodlný a zápas si pozriem radšej v televízii.
Zahráte si ešte futbal?
Už nie, mám problémy s platničkou. Som opatrný.
Aj po štyridsiatke ste hrávali v nižších súťažiach a s futbalom ste sa lúčili v rodnom Zelenči ako 45-ročný. Pripravili vám veľkú slávnosť, rozlúčkový zápas…
Bolo to prekvapenie, netušil som, čo všetko nachystali. Prišlo aj viacero bývalých spoluhráčov, veľké mená. A medzi hosťami sa nečakane objavil aj Vladimír Poór, ktorý mal byť na dovolenke. Prišiel mi poďakovať a priamo na ihrisku mi očistil kopačky.
Bude to podobná udalosť v obci, aj keď budete oslavovať päťdesiatku?
(smiech) Oslavy chystám po Veľkej noci. V kultúrnom dome, ktorý nie je príliš veľký. Pozval som sto hostí.
